Viac feminizmu do mužských životov

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ALICA KUCHAROVIČ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. november 2025.

Sledujem podujatie, ktoré vzdáva hold aktívnym ženám, z pódia sa nám prihovára mužsko-ženská moderátorská dvojica. Registrujem snahu o citlivý jazyk, ale i tak sa neubránim sklamaniu, že približne v tretine prípadov ani táto oslava ženstva neunikla generickému maskulínu – prevažne z úst moderátora. 

Neskôr sledujem nový videoklip domácich raperov, ktorí vo svojej tvorbe deklarujú antifašistické, antikapitalistické a feministické hodnoty. Jediná prítomná žena medzi rapujúcimi kamošmi vo videu však akurát simuluje orálny sex najúspešnejšiemu z nich. Nie je súčasťou ďalšej zábavy zobrazenej vo zvyšku klipu a už vôbec nie v prípadnej recipročnej scéne. Vyzerá to vlastne ako taká frat party v čiernych outfitoch. 

Neskôr som na návšteve u kamarátky, jednej z tých v bájnych rovnocenných vzťahoch, kde muž s deťmi „nepomáha“, ale vychováva. Napriek tomu náš spoločný čas u nej doma ovládne jej partner a namiesto posilnenia vzťahu s priateľkou odchádzam s nevyžiadanou aktualizáciou jeho názorov a prežívania. 

Boys will be…? 

Sú to drobnosti, dá sa to prehltnúť, isteže. Lenže ono to drhne, znepríjemňuje život, znechucuje, usádza sa a nabaľuje – ako taký piesok medzi zubami. Takéto situácie sa ma dotýkajú bytostne a nedá sa mi vypnúť vnímanie ďalšej podprahovej správy o nerovnosti rodov. Zamýšľam sa, či nechcem od dotyčných mužov priveľa a nemala by som sa uspokojiť s tým, čo je. Že to stačí – je to aspoň niečo, zatiaľ, nikto učený z neba nespadol. Je predsa dobré, že sa na ceremoniáli vyzdvihla práca žien a väčšinou to bolo reflektované aj v jazyku, že raperi vôbec berú do úst slovo feminizmus a klip má byť predovšetkým zábava, nemusíme mať všetci a všetky rovnaký humor. Že on je súčasťou jej života a ona je s ním šťastná. Napokon, aj ja sama neustále narážam na vlastné slepé miesta a vyvíjam sa. Či už sa pozerám na jednotlivých mužov alebo ich pokolenie v globále, vyzerá to predsa omnoho lepšie ako pred rokmi…

Vždy ma však v takýchto chvíľach mykne, lebo to nie je prvýkrát, keď vnímam chýbajúci rešpekt v prostredí, kde by som ho čakala – pretože sa tak prezentuje. Ženská identita v našej spoločnosti prináša intímny kontakt s rodovou nerovnosťou, každodenne narážame na viac alebo menej subtílne presvedčenie, že ženské je menejcenné. Neraz je zbystrenie pozornosti na jemné signály sexizmu otázkou prežitia. A ďalšie osobné skúsenosti chtiac-nechtiac podporujú inštinktívne registrovanie aj nie takých veľkých prešľapov. Muži ich očividne zväčša tak citlivo nevnímajú, keďže im v nich nejde o život, naopak, do veľkej miery ich rodové stereotypy udržiavajú v kontakte s mocou či úspechom. Bola by však chyba myslieť si, že sa ich to netýka. 

Babské reči 

Som čoraz viac presvedčená, že najväčší problém brandingu feminizmu nie sú všetky tie nesexi fúzaté predsudky, ale práve predstava, že ide o ženskú záležitosť. Jeho východiskom síce je femininita a jej postavenie v spoločnosti, toto kritické skúmanie je však rovnako zásadné pre mužov. Prehodnocovanie očakávaní spojených s rolou ženy je nevyhnutne spojené s prehodnocovaním mužnosti. Dnes pritom jednoznačne vieme, že znevažovanie „ženského“ ubližuje nielen samotným ženám, ale je súčasťou problémov mužov v partnerských aj iných vzťahoch, duševnom zdraví či sebahodnote. Chápanie tém ako citlivosť, zraniteľnosť, vzťahovosť či starostlivosť ako čisto ženskej domény ovplyvňuje (rôznymi spôsobmi) kvalitu života bez ohľadu na to, s akým rodom sa identifikujeme. Patriarchát neobmedzuje len ženy, ale okliešťuje aj možnosti prežívania a sebavyjadrenia mužov. A ak lipneme na tradičnej maskulinite, v ktorej bola žena podriadená a závislá od muža, jej aktuálna vyprázdnenosť nás pochopiteľne posúva k extrémnym postojom. Kŕčovito sa držať toho, čo nás doviedlo k vyššej pravdepodobnosti závislostí a samovrážd mužov či k alarmujúcej osamelosti, však skutočne nemá zmysel. A na druhej strane, feminizmus naozaj nie je o tom, či si nalakuje nechty aj on. 

