Limity prázdnin

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. júla 2024.

Ako veľakrát si na stránke Artfora prezerám knižné novinky, na niektoré tituly kliknem, očami prebehnem anotácie a predstavujem si, ako by sa čítali v kresle na záhrade alebo kdesi pri vode – počas voľných dní, na dovolenke. Spomeniem si, ako som minulý rok balila do kufra k letným šatám knižný rozhovor s Nickom Caveom a debutovú zbierku poviedok Judith Hermann; obe knihy ostali dodnes nedočítané.

A to je presne (moje) leto: veľkolepé predstavy, o niečo realistickejšie plány a potom milión iných vecí, príliš teplo, masy ľudí, nič sa mi nechce, práca aj počas dovolenky, migrény, odkladanie všetkého, čo počká, a zrazu konečne a zároveň prekvapivo rýchlo september – v obklopení nedočítaných kníh, neuvarených receptov, špinavých bazénov, výletov, ktoré sa nekonali, návštev a stretnutí, ktoré sa iba sľúbili. Nabudúce. Chcela by som to (sa) vedieť zastaviť viac a zároveň to celé preskočiť. Leto ma unavuje, nikdy nie je také, aké by som ho chcela.

Neviem sa do leta ponoriť, prežiť ho v jeho jadre tak, ako si myslím, že ho prežívajú iní ľudia. Skôr váham kdesi na jeho okrajoch, miesto osviežujúcich ponorení a oddychu na úrovni znovuzrodenia sa k mojim nohám dostávajú len akési spotené šplechy a jedovaté výhonky, sťahujú ma do vrstiev, kde leto nie je príjemné a lákavé.

Dlho som si myslela, že je to len môj problém, zapríčinený sezónnym nihilizmom. Pomaly sa v tom hustom bahne však začínam orientovať a vidím, že v ňom zďaleka nie som sama.

Vidím ho usadené vo vráskach na spotených čelách rodičov, ktorým počet dní dovolenky (a množstvo pracovných úloh) koliduje s dĺžkou prázdnin ich detí. Na jeho klzkom povrchu sa šmýkajú starí rodičia, ktorí nie sú v dôchodkovom veku, majú zdravotné problémy, žijú v malých bytoch alebo im prázdninová starostlivosť o vnúčatá pribudne k starostlivosti o vlastných rodičov či iných príbuzných, ktorá si nikdy neberie dovolenku. Vidím ho v hrubých vrstvách zaschnuté na miestach, kde z rôznych dôvodov takáto medzigeneračná pomoc nie je vôbec možná.

Vzápätí odkiaľsi počuť tanečnú hudbu a špliechanie vody, z ampliónov znie nekonečná ponuka týždenných a denných táborov, všetky tie možnosti, dobrodružstvo, vzdelávanie, zábava. Keď nič iné, aspoň aquapark či kúpalisko cez víkend, no dobre, ale kopček zmrzliny hádam nebude problém. Hlavne plať, rodič, plať! Hmota leta obmývajúca nohy je čím ďalej hustejšia, je problém spraviť krok – a vôbec, ktorým smerom?

Na územiach, ktorým nedominujú potreby detí, mrnčanie a túžba po zážitkoch, to nevyzerá oveľa bezstarostnejšie. Napriek všetkým tým obrázkom pozemských rajov, pláží vzdialených jednu nočnú cestu autom či majestátnych hôr so zamrznutými končiarmi. Áno, ešte stále je to tu, planéta to má a ponúka, no zorný uhol sa zužuje, oči sa v horúčave zatvárajú, do periférneho videnia sa čoraz intenzívnejšie vkrádajú požiare, úbytky ľadovcov, nekonečné masy odpadu, útrapy a útlak miestneho obyvateľstva. All inclusive. A ľudia šliapu jeden po druhom, aby mali svoj výhľad (a fotku!) nikým a ničím nepoškvrnený – veď za to zaplatili a oni to nespôsobili. 

