napísala a ilustrovala DAŠA KRIŠTOFOVIČOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. marca 2017.

Po mojom minulom článku ma viacerí obvinili, že nenávidím tučných ľudí. Rada by som veci uviedla na pravú mieru. Sú momenty, keď nenávidím hociktorých ľudí, je jedno, či sú tuční alebo nie.

Veľmi by som chcela chodiť po uliciach, usmievať sa a oblažovať všetkých svojou láskou. Ale vari sa to dá, keď existuje toľko ľudí, čo ma pri tom otravujú a vypytujú sa na hlúposti? Napríklad pred V-klubom sa pohybuje starenka, ktorá sa ma zakaždým, keď idem okolo, opýta, či viem, prečo kvôli mne trpel Kristus. Neviem, prečo kvôli mne trpel Kristus. Keby bolo na mne, prišla by som za ním a povedala: Kristus, netrp, prosím ťa.
Starenka na mňa nalieha, no, prečo, prečo myslíte, že kvôli vám trpel?!
Starenka sa tvári, že pozná odpoveď, ale je tajomná. Nakoniec mi do ruky vtisne Strážnu vežu a dva ďalšie letáky. Už sa mi z tých Strážnych veží doma stáva veža. Odkladám si ich, keď budem niečo kašírovať. Papier ako papier.

Keď sa ma o pár metrov ďalej dve ultraštíhle baby s rukami plnými letákov pýtajú, čo viem o obezite, chce sa mi kričať: Ja viem o obezite všetko! Ale s vami dvoma to nemienim rozoberať!
Leták si nevezmem. Tento nie je dobrý ani len na kašírku.

Niekedy sa presúvam z miesta na miesto taxíkmi. Robím tak najmä vtedy, keď prenášam kostýmy alebo veci do divadla. Napracem to všetko do obrovského kufra, ktorý spravidla nemáva menšiu váhu ako sto ton. Nebyť tých sto ton, určite by som si taxík nevolala. Nerada sa bavím s taxikármi.
S taxikármi sa nerada bavím preto, že sa ma zakaždým, keď sa trepem s tým stotonovým kufrom, opýtajú: Slečna, a to čo máte v tom kufri? Tehly?
Potom sa štyri až päť minút smejú sami na sebe. Lebo to je ultimátny taxikársky vtip.
Asi si myslia, že som úplná hlupaňa, ktorá nemá čo robiť, tak sa preváža taxíkmi s kufrom plným stavebného materiálu.
Nasleduje niekoľko pokusov o komunikáciu zo strany taxikára, ktoré ma privádzajú do čoraz väčších rozpakov, neviem, čo mám odpovedať a ani veľmi odpovedať nechcem, zbiera sa vo mne bezmocnosť a zlosť. Vravím si: tak ja si platím nejakú službu a tá služba mi tu spôsobuje nekomfort?

Muži vo všeobecnosti veľmi nevedia, ako reagovať v situáciách, keď vidia ženu prevlákať niečo ťažké. So spomínaným kufrom sa často pohybujem po meste, najmä vtedy, keď samú seba presvedčím, že nie je taký ťažký, aby som musela s taxikármi klábosiť o tehlách. Slovenské mestá nie sú veľmi bezbariérové. To znamená, že kufor musím niekedy podvihnúť, napríklad na obrubníku alebo, čo je úplne najhoršie, prejsť s ním po schodoch.
Často stretávam vykračujúce si dvojice mužov. Keby títo muži boli čo k čomu, chytili by kufor – jeden z jednej strany, druhý z druhej – a raz-dva by bol vynesený po schodoch. Ale prečo by to, pravdaže, robili, keď si môžu zavtipkovať? Odohrá sa takýto rozhovor:
MUŽ1: Pozri, tá má ale kufor!
MUŽ2: Nó, ale aký pekný! Guľatý!
Pre istotu, keby som náhodou nepochopila tento skvost svetového humoru, MUŽ1 prstom ukáže na môj zadok.
Cítim sa fakt výborne, som upotená, upachtená a zúfalá a niekto pri tom komentuje moju riť. Neviem, či si muži tieto vtipy pripravujú dopredu na skupinových schôdzach, alebo im zlá sudička vloží do kolísky Almanach trápneho humoru, alebo ako to funguje, ale keď na ceste z bodu A do bodu B stretnem štyri takéto dvojice, mám pocit, že som v pekle.

Týmto by som chcela apelovať na všetky súčasné a budúce matky. Vyberte im z kolísky ten almanach!

Minulý týždeň som bola v Divadle Andreja Bagara v Nitre, hrali Dobro. Vedľa mňa sedela pani a jej dve tridsaťročné deti.
Pani svojim deťom celý čas niečo rozprávala, napríklad ktorý je ktorý herec a či je „naša teta Jara“ od tej-ktorej herečky krajšia alebo nie. Tvárila sa pri tom, že deťom hru vysvetľuje, čo som, vzhľadom na ich vek, nepovažovala za nevyhnutné.
Keby im svoje postrehy šepkala pekne do uška, nebol by to možno problém. Lenže pani zrejme nadobudla dojem, že jej bonmoty potešia všetkých návštevníkov divadla, a dokonca sa zdalo, že aj herci na javisku by sa podľa nej mali dovzdelať.
Po prestávke, počas nástupu hercov na javisko, pani zrekapitulovala dej prvej polovice, upozornila na miernu zmenu scénografie a dodala aj hypotézu, že hento bude asi striptérska tyčka.
Herci prispôsobili prednes svojich replík jej komentárom a vždy počkali, kým dohovorí. Takto to šlo až do konca.
Diváci sa postavili a tlieskali postojačky. Stending ovejšn.
Ja si myslím, že stending ovejšn je niečo špeciálne, čo si máte šetriť na najväčšiu bombu, čo v divadle kedy uvidíte, takže som ostala sedieť.
Možno by Dobro bola najväčšia bomba v mojom živote, keby mi len bolo dopriate sústrediť sa na text Laca Keratu a nie počúvať spomínanú pani.
Takže: sedím si pekne na sedačke, tlieskam, stendingovejšnujúca pani sa ku mne nakloní a povie: Slečna, ešte nie sme hádam taká stará, aby sme sa nevládali postaviť!
Vstúpila do mňa turbo zlosť. Málokedy mám chuť mlátiť ľudí nad päťdesiat. Teraz som mala. Ale ovládla som sa a povedala: To nie je povinné!
Pani sa ofučala a dotknuto povedala: Dobre, dobre, ja som nás len chcela poučiť, ako vzdať hercom úctu.
Neviem, čo už je úctivé na tom dve a pol hodiny komentovať, kto má aké nohy, kto pribral a prečo ešte nie sú v národnom divadle. Zachráni sa situácia tým, že tlieskate postojačky?

Možno ste si všimli, že pani použila nepatričný plurál. Nepatričný plurál je, keď niekto hovorí v prvej osobe množného čísla a pritom sa na danej veci nijako nepodieľa.
Uvediem príklad z mojej čašníckej praxe: Máme jahodový džús?
Chcem odpovedať: Neviem, čo VY máte, jahodový džús to asi nebude, keďže ste naň prišli sem, ale máte šťastie, MY ho tu máme.
Príklad zo scénografickej praxe: Opravili sme včera tie bábky?
Chcem odpovedať: Neviem, čo ste vy včera večer robili, ale JA áno! JA som tie bábky opravila!
Potom sú ešte príklady nepatričného plurálu, ktorý sa ma priamo nedotýka, ale tiež je dosť na nervy.
Psíčkarsky plurál: Hádajte, čo sme dnes žrali v parku.
Rodičovský plurál: Ale sme sa pekne vykakali.

Zo všetkého najviac nenávidím, keď ma niekto fotí alebo točí bez toho, aby som o tom vedela. Ľudia to nevedia pochopiť a ja im chcem za to dávať facky. Nohou.
Nie je to preto, že vyzerám jak guľa a nechcem, aby sa to zaznamenávalo na fotkách. Len sa mi nezdá fér, aby ma niekto fotil a potom tieto fotky zverejňoval bez môjho súhlasu. Všetci sa ponosujú, akí hrozní sú paparazzovia a ako obťažujú celebrity a aké to je nemorálne a hentaké a tamtaké. A potom robia to isté.

Podľa mňa je nenávisť rovnako regulárna emócia ako ktorákoľvek iná. Bez nenávisti by bol svet o čom? O ničom. Ľudia by sa len objímali, pusinkovali a chválili navzájom. Namiesto Dunaja by popod mosty tiekla rieka ružového slizu a anjeličkovia zlato oglitrovaní by nám nad hlavou tancovali viedenský valčík. Aby sme sa tomuto kolosálnemu gýču vyhli a udržali vesmír v rovnováhe, pripájam zoznam vecí, ktoré môžete nenávidieť na mne:
1. niekedy nenávidím ľudí;
2. ľudí, ktorí ma oslovia na ulici, väčšinou dosť drsne odbijem, nie som otvorená pouličným a často ani interiérovým diskusiám;
3. k taxikárom, ktorí sa ku mne správajú milo a snažia sa aj vtipkovať, sa nielenže správam odmietavo, ale následne ich aj ohováram;
4. často prenášam po mestách ťažké veci, vďaka čomu sa nespočetnekrát stane, že blokujem plynulý pohyb iných ľudí, a keď sa títo ľudia nad tento fakt povznesú a snažia sa situáciu odľahčiť vtipom, zazerám na nich a ponosujem sa;
5. som nepríjemná, keď sa ma snažia poučiť a dovzdelať v oblasti, o ktorej podľa mňa nič nevedia;
6. hnevám sa na ľudí, ktorí sa snažia zachovať si pomocou modernej techniky fotografické alebo audiovizuálne spomienky na mňa;
7. vyjadrujem sa expresívne, používam nepatrične slová ako nenávisť a nenávidieť, aj keď to tak úplne nemyslím, čo môže ľudí miasť a privádzať do rozpakov.