napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. augusta 2024.

Rokmi postupne ustupuje tabu mnohých tém, ktoré súvisia s rodičovstvom. Aktuálna diskusia sa však do veľkej miery týka predovšetkým toho, ako rodičovstvo prežívajú ženy. Možností, ako hovoriť o skúsenostiach a prežívaní otcov, je stále málo. Spýtali sme sa preto dvanástich mužov, ako zvládajú otcovstvo.

Podľa opýtaných mužov rola otca predovšetkým zmenila ich rozmýšľanie – priniesla im novú mieru zodpovednosti aj strachu, priorizáciu šťastia rodiny či nevyhnutnosť sebareflexie. Výrazné zmeny vnímajú, najmä čo sa týka množstva dostupného času, flexibility a partnerskej dynamiky. Bez ohľadu na to, do akej miery rodičovská realita prekvapila opýtaných otcov, prevažuje názor, že na rodičovstvo sa nedá celkom pripraviť. Dôležitú tému priniesol Lukáš* (38): „Celé manželkino tehotenstvo bolo pre mňa ťažko hmatateľné, najmä tá skutočnosť, že budem otcom. Pôrod bol plný emócií, ale keď prišla manželka so synom domov, tak som k nemu nemal žiaden vzťah. Úprimne, trochu ma to hnevalo aj som sa tomu divil. Robil som, čo bolo treba, robil som to s láskou, ale bol to pre mňa takmer cudzí človek. Vzťah sme si vybudovali postupne. Toto sa opakovalo so všetkými troma deťmi. Dnes si neviem predstaviť život bez týchto ľudí a cítim, že sú mojou súčasťou.“

Rodičom na druhej strane brucha 

Nielen blízkosť s potomstvom je pre ženy neoddeliteľne spojená s fyzickým prežívaním celého procesu očakávania aj príchodu dieťaťa. Otcovia neprechádzajú porovnateľným telesným zážitkom, ale podľa našich respondentov to nevnímajú ako nespravodlivosť (hoci by neraz ocenili možnosť vedieť dieťa nadojčiť). „Nevyváženosť je v tom, že muž nie je pre novonarodené dieťa zaujímavý,“ konštatuje Paľo (51), otec štvor- a deväťročného dieťaťa. „Ako nespravodlivé vnímam, že viac-menej každý gratuloval mne, že ľudia hovoria o mojom ,novom‘ dieťati, akoby som ho vymyslel, porodil a všetko okolo neho zariaďoval len ja sám.“

Potrebu rešpektovať ženy vníma aj Ľuboš (35), otec troch detí vo veku šesť rokov, štyri roky a pár týždňov: „Skúsenosť, že vnútri jedného človeka je iný človek, respektíve plod, ktorý sa vyvíja, až sa napokon narodí bábätko, človek ,z tohto sveta‘, ktorý bol ešte pred chvíľou celý ,vo svete brucha‘, je pre mňa absolútne nepredstaviteľná a nepochopiteľná. Dokonca si myslím, že táto skúsenosť je v mnohom neprenosná aj medzi rôznymi tehotnými ženami. Preto podľa mňa všetko, čo súvisí s tehotenstvom, musí byť v plnej rozhodovacej ,právomoci‘ konkrétnej ženy a my ostatní by sme jej rozhodnutia a stav mali rešpektovať a podľa potreby a možností jej v tom, čo chce a potrebuje, pomáhať. Podobne je to s popôrodnou rekonvalescenciou, dojčením, so psychickým prežívaním a s ďalšími vecami vychádzajúcimi zo špecifickej, nielen z fyziologickej skúsenosti ženy.“

Podľa Petra (41), ktorý má tri deti (9 a 6 rokov, 3 roky), tehotenstvo a materstvo fyzicky ovplyvňuje aj muža. Sám ťažšie znášal nedostatok sexu vyplývajúci z priateľkinej dlhodobej únavy: „Hovorí sa o tom málo, ale tento faktor môže mať závažný vplyv na prežívanie a spokojnosť v partnerskom živote počas prvých rokov materstva. Najmä pri viacerých deťoch po sebe. Muži o tom pravdepodobne radšej nehovoria, aby ich ktosi neoznačil za sebeckých a neempatických, ale v skutočnosti nie sú tieto skúsenosti vôbec ojedinelé.“ Lukáš sa snažil čo najviac zapájať do všetkých aktivít okolo detí, no myslí si, že niekedy sa na mužov zabúda: „Otcovia sú tiež len ľudia, môžu mať ťažký deň v práci, málo spať a podobne a môžu mať ťažší deň, ako mala matka. Ženy to majú v tomto období náročnejšie vo všeobecnosti, ale netreba zabúdať, že niektoré dni a situácie môžu byť náročnejšie pre mužov a aj oni potrebujú podporu a oddych.“

Po meči?

Skutočnosť, že splodili deti, u väčšiny opýtaných mužov neovplyvnila vzťah s ich vlastným otcom. Viacerí z nich už nežijú alebo neboli so svojimi synmi v kontakte. Zopár opýtaných spomína otca ako pozitívny príklad, ako vychovávať deti, väčšinou však prevažuje úsilie vyvarovať sa podobných chýb. Max* (42) je otec jedenásťročnej dcéry a jedného „bonusového“ dieťaťa: „Pochádzam z rozvedenej rodiny bez prítomného otca, takže som sa snažil byť na rozdiel od neho prítomný, venovať sa dieťaťu, zažívať kvalitný spoločný čas. Čo sa mi však nepodarilo, bolo udržať si manželstvo, takže moje dieťa je ďalšie z tých z rozvedenej rodiny. Tu som sa snažil a myslím si, že sa mi podarilo vyvarovať chýb svojich rodičov počas rozvodu a v období po ňom. Dieťa mám v striedavej starostlivosti, na čom sme sa s bývalou partnerkou dobrovoľne dohodli a čo sme konzultovali aj s detskou psychologičkou. Hoci aj to si vyžadovalo čas, aby sme sa na to všetci naladili.“

„S mojím otcom sme rozdielne typy, čo sa týka názorov na spoločnosť, záľuby, prístupu k životu, ale v mnohom sme, samozrejme, aj rovnakí. Vidím, že s mojím synom to bude v niečom podobné, snažím sa však prejavovať viac pochopenia pre jeho postoje či záľuby – aj keď mňa vôbec neberú –, aby som s ním držal krok a ukazoval mu svoj záujem oňho a zároveň o jeho svet. Myslím si, že je to veľmi dôležité, a dúfam, že položím dobré základy na to, aby ma aj počas svojej blížiacej sa puberty vnímal ako človeka, ktorý tu je preňho, nech sa deje čokoľvek,“ hovorí Vlado (37), otec desaťročného syna.

Muži spomínajú aj to, akú radosť pre ich otcov predstavuje vnúča, či utuženie vzťahov so súrodencami, ktorí sa stali rodičmi v rovnakom čase. Prípadne sa zbližujú s vlastným otcom okľukou, tak ako v prípade Tomáša (40), čoskoro dvojnásobného otca: „Môj vzťah s otcom je veľmi špecifický, ale keďže po narodení dieťaťa sme sa presťahovali a ja som začal sám s otcom prerábať starý dom v dezolátnom stave, vznikla pre nás platforma na komunikáciu. Otec nám nesmierne pomohol.“ 

Martin (37) so štvorročným a s takmer ročným dieťaťom si spomína na veci, ktoré nechce prenášať do vzťahu so svojimi deťmi, ale nevníma ich ako chyby: „Vzťah s mojím otcom sa nezmenil, ale viacero vecí sme si navzájom (i ja vnútorne) vyjasnili. Nedá sa povedať, že by som ho bral ako vzor, ale rovnako nemôžem hovoriť o chybách, pretože otec vyrastal a nás vychovával v úplne odlišnom sociálno-ekonomicko-kultúrnom kontexte ako ja teraz. Nemožnosť ísť na otcovskú, nutnosť odchádzať na dlhší čas od rodiny, to sú externality, ktoré sa ovplyvniť nedajú.“ 

Tatko ide na pivo

Tak ako sa menia rodičovské normy pre mužov, je citeľný aj posun v tom, nakoľko sa diskutuje o otcovstve. Opýtaní muži zväčša konštatujú, že o svojom prežívaní rodičovstva majú s kým hovoriť. Je to však skôr okrajová téma: „Muži majú všeobecne ťažkosti štruktúrovane sa rozprávať o týchto témach. Nie je to tak, že sa dohodneme s kamarátmi v zmysle ,poďte na kávu, potrebujem prebrať výchovu detí či partnerský život‘. Téma príde na pretras skôr náhodne, napríklad aj vo väčšej partii na pive. Vtedy si z nej robíme žarty, naše trampoty prednášame ako vtipné príbehy zo života, posťažujeme sa, vzájomne si dáme na vedomie, že sa všetci chápeme, poznáme to a vieme, o čom je reč. Bez sarkazmu a takéto toho ,chlapáctva‘ sa to však nezaobíde. Nikto nemá potrebu preberať to vážne a hĺbkovo, lebo by si pripadal ako otravný Brendon z Beverly Hills 90210 s otázkou ,Chceš si o tom promluvit?‘“ hovorí Peter. 

Olivera* (35) ako otca ročného dieťaťa mrzí, že podľa jeho skúseností prežívanie otcovstva pre mužov vôbec nie je téma: „Takmer nikto z môjho najbližšieho okolia sa ma na to nepýta. Neviem, či ich to nezaujíma alebo sa o tom nebavíme z nejakých iných dôvodov. Niekedy to vyzerá až tak, že hlavne s kamarátmi nerodičmi vzťahy chladnú.“ Lukáš zas rád konfrontuje svoje rodičovské názory s inými a tému tak často sám otvára. Ani Ľubošovi neprekáža načať debatu: „O deťoch zvyčajne rozprávam kamarátom pri druhej fľaši vína, a to bez ohľadu na to, či ich to zaujíma. Je pravda, že niekedy, ale to len zriedka, sa potrebujem vyrozprávať, najmä podeliť sa o rodičovskú radosť. O starostiach zvyčajne nerozprávam ani pri iných témach.“

Čas otca, čas matky

V súvislosti s matkami sa neustále hovorí o problémoch zladiť všetky rodinné, pracovné a domáce povinnosti a čas pre seba. Muži to však prežívajú podobne, hľadanie času – pre seba, na partnerstvo, na prácu – je pre väčšinu výzva. „Niektoré veci som musel úplne vytesniť, iným už venujem oveľa menej času,“ konštatuje Martin, ktorý zlaďuje svoju prácu s manželkiným polovičným úväzkom. „Napriek tomu si stále dokážeme nájsť čas pre seba (aj navzájom), ale bez zdieľaného kalendára a starých rodičov by to nešlo.“ Lukáš rodinu považuje za tímový šport, v ktorom si treba jasne stanoviť (svoje a rodinné) priority. Paľo konštatuje, že deti jednoducho zdemolujú (veľkú) časť kariéry a času svojich rodičov: „Koho rodina baví, ten sa s tým zmieri. Zladiť sa to jednoducho nedá a niekde niečo vždy chýba.“ 

