Komu slúži trigger warning?

napísala NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. januára 2025.

* Trigger warning je varovanie pred citlivým obsahom, ktorý môže spôsobiť emocionálnu reakciu u ľudí, ktorí boli vystavení traumatickým skúsenostiam.

O fakt, že som v období puberty zažila domáce násilie v zdanlivom bezpečí svojho domova, som sa pred piatimi rokmi podelila, kde sa dalo. Bolo to približne desať rokov po tom, ako sa to udialo. Bola som v hlbokej depresii a mala som pocit, že sa nemám s kým o tejto téme porozprávať. Nachádzala som sa mimo Slovenska, ďaleko od ľudí, ktorí ma poznajú (čo však bolo do veľkej miery aj oslobodzujúce). Podelenie sa o skúsenosť na sociálnych sieťach a neskôr vo forme verejnej výstavy bolo formou, ako sa s tým začať vyrovnávať a ako byť konečne vypočutá. Chcela som upozorniť na aktuálnosť témy domáceho násilia páchaného na ženách a deťoch – či už psychického, alebo fyzického. Som fyzicky zdravá cis heterosexuálna žena a vo svojom živote som sa stretla s príbehmi rovnakých žien, preto túto problematiku vnímam hlavne z tohto rodovo podmieneného hľadiska. Život však prináša podobné príbehy aj z inej perspektívy. Nesmieme skĺznuť do omylu, že táto téma „patrí do minulého storočia“, alebo k postoju „toto by sa v mojom okolí stať nemohlo“. Nielen moje skúsenosti, ale aj alarmujúci nárast prípadov femicíd alebo rozmach „alfa samcov“ na sociálnych sieťach nám naznačujú pravý opak.

Tento text sa netýka mojej osobnej skúsenosti s domácim násilím či skôr skúsenosti s mužom, ktorý sa na mne dopúšťal fyzického násilia v mojom domove. Čoraz viac si všímam jazyk a ako opis skutočností a udalostí opomína toho, kto násilie pácha – akoby sa to stalo samo od seba. Situácie sa nestanú samy, domáce násilie sa nevykonalo samo. Ženy zbil či inak im ublížil konkrétny človek – väčšinou muž, otec, nevlastný otec, partner, manžel… Ženy „nezabila vášnivá láska“ – ako čítame v clickbaitových titulkoch niektorých médií. Muž, partner, manžel zabil svoju priateľku, partnerku, manželku. 

Alebo ide o snahu „jemnejšie“ pomenovať problém, aby ľudia, ktorí domáce násilie nezažili, neboli hneď triggernutí
Ale čo ak sme všetci a všetky niečím triggernutí*é

Ako nás môžu osloviť a zdôveriť sa nám ľudia, keď im nejaká situácia ohrozuje zdravie či život, ak sa boja, že v nás vyvolajú negatívne emócie? Mať psychické problémy, zlé skúsenosti z detstva či neskorších vzťahov, byť v procese terapie, na svojej healing journey a v zápase s existenčnými či existenciálnymi nástrahami je pre veľa ľudí každodennou realitou. Sociálne siete sú plné obsahu o tom, ako si určiť hranice, venovať dostatok času self-care, a návodov, ako zlepšiť svoje duševné zdravie. Témy, ktoré sú potenciálne triggerujúce, sa dostávajú do úzadia. Často pritom zabúdame, že ak chceme byť oporou pre blízkych, môžeme naraziť na témy, ktoré pre nás budú náročné a môžu vyvolať nepríjemné pocity. 

Ale ak budeme všetci a všetky triggernutí*é, aký význam má, že o tom obete prehovoria? Že sa nám zdôveria? Požiadajú nás vôbec o pomoc?

Nedávno som zistila, že moju blízku kamarátku vystavuje psychickému a fyzickému násiliu jej dlhoročný partner, otec jej detí. Deje sa to už niekoľko rokov a dialo sa to aj počas jej tehotenstva, aj pred deťmi. 

Ako som sa to dozvedela? Vie, že táto téma je pre mňa citlivá, neprišla s tým za mnou sama, udialo sa to veľmi rýchlo, nečakane. Začalo sa to ako bežné sťažovanie sa na partnera, otca detí. Po opise ich rozpadajúceho sa vzťahu a jeho verbálnych útokov som sa jej, iba pre istotu, spýtala, či to ostáva len pri hádkach alebo dochádza aj k fyzickému násiliu. 

Boli sme pri stole tri, nastalo ticho a ona už slovne odpovedať nemusela. 

Opis spádu udalostí nasledujúcich týždňov a procesov by bol na niekoľko ďalších článkov. 

Keďže som sama potrebovala túto tému spracovať, vyrovnať sa s ňou, tentoraz z inej perspektívy, hľadala som podporu u kamošstva, s ktorým sa nepozná. Verbalizovanie tomu pre mňa dávalo obrysy skutočnosti, ktorú som si prvé dni nechcela pripustiť. Potrebovala som sa podeliť o strach, o to, ako jej každé ráno píšem otázku, či je v poriadku, a ak si tú správu náhodou pár hodín neprečítala, potrebovala som sa podeliť o nastupujúcu úzkosť, ktorá bola paralyzujúca. Potrebovala som sa podeliť o hnev, ktorý nebol len hnevom týkajúcim sa tohto konkrétneho prípadu. Potrebovala som sa podeliť o všetky tie ďalšie emócie, ktoré sa objavovali náhodne a nečakane. Frustrácia, bezradnosť, pocit zodpovednosti, povinnosť konať. Hovoriť o tom nahlas znamenalo pre mňa utriediť si pocity a myšlienky a sústrediť sa na racionálne kroky, hľadať ďalšie možnosti a podnety, ako by som jej mohla pomôcť, čo zvážiť pri mojej snahe byť jej oporou. A otázka, ktorá sa vždy vyskytla, bola, či tým nie som triggernutá. Nasledovali rady, ako nemám prekračovať svoje hranice. Akokoľvek dobre to bolo myslené a som vďačná za akúkoľvek starostlivosť, omnoho viac by som uvítala možnosť rozprávať sa o tom, dostať to zo seba, otvorene o tom hovoriť – hoci aj stále dookola. Mala som však pocit, že táto téma zas triggeruje iných ľudí, hlavne ak sme sa stretli osobne. 

