Cyklus športovkyne

napísala DOMINIKA VADUROVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. apríla 2020.

Športujem na vrcholovej úrovni, odkedy si pamätám a v posledných rokoch je to moja hlavná činnosť. S trénerom a mojou športovou parťáčkou sme stále na cestách a prakticky spolu žijeme, takže máme pomerne kamarátsky vzťah. Veľa sa spolu rozprávame o rôznych témach a v ten deň to nebolo inak. Tréner sa po mesiaci vrátil z Číny a začal mi opisovať svoje zážitky z koučovania štyroch dvojíc jachtárok. Náš rozhovor sa začal úplne nevinne, ako klasický small talk. Ako si sa mal, ako sa ti trénovalo, aké bolo počasie? „S nimi je to ťažké, vieš, nikdy sa ti nepodarí dostať na tréning všetky štyri lode naraz.“ Nechápala som prečo. „Čo bol niekto chorý?“ Nič iné a racionálne mi totiž nenapadlo. No a vtedy to prišlo ako bomba z jasného neba: „No vieš… Číňanky majú menštruáciu…“ V tom momente som nevedela, či sa mám smiať, ale keď som videla, ako sa mi to s vážnou tvárou chystá vysvetliť, bolo mi jasné, že buď veľmi rázne zakročím a bude po rozhovore, alebo budem len ticho civieť. Rozhodla som sa pre druhú možnosť, lebo som chcela počuť viac. „… majú menštruáciu a vtedy proste netrénujú, lebo v Číne je to tak.“ Slová ma opustili a stále som nebola schopná spracovať fakt, že mi tréner oznamuje, že ženy majú menštruáciu, ako keby sa ma to vôbec netýkalo. A on s vážnou tvárou pokračoval. „Tak som sa ich spýtal, či majú nejaké bolesti, alebo im je zle, vieš, lebo to sa niekedy stáva.“ Budem úprimná, v tej chvíli som prestala počúvať. 

Pokračovať v čítaní: “Cyklus športovkyne”

Nechajte ma, teraz bolím

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. januára 2018.

Je to klietka na mojej hlave a na mojom tele. Niekedy sú jej mreže vzdušné a tak ďaleko od seba, že by som sa nimi už-už pretiahla, ale stále kúsok chýba, sú pevné, nepustia, a tak len načahujem ruky a snažím sa chytať reality. Inokedy sú blízko a nenechávajú mi veľa priestoru a občas sú nasekané tak nahusto, že cez ne ledva vidím, ležím schúlená v kúte a pri akomkoľvek otrase či náraze zvonku som zlostná; snažím sa síce ovládať, ale ide to ťažko. Vtedy totiž existuje len jedna myšlienka: Nechajte ma. Len ma, prosím, nechajte na pokoji. Teraz bolím. Pokračovať v čítaní: “Nechajte ma, teraz bolím”