napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala KATARINA SIDO

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. januára 2017.

Nové začiatky sú pekné a majú zmysel. Všetky tie srandy s prskavkami, horoskopmi a detoxmi sprevádzajú rituál, ktorý potrebujeme. Oporné body, ktoré nám pomáhajú povzniesť sa z každodenna a začať s čistým štítom. Nechce sa mi písať skóre ani vyťahovať špinavé prádlo, aby som mohla autenticky povedať niečo, čo sa dá zhrnúť do motivačného obrázku. Zo sadajúceho popola dospievania ťažko povedať niečo relevantné, môžem len zopakovať známe lekcie.

Od nového roka sa treba prekonávať, tak uvidíme, kam môže zájsť moje sebectvo. V dňoch, ktoré sú teraz predo mnou čisté, chcem robiť len to, čo cítim. Čo mi je príjemné, nestarať sa o druhých, čo si o mne myslia. Nechám sa tak.

Aké banálne. Povrchné? Naopak. Nebudem sa páčiť, nechcem sa páčiť a vôbec nejde o kilá. Nechcem byť tá, ktorú som si vždy predstavovala. Na chlp presne viem, aká by mala byť (stále, navždy viac než som). A konečne mám pocit, že sa jej viem vzdať. Nepotrebujem si zastierať zrak niečím, čo je neskutočné. Mám to pred očami a neošívam sa: aký som márnivý narcis, rozmaznané decko, pohodlná a lenivá. Že mi hrabe, potrebujem večné istoty a útechy, obecenstvo na záplavy pochybností (v jednom okamihu viem stratiť všetko, aj kontrolu nad svojím nárekom). Celý život sa dopredu hanbím, že urobím chybu. Že neviem, som neschopná a nepraktická, nedarí sa mi poskladať ani rozložiť, všetko mi z rúk padá pokrčené. Strašne veľa cítim a pamätám si selektívne, realita je to, ako mi vtedy bolo. Som dcéra svojej mamy a svojho otca. O sebe aj o nich viem čoraz viac a viem nám to odpustiť.

Je to jedno z najtemnejších tajomstiev, ako veľmi som sa vždy chcela páčiť. Teraz prichádzam na to, že sa to dá, aj keď som tu sama za seba. Keď si nehovorím, aká som. Nekážem si, nenakazujem. Zostávam nedokonalá a svet sa z toho nezrúti. Videla som, že sa to všetko dá prežiť. Chyby, nedostatky a krivdy, ktoré sa nedajú vziať späť. Ale ani nezastavia život, a to je pre mňa celkom horúca novinka.

To poznanie ma hreje vnútri, ale nie vždy je to také jednoduché. Nie všetko zlé je na niečo dobré, aj dnes je taký deň. Kedy som nestihla robotu a ešte viac z tej nervozity zaháľam, neschopná sústredenia. Odrátavam dni, ktoré mi ešte zostávajú na nestíhanie, a sledujem mimiku speváčok na YouTube. Deň prepláva okolo mňa a na pocity si dám aspoň riadny tanier cestovín. A čokoládu, ako vždy čokoládu.

Ale povedzme si – takýchto dní bolo veľa a všetky som prežila, nie je to posledný omen rozkladu. Sú také, kedy sa jednoducho na nič nezmôžem, totálne premárnim, stratím, samu seba otrávim. A nie, nemusím to ako odpustok vybehať, vyupratovať, vysocializovať. Dnes som bez nálady a nič s tým robiť netreba.

Stoickosť mi pomohla pestovať menštruácia, paradoxne. Najprv som sa naučila zmieriť s tým, že na nejaký týždeň nie som sama sebe paňou, veci sa dejú bezo mňa. Prídu pocity a treba ich len nechať tak, neriešiť. Hormóny, veď. Teraz sa postupne učím prijať aj nepohodlie, ktoré nemôžem pripísať deus ex maternica. Že to príde a čím menej budem bojovať, tým rýchlejšie sa to vyplaví. Čím menej sa budem pretláčať, tým rýchlejšie povolí. Aj tento moment, záver márneho dňa, je tu len na chvíľu, stačí ho nechať ísť. Príliv, odliv.

A potom – toto poznanie nie je sponzorované žiadnym krémom – toto je tá skutočná krása. Príťažlivosť je v nahote, ťahá nás za tým, čo je necenzurované. Holá nedokonalosť, tá skutočne stojí za povšimnutie. Tam, kde opúšťame obranné valy, kde si dovoľujeme nebyť nič viac. S holou riťou. Krása je bezstarostnosť, prirodzenosť, postoj, v ktorom sa schovávaš alebo ukazuješ. A mne už sa nechce, tak všetko vylieta von. Púšťam kontrolu a púšťam predstavy. A keď si toto predsavzatie po dvoch týždňoch rozmyslím, tiež nevadí.