V jednom momente som mala pocit, akoby svet vôbec nedával zmysel. Z pozície človeka s osobnou skúsenosťou som sa spýtala jednoduchú, ale popravde veľmi ťažkú otázku, a vlastne som nečakala odpoveď, ktorú som dostala, absolútne som nebola na ňu pripravená (ale dá sa na to nejako pripraviť?). Áno, táto téma ma triggeruje (a aj ja potrebujem podporu), ale ak by som sa jej vyhýbala, moje kamošstvo bude ku mne pristupovať ako k niekomu, ku komu nemôže prísť so svojimi problémami, aby ma neranilo. 

Mám totiž dojem, že ľudia, ktorí zažívajú domáce násilie, sa stávajú čoraz izolovanejšími a stránia sa podeliť o túto skúsenosť so svojím okolím aj preto, aby sa niekoho nedotkli, nevyvolali u blízkych staré traumy. A deje sa to napriek tomu, že obsah sociálnych sietí a médiá prinášajú túto tému do verejného priestoru čoraz častejšie. 

V rámci vlastného určovania hraníc sa napríklad vyhýbam filmom, ktoré zobrazujú domáce, psychické, fyzické či sexuálne násilie, a som vďačná všetkým distribútorom a festivalom, ktoré pred premietaním s takýmto obsahom uvedú varovanie. Človek má možnosť rozhodnúť sa, či chce byť vystavený týmto obrazom, alebo nie. Sama som sa nejedenkrát rozhodla z filmu odísť (niekedy aj sediac v strede sály a v polovici filmu, keď takéto varovanie nebolo). To môže dávať jasný signál ľuďom v mojom okolí, že mi je táto téma nepríjemná. Ale konzumovať takýto obsah napríklad prostredníctvom kinematografie alebo na sociálnych sieťach, či v médiách je niečo úplne iné, ako keď sa v takejto situácii ocitne niekto, koho poznám. 

Sama viem o tejto téme hovoriť len cez vlastné skúsenosti. Preto by som veľmi uvítala viac informácií, článkov či obsahu na sociálnych sieťach, ktoré by sa zamerali na témy, ako si určovať a nastavovať hranice a zároveň dať svojim blízkym najavo, že sa na nás môžu obrátiť so svojimi problémami. Aby cítili, že náš komfort ide dobrovoľne do úzadia, ak sa naša blízka osoba nachádza v situácii ohrozujúcej zdravie či život. Ako reagovať, čo robiť, na koho sa môžeme obrátiť, keď sme sami a samy triggernutí*é situáciami, ktorými prechádzajú ľudia v našom okolí? Ako zdravo „zaťať zuby“ a prejsť cez zložité obdobia spoločne?

Budovanie vzťahov a komunity, momentálne obľúbená a často skloňovaná starostlivosť, je tiež o prekračovaní vlastného komfortu. Nemali by sme byť k dispozícii pre svojich blízkych, len keď to vyhovuje nám, keď je to pohodlné pre nás. Občas mávam pocit, že „budovanie komunity“ sa vyprázdnilo a ostalo pri dobrom pocite, ktorý máme z toho, že niekomu pomôžeme – no len za podmienok, ktoré vyhovujú nám, a keď sa na to práve cítime. Kamarátstvo a vzťahy sú však aj o tom, že sa budeme o seba navzájom starať napriek tomu, že to nie je pre nás pohodlné práve v tom danom momente, keď náš blízky človek pomoc reálne potrebuje, že si budeme poskytovať podporu, hoci nám to nemusí vždy vyhovovať a zapadať do nášho zaneprázdneného rozvrhu. A to aj v prípade, keď situácie, ktorými prechádzajú, sú pre nás triggerujúce

Skôr ako ísť individualistickou self-care cestou, kde si všetci a všetky strážime svoje hranice, hovorme viac o tom, že niekomu v našom okolí boli jeho alebo jej hranice prekročené spôsobom, ktorý ohrozil jeho/jej zdravie alebo život, a ako si navzájom pomáhať to zvládať. Pretože sa môže stať, že tá osoba možno aj zo strachu, aby zas neprekročila hranice nášho komfortu podelením sa o svoju skúsenosť, bude radšej (možno aj niekoľko rokov) mlčať. Naučme sa vytvárať bezpečný priestor, v ktorom sa nikto nemusí báť podeliť o svoje (nepríjemné) skúsenosti. A keď už budeme hovoriť o vytváraní bezpečného priestoru, zahrňme do tohto pomenovania a procesu všetko, všetkých a všetky. Buďme si vedomé a vedomí, že ak ten bezpečný priestor tvoríme či niekomu ponúkame, osoby s najrôznejšími problémami, traumami a v rôznych ťažkých situáciách môžu do tohto priestoru vstúpiť a podeliť sa s nami o skúsenosti, ktoré môžu byť pre nás nepríjemné. 

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *