napísala BARBORA KOMAROVÁ ilustrovala BARBORA DEMOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. februára 2022.

Už dlhší čas počúvam historky a čítam správy o tom, ako sa mladí ľudia po noci strávenej na párty či v klube prebúdzajú na neznámych miestach. Niekedy sú okradnutí, v najhorších prípadoch sexuálne zneužití, no z predošlej noci si nepamätajú vôbec nič – okrem toho, že vypili pár drinkov. Nevedia, ako sa dostali tam, kde sa prebudili, a čo sa im počas niekoľkých hodín dialo. Ja sama som si však tento scenár vo svojom živote nijakým spôsobom nepripúšťala. Nechodím ani do klubov, ani na diskotéky, do podnikov len s kamarátmi a kamarátkami a svoje nápoje nechávam iba s nimi. Bola som presvedčená, že mne sa to jednoducho nemôže stať.

Z prvej ruky som však zistila, že sa to môže stať hocikomu – mne, a teda aj vám, aj vašej kamoške či kamošovi. A netreba pre to ani navštíviť diskotéku či iné miesto preplnené ľuďmi a ich neukojenými túžbami. Môj vlastný príbeh našťastie prebiehal a skončil sa v rámci možností dobre, ale mnohé/í nemusia mať také šťastie. Vzhľadom na to, že z toho nemám traumu ani inú ujmu (okrem mínus tridsiatich eur na účte a strašného hnevu), som si predsavzala podeliť sa s vami o túto skúsenosť, o môj konkrétny prípad. Ten sa predsa len udial kultúrne a geograficky bližšie k nášmu prostrediu, a tak sa s ním možno budete vedieť jednoduchšie stotožniť.  

V skratke – stretla som sa s kamarátkou v Prahe v obyčajnom podniku, ktorý cez deň slúži ako kaviareň s reštauráciou a večer sa tam chodí na príjemný drink alebo pivo. Bola nedeľa večer, prázdna terasa. Pomaly sme chlipkali hruškovicu a zapíjali ju množstvom rôzneho nealka. 

Po čase si k vedľajšiemu stolu prisadol pán v rokoch, ktorý sa veľmi netajil tým, že nás počúva. Keď si objednal „one small pivo” tušila som, že našej východniarčine s talianskou kadenciou až tak nerozumie. Neskôr sme sa, nie vďaka našej iniciatíve, dali do reči a s pribúdajúcim časom a vypitým alkoholom mi bolo čím ďalej tým viac jedno, že sa s ním do debaty vlastne ani púšťať nechcem. 

Keď som bola mladšia, s mužmi v podstatne vyššom veku som zvyčajne nemala dobré skúsenosti (ale to by bolo na samostatný text). V daný večer som si však povedala, že tomu dám šancu, veď sme ľudia z jednej planéty s rôznymi zaujímavými životnými príbehmi a môžeme sa navzájom obohatiť a porozprávať bez sexuálnych pnutí či požiadaviek. No ani v tomto prípade to tak nebolo. Pamätám si štvrtú hruškovicu, čas 22.30, postupné opíjanie sa, výrazné zlepšenie svojej anglickej slovnej zásoby, prostredie baru a milého čašníka. Potom nič. Neskôr ešte nejasný moment, že ležím niekde na WC na zemi a kamarátka sa mi prihovára. Zas nič. A zrazu je sedem hodín ráno a nachádzam sa (našťastie!) kompletne oblečená v posteli v byte mojej sestry. 

V momente po prebudení ma prepadáva hanba, že sa vo svojom veku ešte stále dokážem takto opiť. Snažím sa rozmýšľať. Ani počas XY rokov skúseností s alkoholom som sa nikdy neopila až tak, že by som si nepamätala niekoľko hodín svojho života. Snažím sa počítať. Štyri hodiny, štyri hruškovice, jeden čaj, jedna limonáda, asi pol litra vody, mastné pirohy ako neskorý obed. Nevychádza mi to. Takto som sa opiť nemohla. Prepadáva ma strach, čo sa to vlastne udialo. To zisťujem až na druhý deň, keď sa s kamoškou stretávame znova a spoločne lepíme príbeh dokopy. Spoločne prepočítavame. Spoločne premýšľame. Jediné možné vysvetlenie predstavuje Austrálčan, ktorý nás celý večer volal k sebe na byt ​​„len tu za rohom“. Prepadáva ma neskutočný hnev. 

Doteraz netuším, kedy sa mu to vôbec podarilo. Sedeli sme síce pri jednom stole, ale v plne osvetlenom interiéri. My dve oproti nemu, a keď jedna išla preč, druhá s ním (a s nápojmi) zakaždým ostala. Spätne ma prepadáva aj zúfalstvo nad mojím doterajším nezodpovedným spoločenským životom, keď sa mi toto mohlo stať nespočetnekrát. 

Problémom nielen v mojom prípade bolo, že nás ostatní považovali jednoducho za opité. Podľa kamarátky som pred zaľahnutím a zaspatím na zemi v ďalšom, mne neznámom bare vraj komunikovala. Dokonca som bola jediná, komu napadlo zaplatiť účet v prvom bare. Až neskôr som sa stala nevládnou, hrozne sa mi chcelo spať a ležiac na chodníku som čakala na taxík. To si pamätám ​​– tú absenciu sily a motivácie nielen rozprávať, ale aj vstať z podlahy, tie gumové nohy, ktoré ma vôbec nedržia. Práve tieto útržky ma na druhý deň desili. Našťastie, kamarátka v momente vytriezvela a dopravila ma do bezpečia. Uložila ma do postele a pripravila pohár s vodou na ráno. Takúto jednu kamošku do každej rodiny!

Po zlepení príbehu som započala detailnejšie googlenie, začala som o tom rozprávať kamarátom a kamarátkam. A príbehy sa na mňa len sypali. Zažilo to až príliš veľa ľudí v mojom okolí alebo ich známi či kamaráti, prípadne o tom počuli. Je to vraj bežné v Prahe. Je to rozšírené v Budapešti. Spojené kráľovstvo momentálne zažíva boom týchto útokov, ktorých počet sa za posledné roky zdvojnásobil. V prieskume na niekoľkých amerických univerzitách z roku 2016 vyplynulo, že nejde len o urbánnu legendu, ale o reálny problém, v ktorom až 71 percent obetí tvoria ženy. Cieľom útokov vo väčšine prípadov býva sexuálne zneužitie osoby, ktorá sa nevie brániť, ale tiež krádež alebo jednoducho len „sranda“. Aj vzhľadom na rozšírenosť tohto fenoménu preň v anglicky hovoriacich krajinách majú špeciálne pomenovanie spiked drink (doslova ostnatý drink), ktoré označuje nápoj, do ktorého bol pridaný alkohol alebo droga bez vedomia dotknutej osoby. Oficiálne čísla týchto prípadov však nie sú úplne presné – veľa ľudí, ktorým sa takéto niečo stane, to nenahlási z dôvodu, že pôvod svojho blackoutu nevedia identifikovať a myslia si, že to len prehnali. Iné/í zas nechcú zaťažovať políciu svojimi párty-problémami alebo to nevedia dokázať. 

Ako znásilňovacie drogy sa najčastejšie podávajú Rohypnol, Xanax či Diazepam. Využívajú sa aj kvapky s názvom GHB (tekutá extáza) alebo tzv. K. O. kvapky, ktoré nemajú skoro žiadnu chuť. Keď sa pridajú do drinku, nie je možné ich zacítiť. Po užití drogy účinok nastupuje v priebehu niekoľkých minút a môže trvať aj niekoľko hodín, počas ktorých zvyčajne obeť vykazuje známky opitosti (malátnosť, nekoordinované pohyby), a vo väčšom množstve spôsobujú napríklad zvýšenú spavosť. Po štyroch až piatich hodinách sa K. O. kvapky vyplavia z krvi, po ôsmich až dvanástich hodinách z moču. Čiže kým sa zobudíte z opojenia, ich prítomnosť v tele už ani nemôžete dokázať. Ostatné drogy sa však z tela úplne dostanú až po 72 hodinách, takže je potrebné čo najskôr sa otestovať buď v nemocnici, u lekára/ky, alebo pomocou voľnopredajných testov. 

Okrem toho, že si na svoje nápoje neustále máme  dávať pozor, nespúšťať ich počas večera z očí alebo nepiť nič od neznámeho človeka, sa v súčasnosti vieme chrániť aj inak. Existujú rôzne špeciálne upravené predmety ako slamka, servítka, náramok a mnoho ďalších, ktoré pri kontakte s drogu zmenia farbu alebo priamo zabraňujú jej pridaniu do nápoja. Rovnako ako pri „prevencii“ sexuálnych útokov aj v tomto prípade sa všeobecný diskurz, a teda aj zodpovednosť, obracia na potenciálne obete. Viaceré iniciatívy v zahraničí preto vyzývajú k zmene toho, na koho by sa osveta mala zamerať, a na zastavanie victim-blaming-u. 

Aj ja som mala po tomto zážitku silácke reči, že už nebudem chodiť medzi ľudí. Ani piť alkohol. Dodržala som to asi tak týždeň. Nechcelo sa mi obetovať svoj už aj tak obmedzený spoločenský život pre niečo, čo nebola moja vina. Ani tento text by nemal byť zastrašujúci. Chcela som ním len povedať, aby ste si dávali na seba a na seba navzájom pozor. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA HRÚZIKOVÁ