Oliver si myslí, že sa mu vôbec nedarí skĺbiť otcovstvo a prácu: „Som rád, že ma ešte nevyhodili. Myslím si, že môj výkon je naozaj slabý a ani hodinovo nezvládam napĺňať svoju zazmluvnenú alokáciu. Rodinne sa snažím dať si veľmi záležať na tom, aby môj vzťah s manželkou ďalej rozkvital, ale je to miestami veľmi ťažké a uvedomujem si, že to nie vždy zvládam.“ Michal (35), otec päť- a osemročného dieťaťa, je jedným z dôkazov, že časom sa to zlepší: „Snažíme sa mať s manželkou všetky povinnosti rovnocenne rozložené, hoci asi tam ešte úplne nie sme a aj cesta sem bola náročná a plná objasňovania a hádok. V tomto veku detí je však už omnoho jednoduchšie zapojiť ich do povinností, nájsť si čas jeden pre druhého aj sám pre seba. Odkedy sa v tom cielene povzbudzujeme a našli sme si niekoho stabilného na stráženie detí, tak sa nám darí nachádzať celkom fajn životnú rovnováhu.“

S ohľadom na zladenie rodičovských a pracovných povinností sme sa pýtali na to, či otcovia vnímajú nejaké nerovnosti na trhu práce. Ich skúsenosti závisia aj od toho, v akom sektore pracujú – napríklad školstvo vnímajú viac parent-friendly než IT sektor. Stereotypné očakávania, že muž bude živiť rodinu, prevažne nepociťujú alebo ignorujú. „V zamestnaní mi v otázke rodičovskej starostlivosti vychádzajú v ústrety. Nepociťujem tlak, že napríklad pri chorých deťoch by mala ostať manželka, nie ja. Rovnaké to bolo, keď som bol s deťmi dvakrát na otcovskej dovolenke. Pravda však je, že som to vždy formuloval ako jasnú požiadavku, ktorá nemá alternatívu. Nerovnosti v prístupe, podmienkach, možnostiach, odmeňovaní a tak ďalej však vo všeobecnosti na pracovnom trhu sú, o tom niet pochýb,“ hovorí o svojom vnímaní rodových rozdielov Ľuboš. „Neviem, či je v tom kauzalita alebo to len časovo korešponduje, ale po narodení detí som sa začal viac zaujímať o otázky súvisiace s feminizmom a rodovou rovnosťou, najmä však o ich životné uplatňovanie. Niektoré veci som dovtedy vnímal intuitívne, neraz však aj skreslene a niekedy dokonca s úplnou rodovou slepotou. Oboznámenie sa s rodovým diskurzom mi pomohlo viac si uvedomiť a citlivejšie vnímať rôzne formy nerovnosti vrátane tých, ku ktorým niekedy aj ja, žiaľ, prispievam.“

Viacerí z oslovených mužov si vyskúšali rodičovskú dovolenku a sú za túto skúsenosť vďační. A osobité vnímanie času majú zas otcovia, ktorí sa starajú o dieťa striedavo s bývalou partnerkou, ako vysvetľuje Vlado: „Ako rozvedený otec si omnoho viac cením spoločný čas so synom a skúšam plánovať, aby nevyšiel navnivoč. Nechcem, aby to vyznelo pateticky, lebo veď rodič ocení, že má čas pre seba, ale je luxus mať dieťa doma stále okolo seba (viem, „čo by som dal/a za pár minút osamote, aspoň na záchode“) a môcť s ním len tak byť, bez tlaku v hlave, že tu bude teraz pár dní, ako ten čas čo najprínosnejšie využiť a postíhať, čo sa dá.“

Otec v čakárni

Súvisiacou témou sú dvojité štandardy v poskytovaní starostlivosti deťom. Približne polovica z dvanástich opýtaných mužov vníma, že sú chválení za veci, ktoré matky poskytujú bežne, alebo, naopak, spochybňovaní, čo sa týka ich rodičovskej kompetencie. Väčšina vníma svoju rolu prirodzene a pohybuje sa v prostredí podobne aktívnych otcov, čo súvisí tiež s generačnými zmenami. „S dvojitým metrom som sa stretol len vo forme úsmevných poznámok od staršej generácie, ktorá asi zažila iné zvyklosti,“ uvažuje otec dvoch detí Adam (35). Maxovi chýba ocenenie za skĺbenie rodičovských a iných povinností, ktoré podľa neho zvyčajne oceňujeme u žien. Aj on pozná prekvapené pohľady, keď k lekárovi či k lekárke chodí s dieťaťom on: „Termíny návštev lekára, zubárky držím v hlave ja, čo sa niekedy opisuje ako vec, ktorú zvyčajne mávajú na starosti mamy. Napriek tomu lekárka kontaktuje prevažne matku dieťaťa. Rovnako keď som (po dohode s bývalou partnerkou) vyplnil a poslal za dieťa prihlášku na gymnázium zo svojho účtu EduPage, keď bolo potrebné v prihláške niečo zmeniť, z gymnázia nezmyselne volali jeho matke.“

Znova si skladať lego

Utieranie zadku, varenie, upratovanie, vstávanie, zlaďovanie kalendárov, odchádzanie od rodiny, hádky či dookola opakované hry sú niektoré z vecí, ktoré títo muži na otcovstve považujú za náročné. Najčastejšie však riešia, do akej miery byť zasahujúcim alebo rešpektujúcim rodičom. Rodičovstvo je tiež skúškou osobnostných limitov, ako hovorí Peter: „Nemám trpezlivosť, ktorá je niekedy nutná pri troch deťoch v takej miere, až je pre mňa nedosiahnuteľná. A, áno, občas viem aj vybuchnúť. Potom sa na seba hnevám a niekedy mám problém sa normálne chlapsky ospravedlniť.“ Ján (40), ktorý je otec štvorročného a osvojeného deväťročného dieťaťa, zas priznáva, že nie je akčný typ: „Keď mám voľný čas, nechcem robiť nič. Niektorí otcovia v okolí deťom stále vymýšľajú nejaké aktivity. To ja nevládzem a nedokážem.“ Najťažšie je meniť seba, konštatuje Michal a prízvukuje, že je ťažké byť dobrý rodič, keď človeku nie je dobre, je unavený, chorý, podráždený alebo sa niečím trápi. 

Opýtaní muži si na rodičovstve jednoznačne pochvaľujú radosť z objavovania, možnosť vidieť deti rásť a rozvíjať svoju osobnosť aj vnímať svet akoby nanovo. Prostredníctvom detí znovu objavujú svoju hravosť (a viacerí oceňujú aj prístup k množstvu lega). „Mal som pocit, že život nejako je a svet funguje dajakým spôsobom. Deti ma podporujú byť opäť zvedavý a skúmať svet,“ približuje Lukáš. „Mať deti ma nesmierne obohacuje, mám ich veľmi rád a som rád v ich prítomnosti. Snaha byť dobrým rodičom ma motivuje venovať sa aj vlastnému osobnostnému rozvoju a tak sa snažiť byť lepším a zrelším človekom,“ dodáva Michal. 

Ľubošovi prináša tiež radosť sledovať, keď sa jeho deťom darí, ich vnímanie sveta, ale aj množstvo malých momentov: „Teší ma, keď si vie syn napríklad v škôlke obhájiť, že jeho ružový dáždnik s mačičkami nie je dievčenský, ale skrátka taký, aký sa mu páči, alebo keď inokedy pripustí, že taký síce nosia dievčatá, ale prečo by nemohol aj on, dievčenské predsa nie je horšie. Teší ma, keď vidí dvoch mužov s dieťaťom a spontánne povie, že to sú asi jeho otcovia, a nie je to preňho zvláštne, že sa vie bez nátlaku ospravedlniť, pomôcť, je citlivý, nemá predsudky, je kreatívny.“

„Takto nejako som to vždy chcel,“ konštatuje Paľo.

* vymyslené meno skutočnej osoby

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