Za čo platím ja a čo tým spôsobujem? Večné dilemy, či si vybrať ubytovanie v hoteli a nad raňajkami dumať, kto ich pripravil, kedy začína v práci, kedy pôjde domov a koľko za to dostane zaplatené. Alebo ísť do súkromného ubytovania a premýšľať nad tým, ako gentrifikácia oplyvňuje dostupnosť a kvalitu bývania v tejto lokalite? Čo je poctivé a čo sú len turistické pasce? Ako sa cíti a čo zažíva všetok ten personál a ľudia najatí na letné brigády a čo s nimi bude po skončení sezóny? Kto to všetko po nás uprace a kde ten odpad skončí? Je nepríjemnejšie fúkanie klímy a teplotné rozdiely medzi interiérom a exteriérom, alebo sa všade beznádejne potiť? A ako sa vo všetkých tých rozhorúčených mestách ochladzujú ľudia, ktorí na to nemajú prostriedky? Ako sa vysporiadať s pohľadmi na krajinu dohryzenú výstavbou hotelov, nevkusnými apartmánovými kolóniami a zábavnými atrakciami? Koľko sa neustále vyrába produktov, zbiera plodín a zabíja zvierat, keď takmer kdekoľvek je možné natrafiť na obchody plné veľmi podobného, globálneho tovaru? Kto si skutočne po všetkej vykonanej (platenej i neplatenej) práci môže dovoliť oddychovať? Akú hodnotu má pre nás práca druhých ľudí? Aký zmysel má vlastne chodiť na rôzne miesta, nijako to nereflektovať, ostať bez poznania, bez zmeny? Aký zmysel má chodiť na rôzne miesta len pre ďalšiu rovnakú fotku na instagram? 

Všetko sa ma to týka. Zároveň by som aspoň na chvíľu veľmi chcela vypnúť tento mód uvažovania a vnímania kontextu plného problémov za každou súčasťou sveta, v ktorom žijem, a len tak byť, tešiť sa. 

Prechádzam sa v plytčinách leta, dieťa ma ťahá za ruku, opakovane sa pýta na more a na cestovanie lietadlom, moje vlastné túžby ma vedú iným smerom, nakoniec ma aj tak paralyzuje úzkosť a bezmocnosť. Skúmam, čo to vlastne (voči letu) cítim a čo sa s tým dá (každoročne) robiť. Ostávam bez odpovedí, plná letnej melanchólie. Bojujem s letom a s tým, koľko nerovnosti a nespravodlivosti medzi ľuďmi aj voči prírode odhaľuje, že nás všetkých vyzýva k akejsi novodobej forme dočasného kolonializmu. Hľadám v ňom nádej a svoje bezpečné miesto a zatiaľ sa prizerám, ako sa mu ľudia s veselými nafukovačkami v rukách oddane vrhajú v ústrety, akoby nič iné ani neexistovalo. Nechcem im brať zaslúžené voľno a bezstarostnosť, zároveň neviem, ako to dopriať sebe a ako žiť vo svete, kde to nie je dopriate všetkým, vo svete, ktorý v lete v neónových farbách každému (veľmi nerovnomerne) ukazuje limity: rodinné, finančné, morálne, zdravotné, klimatické…

Dieťa sa v tieto dni smeje na slove bačorina, používam ho teraz akosi častejšie, stav mysle sa odráža v slovníku. Na desiatu mu krájam ringloty a figy, na prázdniny mu zabudnem zbaliť plavky. Udreli horúčavy, vnútri sa snažím udržať teplotu pod 26 °C. V rozhlase hlásia, že odvoz odpadu sa bude konať už v skorých ranných hodinách, treba mať vyložené smetné nádoby. Muž sa chystá brúsiť podlahy v dome, treba na to nájsť termín. Plánujeme párdňové výlety, hľadám ubytovanie, dohadujeme stráženie psa. Z izby do izby presúvam kôpky kníh, po kúskoch čítam Odolnú společnostO času a voděVyhlaďte všechny ty netvoryVšechno bychom si řekli a dúfam, že aspoň časť z toho aj dočítam, lákajú ma ďalšie knihy.

Moje leto v detailoch je úplne obyčajné – už sa to nehanbím priznať; pocit, že by som mala zažívať viac, sa rozpustil v kalnej vode spolu s ostatnými tlakmi, zbytočnosťami. Snažím sa uvedomovať si jeho príjemné momenty, zároveň ostať vnímavá voči obrazu leta ako celku na všetkých úrovniach, no nenechať sa ním prevalcovať. Hľadám rovnováhu, balansujem – ako každý deň. Akurát mi je pri tom horúco a uľaví sa mi, keď príde koniec.


editovala MICHAELA KUČOVÁ 

Jedna myšlienka na “Limity prázdnin

  1. Ďakujem vám, toto tak neskutočne dobre vystihuje ako sa aj ja cítim počas leta, že mi až spadla sánka.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *