napísala MIRKA URBANOVÁ editovala EVA MÉSZÁROSOVÁ ilustrovala BARBORA IDESOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. decembra 2019.

Jednými z prvých kníh o vzťahoch medzi dospelými, ktoré sa mi ako tínedžerke dostali do rúk v rodinnej knižnici, boli marxistická čítanka sexu Muž a žena intímne a americká popularizačná Intímna rukoväť pre dievčatá. Na komunizmus pokroková, no stále dobovo homofóbna príručka z DDR o (sexuálnych) vzťahoch (medzi mužom a ženou), či vysoko informatívne ilustrácie navliekania kondómu na stoporený penis z amerického titulu mi na pár rokov spojili intimitu automaticky so sexom. Rovnako ako označenie intimky pre vložky, intímne sprchové gély, a vlastne celé marketovanie slova intímne.

Intimita však zďaleka nie je rezervovaná iba pre náš rozkrok. Má s ním spoločné predovšetkým to, že označuje isté veci v nás a o nás, ktoré tak často a každému neobnažujeme. Jej nadväzovanie je cvičenie sociálnej inteligencie pre pokročilých, jej udržiavanie diplomatická misia plná neočakávaných Kulturschockov. Aj tí sexuálne najaktívnejší s ňou môžu mať problémy a naopak, nechýba v prežívaní vzťahov u asexuálov. Fascinuje nielen odborníkov – sociológov, psychológov a terapeutov, ale stáva sa bežnou témou našich rozhovorov, či umeleckých projektov.

Čo je vlastne intimita, prečo a načo ju potrebujeme? Je na mieste hovoriť o intimite ešte stále iba v rámci heterosexuálnych vzťahov medzi mužom a ženou? Aké je nadväzovať a udržiavať intímne vzťahy v posledných digitalizovaných dekádach?

Väčšina sociologických štúdií sa pokúša definovať intimitu pomocou nasledovných charakteristík sociálnej interakcie: seba-odhaľovanie, emocionálne prejavy, podpora, dôvera, fyzické prejavy, pocity blízkosti a vzájomná intímna skúsenosť. K tomu je potrebná vzájomná komunikácia, zdieľanie. Párový terapeut Jan Vojtko opisuje ako majstrov komunikácie, neprekvapivo, polyamorických partnerov/ skupiny. Aby sme mohli v takomto type vzťahov rozumne odkomunikovať to, čo je normálne problémom aj pri jednej osobe, musí byť naša emocionálna inteligencia mimoriadne vysoká.

Na dennej báze našu spokojnosť s intímnym životom ovplyvňuje predovšetkým náš psychický stav – či sa máme dobre, do akej miery sa dokážeme druhému otvoriť, či naša celková spokojnosť so vzťahom.

Vnímanie a prejavy intimity majú veľa do činenia aj s rodovo podmienenou výchovou a socializáciou. Jeden z hlavných komponentov, čo sa týka úspešného nadviazania a udržiavania intímnych vzťahov, je verbalizácia pocitov – a tá vyzerá zdanlivo ako ženská doména. Aj muži však potrebujú prežívať ozdravný duševný striptíz intímneho vzťahu, no robia tak iným spôsobom, snažiac sa aktualizovať svoj koncept maskulinity – napríklad obohatením o zraniteľnosť. Zároveň sa však v samotnej sociológii začína objavovať kritika sústredenia výskumu na heterosexuálne monogamné partnerstvá, tradičný model rodiny a prejavy intimity výlučne v rámci nich, ako aj snaha o diverzifikáciu vnímania intimity a rozšírenie jej výskumu na queer vzťahy.

Online rozhranie intimity

Obsah konceptu intimity sa v porovnaní s predošlými storočiami radikálne zmenil. Napomohol tomu rozvoj romanticizmu – vzťahov chápaných ako primárne založených na láske, ale aj emancipácia žien, ktoré hľadajú partnera či partnerku podľa odlišných kritérií než v minulosti, či koniec stáročí utilitárneho vnímania sexu predovšetkým pre reprodukčné účely. Ženy už nehľadajú primárne toho, kto ich zabezpečí, ale kladú dôraz na vzájomné porozumenie vo vzťahu. Moja obľúbená frankofónna psychologička a párová terapeutka Esther Perel vo svojich prednáškach vysvetľuje, ako sme zrazu preniesli nároky, očakávania a emocionálne potreby, ktoré kedysi napĺňala celá komunita, na jednu osobu. Očakávanie, že náš partner/naša partnerka by mali zastávať funkciu najlepšieho priateľa, dôverníka a perfektného milenca zároveň, je nové a problematické.

V akomkoľvek vzťahu (homo- či heterosexuálnom, mono-, či polygamnom) je intimita tým, čo nás robí spokojnejšími, šťastnejšími, ukotvenejšími. Ide o zdieľanie zraniteľnosti, odhodenie masiek a formy, kedy odhalíme aj to, k čomu sa nechceme priznať samy/i sebe. Online prostredie môže pomôcť pri nadviazaní intímnych vzťahov, nielen u večne zaneprázdnených heterosexuálov či sexuálne menšiny, ale aj pre ľudí s fyzickým znevýhodnením. Spoza obrazovky počítača sa akosi slobodnejšie hovorí o tom, čo nás trápi a zdanlivo sme si za ňou všetci rovní.

