O čom hovorím, keď hovorím klebety

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. júna 2024.

Všetci slušní ľudia odsudzujú klebetenie. Rozoberať cudzie životy poza chrbát dotyčných a vynášať o nich súdy sa jednoducho nepatrí. Je to hlúpe a škodlivé, prízemná zábavka s potenciálom katastrofálnych dôsledkov. 

Nemenej dôležitá je skutočnosť, že klebetenie vo všeobecnosti považujeme za čosi, čo je vlastné ženám. Zdá sa, akoby pre vzťahy medzi ženami bolo nevyhnutné donekonečna rozoberať cudzie vzťahy a súvisiace dedukcie, spriadať jedovaté babské reči.

Práve z tohto dôvodu sa však z feministického podhubia občas ozve aj názor, že klebetenie netreba celkom jednoznačne odsúdiť. Nebude to pekný pohľad, ale skúsme sa teda pozrieť na to, čo pre nás klebetenie skutočne znamená.

Pokračovať v čítaní: „O čom hovorím, keď hovorím klebety“

Cestou

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALŽBETA BOŽEKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 23. mája 2024.

Veľa chodím, prechádzam sa, je to môj hlavný spôsob transportu a hobby zároveň. Začala som s tým z veľmi pragmatického dôvodu – lístok na MHD bol pre mňa ako CP-čkarku počas štúdia vo Viedni príliš drahý, a tak som sa zároveň rozhodla vytvoriť si vlastnú mapu mesta v hlave niekedy aj hodinovými pochôdzkami. Neznamená to, že som nikdy nepoužila navigáciu (či bicykel), práve naopak, vždy keď sa mi vybil telefón, dostala som nervy, ale možno preto mám zbierku tlačených máp z miest, kde som sa ocitla. Mojou výhodou je skvelý časový manažment (ako som už raz spomínala), ktorý súvisí aj s povinným plánovaním takýchto peších „výjadzov“ do nových cieľov (hoci viem, že som rýchlejšia ako modelový panáčik, dokážem sa zamotať, a tak vždy počítam s rezervou). Paradoxne, keď som si po štyroch rokoch kúpila električenku a pochválila sa kamoškinmu frajerovi, že už som konečne bohatá, tak mi sucho a pravdivo odvetil, že ročný lístok vo Viedni majú predsa tí najchudobnejší (stál vtedy symbolických 365 eur, jedno euro denne). Nie, nebol to Rakúšan, tí také pravdy nehovoria.

Pokračovať v čítaní: „Cestou“

Na psychiatrii

napísala DOMINIKA NAGYOVÁ ilustrovala KATARÍNA CHLEBNIČANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. mája 2024.

Toto nie je útok na zdravotné sestry, lekárky a lekárov ani očierňovanie jedného nemocničného oddelenia. Je to podnet na zamyslenie a do veľkej miery text, ktorý vychádza z mojej osobnej potreby verbalizovať zážitky.

Jeden z bodov kvalitatívnych štandardov starostlivosti v oblasti duševného zdravia britského Národného ústavu pre klinickú excelenciu znie: „Ľudia využívajúci služby v oblasti duševného zdravia sú dopytovaní na svoje skúsenosti a ich spätná väzba sa využíva na zlepšenie služieb.“ Svoju skúsenosť som sa rozhodla priniesť aj bez dopytovania. 

Pokračovať v čítaní: „Na psychiatrii“

Aj tak ti nikto neuverí

napísala ANNA SIEDYKH ilustrovala ZUZANA BARTOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. apríla 2024.

Po tom všetkom, čo sa stalo, stojíš v sprche a trieš si telo tak dlho, až sa ti zdá, že zostaneš bez kože. A v skutočnosti by si si to aj priala. Prenechať toto telo a túto pokožku niekomu inému. Zmeniť svoju tvár, aby si s ňou už nemusela chodiť von. Čo keby si niekto na tebe všimol odtlačky ich prstov? Po tele ti steká voda a ty si myslíš, že by možno bolo fajn, keby sa voda na sekundu zmenila na čepele. 

Teraz ti už tvoj príbeh nepatrí. Všetko, čo povieš, bude použité proti tebe. Preto by som ťa hneď mala upozorniť, že odteraz nemáš hlas. Muži ti ho vzali. Muži, ktorých spoločnosť miluje. Slávni, charizmatickí, s dobrým zmyslom pre humor, inteligentní. Ich verejné vystúpenia plnia celé sály, ich prácu poznajú tisíce ľudí. 

Pokračovať v čítaní: „Aj tak ti nikto neuverí“

Kliatba Y2K

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala HAN DONAU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2024.

Rozkliknem nejakú handričku na Vinted, zbadám hashtag #y2k a ponáram sa do úzkosti, do tej, ktorá bola ustavične prítomná na pozadí môjho dospievania, ktorá sa zjavila a prehltla ma ešte pred pubertou, roky ma prežúvala a vypľúva ma len po kúskoch až do dnešných dní. Idem po ulici a za dievčatami, ktoré míňam, sa vynárajú obrazy mojich spolužiačok, všetko to oblečenie, ktoré sme nosili, všetky tie veci, po ktorých sme túžili. (Náš svet nebol oveľa bohatší.) Rifle s nízkym pásom, bedrové kosti Britney Spears, kapsáče, Avril Lavigne, očné linky, čierna, gothic, emo, punk, skutočne značkové oblečenie, nie fejky z tržnice, jablčný ocot na chudnutie, diskmeny a mp3 prehrávače, mobilné telefóny s kapacitou desať esemesiek a radosť z každej ikonky správy, ktorá sa na ich štvorriadkových displejoch objavila (cena jednej tri koruny a kredit večne minutý), počítače ako vzácnosť, internet šialene pomalý a len pre vyvolených, závisť, veľa závisti. Nič z toho nie je odložené ako artefakt v múzeu, starostlivo ošetrený, so štítkom a s inventárnym číslom, relikt, okolo ktorého by sme sa mohli zhŕknuť a kývať hlavami, toto sme boli my, toto sme prežili, toto nás ovplyvnilo. Miesto toho sa v tom surovo hrabú módne značky a po nich dievčatá, ktoré prežijú niečo úplne iné ako my, vyberajú si, čo sa im hodí, čo je dostatočne škaredé, aby to dnes mohlo byť moderné. Prepáčte, cítim sa dotknuto, niečo mi beriete.

Pokračovať v čítaní: „Kliatba Y2K“

Kto má právo na vyčerpanie?

napísala LUCIA CIRANOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. marca 2024.

Skončilo sa to vetou: nikto z vedenia nechápe, ako môžeš byť vyčerpaná, keď ani deti nemáš. 

Tá veta stála proti všetkým hodnotám našej organizácie: na dverách nám žiarila dúhová vlajka, na LinkedIn sme si vešali štatistiky o rodovej nerovnosti, sklenený strop bol vecou iných, u nás vo vedení boli pomery vyrovnané ženami, ktoré si pojem feminizmus aktívne brali do úst.

Napriek tomu boli moje potreby nepochopiteľné. Vyčerpanie bezdetných ľudí dávno zabudnuté. Veď ja to pochopím, keď raz budem mať vlastnú rodinu

Všetko mám iba pre seba, tak z čoho môžem byť taká vyčerpaná?

Pokračovať v čítaní: „Kto má právo na vyčerpanie?“

Rozpustiť a vyvážiť

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 14. marca 2024.

Nerada si požičiavam knihy od známych, celý čas ma pri ich čítaní zväzuje zodpovednosť. Neviem sa do príbehu ponoriť, kdesi podvedome cítim nevyslovené termíny (koľko ešte trvá požičanie a kde sa začína krádež?). Ani si nemôžem nakrémovať ruky, využiť ten vzácny čas nečinnosti, vyťažiť z toho, že sa chvíľu nebudú šmýkať po klávesnici. Vysušená koža ma teda páli, znepokojivo ťahá, už len rýchlo obrátiť list. 

Pokračovať v čítaní: „Rozpustiť a vyvážiť“

Ďalší zmeškaný deadline

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 29. februára 2024.

Ako študentka vysokej školy som viac-menej nemala problém s odovzdávaním prác načas, často som ich mala hotové pred termínom, a tak som ich jednoducho odoslala. Rovnako to bolo so skúškami – zdalo sa mi, že čím viac by som nad tým rozmýšľala, tým viac chýb nakoniec spôsobím vylepšovaním. Všimla som si, že to zďaleka nie je bežná prax a moji spolužiaci a spolužiačky prepisujú odpovede na teste do poslednej chvíle a príspevky (aj do skupinových projektov) posielajú zásadne pred polnocou. Extrémne ma to rozčuľovalo, nezriedka som nakoniec urobila aj ich prácu. Vyšliapavala som si tak cestičku do osobného pekla kontrolórky kvality všetkého a nepopulárneho tábora bifľošstva, ktorý som však založila už na základnej škole (ďalších päť rokov to už prežijem, nie?).

Pokračovať v čítaní: „Ďalší zmeškaný deadline“

Hodnota upratanej domácnosti

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. februára 2024.

Ten deň mal podľa plánu vyzerať úplne inak, no dieťa sa ráno zobudilo a začalo vracať, a tak sa plán veľmi rýchlo zmenil. Keď som tretí raz prezliekala celú posteľ, jednou rukou opätovne púšťala práčku a druhou odosielala do práce dokončenú korektúru, pripadala som si ako superhrdinka. A následne sa mi ešte aj reakčný čas na pohotový prískok s lavórom zlepšil, no úplná paráda!

Netrvalo to však dlho a moje hrdinské rozpoloženie začali obhrýzať výčitky, že sa práci nevenujem aspoň na obligátnych sto percent. Nebolo to prvýkrát, čo sa mi v hlave spustili pochybnosti na túto tému. Nie že by mi reálne bolo niekedy niečo vyčítané, práve naopak, v pracovnom kolektíve sa stretávam s absolútnym pochopením. Zdeptať sa ako nie práve najvýkonnejšia súčiastka kapitalistického súkolia dokážem úplne bez problémov a veľmi výdatne aj sama.

Pokračovať v čítaní: „Hodnota upratanej domácnosti“

Čo dnes vidím (inak)

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2024.

Keď idem z práce, nasadnem na autobus a odveziem sa k bratislavskej hlavnej autobusovej stanici. Tu na mojej púti domov pravidelne prichádzajú momenty nenávisti a preklínania. Už len prejsť cez cestu zo zástavky MHD k nákupnému stredisku – v ktorého útrobách už čochvíľa naštartuje autobus, do ktorého by som rada nasadla – počas zelenej na semaforoch trvajúcej 24 sekúnd, je tak akurát pre zdravého človeka idúceho rezkou chôdzou, čo ja zrovna nie som. Zúrivá cestná premávka dlhšie nepočká, čo tam po chodkyniach a chodcoch a ich potrebách. Je to ponižujúce – rovnako ako nutnosť prejsť okolo všetkých obchodov a prevádzok, kým konečne prídem k nástupištiam. Mňa nezaujímajú obrovské prekúrené priestory, svetlá a zbytočný tovar, chcem sa len dostať domov. (Občas to však ožíva aj vo mne, nemyslite si. Hmm, kníhkupectvo, žeby som ešte niečo stihla kúpiť dieťaťu? Aaaa, nie, knihy kupuješ inde, len pekne scupitaj dole, rozhodni sa akurát, či si dnes dáš fornetti, alebo sendvič z automatu, a šup do autobusu.) Vstup do nákupného centra by mal ostať otázkou dobrovoľnej voľby, nie nanútenej potreby pri využívaní verejnej dopravy. Hnevá ma to. Je to odporné miesto, rado by sa prezentovalo ako lepší svet, ale vždy sa tu cítim ako uprostred bezohľadnej, ignorantskej ekologickej a sociálnej katastrofy. 

Pokračovať v čítaní: „Čo dnes vidím (inak)“

Koľko z tela okrem hlavy vlastne máš?

napísala ZUZANA BOROŠOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. januára 2024.

Počuli ste už o „vypnutom tele“? U mňa to spôsobovalo pocity, ako keby som neexistovala v priestore. Vypnuté telo napríklad znamená, že keď som sa pokúšala spraviť meditáciu zameranú na okolie srdca, rozbolelo ma, až som myslela, že dostanem infarkt. Asi som tak veľmi uzavrela pocity vychádzajúceho z tohto orgánu, až sa takmer úplne zablokoval. Vzťah s vlastným telom sa mi však mení, objavujem srdce a tichý hlas intuície vychádzajúci z neho aj uvoľnený priestor okolo chrbtice po každodennom pozdrave slnku z jogy. Objavujem ľahkosť v kroku pri pravidelných prechádzkach, ideálne osamote v lese. Kráčať, odstresovať sa. 

Pokračovať v čítaní: „Koľko z tela okrem hlavy vlastne máš?“

Minuloročné radosti 2023

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. januára 2024.

Už siedmy rok sa vždy na prelome tých kalendárnych obzeráme za tým, čo bolo. Blahodárne, podporné, objavné, radostné. Pôžitky a poznania, oporné body a posuny. Po našom redakčnom obzretí za rokom 2023 v Kurníku vám tak prinášame výber minuloročných životných radostí, o ktoré sa podelili Soňa G. Lutherová, Rada Mikšík, Denisa Ballová, Veronika Š. Pilátová a Anna Siedykh.

Veronika Š. Pilátová, fotografka, writerka, produkčná 

Pokračovať v čítaní: „Minuloročné radosti 2023“