napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. novembra 2024.

„Som tvrdá a netrpezlivá a náročná. Som priama. Som silná žena.“ 

Po týchto slovách v novom standupe americkej komičky Ellen DeGeneresovej zaznie dlhý minútový potlesk. Kamera sa vzdiali, aby obsiahla plné hľadisko nadšene vstávajúcich ľudí. Je to moment, ku ktorému sa oplatí vrátiť, aj keď vás komédia nijako zvlášť nezaujíma. Argumentácia silnou ženskou osobnosťou totiž stojí za hlbšie preskúmanie.

Príbeh Ellen 

DeGeneres sa novým špeciálom For Your Consideration (K vášmu posúdeniu) lúči so svojou profesionálnou kariérou. Má byť bodkou za jej pôsobením ako komičky aj masovo populárnym televíznym programom nesúcim jej meno. Zároveň sa v ňom vracia k trpkému koncu svojej televíznej kariéry, keďže vlastnú talkshow po devätnástich rokoch ukončila v škandalóznom kontexte obvinení z toxického pracovného prostredia. Osobná značka Ellen DeGeneres pritom bola vždy spojená s dobrosrdečnosťou a pozitivitou, charakteristickými znakmi rovnomennej šou boli tancovanie moderátorky a jej záverečný pozdrav Buďte k sebe dobrí. V roku 2020 však bolo zverejnených viacero výpovedí bývalého a súčasného zamestnanectva, ktoré opisovalo rasistické a sexistické správanie výkonných producentov, ako aj celkovo nepríjemné pracovné prostredie. DeGeneres čelila kritike za to, že (či už vedome, alebo nie) umožnila tvorbu svojej šou na takýchto problematických základoch. 

Komička sa za svoje zlyhanie ospravedlnila a v novom standupovom  špeciáli sa ku škandálu vracia. Robí to s fascinujúcou zručnosťou – vypäté momenty, v ktorých hovorí o konci šou, strieda s nekonfliktnými každodennými pozorovaniami. S odzbrojujúcou ľahkosťou pripomína (plnej sále oddaných fanúšikov a fanúšičiek), čím si vlastne získala srdcia svojho publika. Aj ako bola v 90. rokoch ostrakizovaná a tri roky nezamestnaná v dôsledku verejného coming outu vo vlastnom sitcome. Dokonca to, že práve jej hlasom sa nám prihovárala obľúbená rybička Dory z animáku o Nemovi. Hneď v úvode prizná, že už nevyužíva botox a fillery – a tak navodí dojem, že dnes nič neskrýva. V priebehu vystúpenia nám prezradí svoje novozistené diagnózy aj sa posťažuje, aké náročné je dostáť jednorozmernému imidžu vždy milej osoby. Hovorí o tom, ako ona a ďalšie ženy boli/sú vychovávané k people-pleasingu, byť vždy milé a poddajné. V tomto kontexte zaznieva aj úvodná veta tohto článku – DeGeneres vysvetľuje, ako rodové stereotypy formujú naše predstavy o šéfovaní. 

Lekcia biznisu

Ellen hovorí, že nemala zručnosti na vedenie vlastného televízneho programu, neštudovala biznis. So smiechom však rozpráva historky o tom, ako v práci zaviedla tradíciu vzájomného strašenia nielen počas samotnej šou, ale aj v rámci produkčného tímu (napríklad nastražením umelých hadov na zamestnankyňu s ofidiofóbiou). „Páčilo sa im to,“ komentuje s učebnicovo gaslightingovým postojom. Akoby si dodnes, napriek svojmu ospravedlneniu na obrazovke, neuvedomovala vlastnú zodpovednosť za to, aké pracovné prostredie vytvára a aké privilégiá a mocenské nerovnováhy pri tom nahrávajú jej vlastným preferenciám na úkor celého zamestnanectva. Ironizuje, že „v šoubiznise predsa nie sú žiadni zlí ľudia“, akoby existencia cudzích a horších prešľapov anulovala jej vlastné. Kritiku, ktorá sa na ňu po odhalení problémov s vedením programu zniesla, opisuje slovami „keď ma druhýkrát vyhodili zo šoubiznisu“. Porovnávať homofóbnu diskrimináciu, s ktorou sa stretla na začiatku kariéry, s odsúdením privilégia (prinajlepšom) nevedomej bezohľadnosti však nie je absolútne namieste. Na získanie základnej medziľudskej empatie predsa netreba navštevovať žiadnu business school.

Obrana feminizmom

Ostrý kontrast medzi marketingom srdečnej ľudskosti a jeho alarmujúcim nedostatkom v realite je pritom jadro problému. DeGeneres sa ho ako taká ozvena prekonaného girl boss fenoménu fascinujúco snaží rámcovať ako svoje (ďalšie) narúšanie rodových stereotypov. Na toto kvázi feministické mimikry by sme však nemali skočiť. Nevšímať si, ako sa ľudia, ktorí pre mňa pracujú, cítia, nie je feminizmus. Nie je ním ani presadzovanie svojich žartíkov a „kolektív utužujúcich“ hier na úkor niekoho z tímu. Feminizmom nie je ani vytváranie a udržiavanie prostredia, v ktorom je akceptovaný rasizmus a sexuálne obťažovanie. A rozhodne ním nie je správanie, ktoré nám osvetlí, aké je ťažké niesť následky svojho zlyhania, no nijako sa nezmieni o tých, ktoré a ktorí týmto zlyhaním najviac utrpeli. Ellen DeGeneres si však silou-mocou chce zabezpečiť nový hrdinský naratív o neohrozenej líderke, žene, ktorá je nedokonalá, no o to obdivuhodnejšia. Prináša nám naratív, v ktorom nie je podstatou skutočnosť, že zamestnávala sexuálnych predátorov a rasistov, je iba priama a to sa ženám predsa neodpúšťa. A ešte k tomu žije s ADHD a OCD! Sklamaním je tak nielen skutočnosť, že kým DeGeneres zarábala na dobrosrdečnom imidži, pracovné podmienky jej podriadených boli komičke ľahostajné, ale aj to, že svoje správanie sa snaží rebrandovať akousi falošne emancipačnou rétorikou. 

Skutočná sila

Je to lacný trik, no dlhoročná profesionálka ho používa naozaj zručne. Práve miera cynizmu, s ktorým zneužíva (aj vlastný!) boj za rovnoprávnosť, ma v jej vystúpení vyrušuje natoľko, že cítim potrebu pripomenúť, čo znamená byť skutočne silnou ženou. Zdá sa totiž, že si ešte stále zvykáme, že byť silná žena neznamená hrať podľa pravidiel patriarchátu. Neznamená to podobať sa mužom, všetkým tým šéfom a biznismenom, byť vykorisťovateľkou v cyklámenovom kostýme. Vyšplhať sa po chrbte ostatných čo najvyššie, hlásať odtiaľ bludy o prekonanom útlaku. Silná žena nepristupuje na takúto hru, ale mení jej pravidlá. Iste, môže byť aj priama, aj netrpezlivá, náročná. Nemusí byť za každých okolností milá a ústupčivá. Vieme, že priebojnosť je u žien vnímaná inak ako u mužov. Ale skúsme prestať hodnotiť svoju správnosť podľa toho, čo nám diktuje súťaživý a individualistický kapitalizmus. Pointou predsa nie je dokázať, že vieme byť rovnako bezohľadné a chladnokrvné líderky ako muži. O takýto typ rovnosti skutočne nie je prečo stáť – a naša sila predsa môže vyzerať aj úplne inak.

Príkladov okolo nás je dostatok. Silná žena je podľa mňa Gisèle Pelicot, ktorá ten najotrasnejší zážitok využíva na podporu iných. Je ňou smútiaca mama, ktorá sa aj po vražde svojho syna stavia na obranu iných LGBTI+ ľudí. A každá, ktorá sa napriek hrozným zážitkom nevzdáva. Silnými sú ženy, ktoré sú ponechané napospas starostlivosti o ostatných v akejkoľvek podobe. Ale napríklad aj Liz Gilbert, ktorá sa po protestoch ukrajinského čitateľstva rozhodla nepublikovať svoju novú knihu s ruskou tematikou. Silné ženy si vedia otvorene vyjasniť konflikt pomenovaním vlastných komplexov, ako to urobili speváčky Lorde a Charli XCX. Silné je podľa mňa priznať svoju krehkosť aj po „víťazstve“ nad rakovinou alebo po rozhodnutí sa pre interrupciu. A podporovať hlasy Palestínčaniek a Palestínčanov.

Veľké pranie

PR kampaň jednej americkej komičky v podobe standupu nás nemusí veľmi trápiť, poviete si možno pri čítaní tohto textu. No je to jeden dielik skladačky, v ktorej si vytvárame predstavy a normy toho, aké a akí máme byť. Slová majú svoj význam a je dôležité nenechať ich pod komerčnými tlakmi napospas úplnému vyprázdneniu. O to viac v okamihoch, v ktorých ako spoločnosť redefinujeme svoj vzťah k sile a zraniteľnosti, feminínnym a maskulínnym kvalitám. Spytovať kritériá týchto kategórií sa mi zdá užitočné za každých okolností, nielen keď sa zneužívajú na žehlenie vlastnej reputácie (podobne ako keď sa ubližujúci muži zaštiťujú rolou dobrého tatka).

Sú momenty, v ktorých Ellen DeGeneres naozaj konala obdivuhodne a ako silná osoba/žena, no jej najnovší standup k nim rozhodne nepatrí. Rámcovanie jej profesionálneho zlyhania feminizmom je nebezpečné zavádzanie. Udržiava status quo a normalizuje zneužívanie moci. Je to niečo podobné ako green- či pinkwashing, prepranie pochybných praktík správnou (a vtipnou) rétorikou. Trvajme, prosím, na tom, že ako silné ženy máme na viac.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