Kedy sa ale začína moderný vzťah? U mnohých je to (dočasným) vymazaním Tindru. Okrem prísľubu ďalšieho nerozdrobovania svojej pozornosti medzi ďalších potenciálnych kandidátov na partnera je to zároveň odstúpenie od neoliberálnej trhovej politiky, ktorá presiakla do všetkých oblastí života, v ktorých máme zdanlivo možnosť voľby. Z virtuálneho supermarketu lásky je však prechod k zmysluplnej konverzácii niekedy kostrbatý, keďže nevznikla spontánne, no našou selekciou vysoko-štylizovanej reprezentácie druhého človeka, s ktorým by sme sa naživo možno nikdy nedali do reči. A nepomôže nám ani 1000 otázok pre zamilovanie sa do toho druhého. Intimita nie je instantná zmes správnych ingrediencií vzťahu, na jej budovanie treba čas a trpezlivosť.

Sex je iba jedným z jazykov intimity, ktorý má však tiež rôzne nárečia. Je zaujímavé pozorovať všetky druhy verbálnej a neverbálnej komunikácie medzi pármi a dlhoročnými kamarátmi, akúsi ich internú komunikáciu, vlastný jazyk, ktorého pravidlá si určili spontánne, na základe dlhodobej interakcie. Nejde iba o rôzne prezývky, no práve pri takej komunikácii cítiť častokrát hravosť, či priam detinskosť. Kľúčové je úplné prijatie seba i partnera, ktorý si ja definujem ako očný kontakt za každých okolností, ktorým odkomunikujeme odtiene pocitov, ktoré sa nám v reči hľadajú ťažko.

Britský filozof Alain de Botton poukazuje, podobne ako Esther Perel, na protikladnú povahu intimity, ktorá je vyjadrením potreby po stabilite, a túžby, ktorá potrebuje k prežitiu novosť. Práve balansovanie medzi tým, čo nám poskytuje istotu a spokojnosť a tým, čo nás posúva do vzrušujúcich situácii, je kľúčové pri udržiavaní dlhodobého vzťahu.

Hovoriť dotykom

Ak by sme mali hľadať časť tela/orgán najviac zapojený do sprostredkovania intímneho kontaktu, tak by bol nepochybne u všetkých rodov rovnaký – koža. Naša koža je posledná hranica, výsostne súkromné ihrisko, na ktorom sa odohrávajú príjemné i nepríjemné zápasy o naše zdravie, osobnú integritu, či lásku. Už od narodenia ňou komunikujeme, prostredníctvom jej vnemov dostávame dôležité informácie najprv od matky a neskôr od okolia.

Prejavy náklonnosti a intimity sú na neverbálnej, dotykovej úrovni v podstate univerzálne: veľavravný dotyk, letmé pohladenie, láskyplné škrabkanie, senzuálna masáž, či už viac kultúrne podmienené držanie sa za ruky. Pri sexe sa vyzliekame nielen preto, aby sme ukázali krásu našich druhotných pohlavných znakov, ale aj aby sme odkomunikovali našu náklonnosť teplotou, poddajnosťou, či vlhkosťou našich telesných plôch a slizníc. Výrobcovia sex-hračiek a ľudských bábik dobre vedia, aké je dôležité mať real feeling z dotyku pri najintímnejších prejavoch a tak aj koža týchto ľudských náhrad musí byť ľudsky vierohodná. 

The Friends

Ako zástupkyňa generácie mileniálov dlhodobo pozorujem, že moje priority v medziľudských vzťahoch – aj mimo tých výlučne partnerských, ich nadväzovaní a udržiavaní – sa líšia od generácie mojich rodičov. Môže za to určite rozptýlenie príbuzenstva naprieč Slovenskom a zahraničím, odlišné (či skôr chýbajúce) druhy komunít, ktoré nahradili predovšetkým vzťahy generačne spriaznených ľudí, ktoré dobre ilustrujú napríklad televízne programy (generácia Priatelia, či Girls). To, kým sme obklopení, nám už nie je iba dané, no samy/i si aktívne vyberáme ľudí, s ktorými sme v blízkom kontakte.

Intímne vzťahy medzi priateľmi môžu byť trvácnejšie než tie partnerské a pomáhajú nám odventilovať a skonzultovať to, čo sa deje v iných našich vzťahoch. Sklamania spojené s každodenným životom a sexom sú tu potlačené na minimum. Zároveň je dobré preskúmať terén pokiaľ sa zdôverujeme a či to už nie je pre druhého too much information. Ja osobne tieto hranice skúmam rada a kto neprežije môj nájazd na citlivé témy, vypadáva z kola von. Takéto nájazdy však podnikám s istou stratégiou, ktorú považujem za najsubverzívnejší trik všetkých zvedavcov a preklenačov mostov – tou je humor.

Aj žáner komédie, ktorý nám ukazuje peripetie jednotlivých generácií, charakterizuje veľmi špecifický druh humoru, ktorý slúži nielen na pobavenie diváka, ale je aj nástrojom sociálnej kohézie medzi jednotlivými protagonistami. Ak nás bolí síce láskyplné, ale predsa, doberanie partnera, namiesto spojenia nás to ešte viac vzdiali. Humorom môžeme okamžite a prenikavo zdieľať emóciu, preklenúť predsudky, hovoriť o nepríjemných veciach o nás, či otvoriť sebe a iným nové perspektívy. Radostne či bolestivo, no najmä otvorene sa presmiať k priblíženiu sa k tomu druhému.