Ak sa vrátim k príkladom v úvode, rozhodne ich viem prežiť bez väčšej ujmy či robenia škandálu. Som však toho názoru, že stoja za pozastavenie sa aj za jasné pomenovanie, pretože sú prejavom širšieho problému, ktorý sa nás týka všetkých. Navyše tieto konkrétne prípady ilustrujú tiež povrchné chápanie feminizmude facto jeho pravý opak. Nejde len o to, ako som sa v daných situáciách cítila ja, ale čo tým dotyční muži signalizujú sebe navzájom. Jazyk je neodbytne spätý s kategóriami, do ktorých musíme vtesnať svoje bytie. Ak ho používame v súlade s patriarchátom a necitlivo, rovnako patriarchálna a necitlivá bude naša skutočnosť – stačí si spomenúť na vyjadrenia ako nebuď baba, pochlap sa! Potvrdzovanie obrazu ženy len ako objektu mužského uspokojenia zas redukuje nielen ju, ale aj samotných mužov na zvieratká poháňané pudmi. Emočný dumping na partnerky, či dokonca ich kamarátky, nie je len neprimeranou záťažou pre tieto ženy, ale predovšetkým následkom osamelosti a chýbajúcich zručností sebareflexie, načúvania a vytvárania rôznorodých kvalitných vzťahov. 

Feministické myslenie a konanie teda nie je akési veľkorysé gesto, ktoré dnešní osvietení muži majú robiť pre blaho svojich (potenciálnych) partneriek. Prehodnocovanie zaužívaných rodových stereotypov nie je galantnosť k mamám, sestrám, kolegyniam. Muži potrebujú feminizmus aj sami pre seba.

Na čom môžeme stavať

Rozumiem, že narušiť nepísané pravidlá hegemónnej maskulinity môže byť nebezpečné, ale aj výzvou. Vnímam, že na ceste k väčšej citlivosti majú muži vytvorených množstvo historických a systémových prekážok. Ponoriť sa do feministického myslenia a vymedziť sa proti patriarchálnym zvyklostiam a postojom znamená vystaviť sa ohrozeniu – od výsmechu cez ostrakizáciu až po násilie. Vďaka ženám a kvír ľuďom, ktoré*í tu boli predo mnou, dobre viem, že za narúšanie rodového poriadku sa platí. Rovnako vďaka ich odkazu však viem, že máme ako spoločnosť na viac. 

Unavuje ma tlieskať holému minimu, prejavovať uveličenú vďačnosť za elementárne veci, byť večne trpezlivá a chápajúca. Pozerať sa na tú bohorovnú bezradnosť a čakať, kým to dôjde tým v prvom rade. Unavuje ma byť večne podráždená a znova a znova pripomínať, že hálo, aj my sme tu. Uvedomujem si, že verejnou kritikou sa mnohých môžem dotknúť a zatvoriť dvere potenciálnemu dialógu. Lenže čo s tým hnevom? Koľko mužov sa vyjadrilo na podporu Gisèle Pelicotovej, koľko novinárov sa zastalo svojich kolegýň zasypávaných sexistickým hejtom, koľko mužov sa ohradí proti obmedzovaniu reprodukčných práv či hoc len proti sexistickému vtipu? Koľkí z nich chápu, že keď je ubližované ženám, pointou nie je dokazovať, že nie každý muž je páchateľ? Že sa to týka aj ich osobne?

Nemyslím si, že je (ďalšou) úlohou žien dovzdelávať mužov, vždy a za každých okolností sa zhlboka nadýchnuť a vysvetľovať. Nepáči sa mi ani večne kritická poloha, nemám záujem policajtovať a disciplinovať. Najzmysluplnejšie mi príde jednoducho nahlas hovoriť o tom, čo zažívam a prežívam. Povedať, s čím sa ako žena stretávam, ako svet okolo seba vnímam, sa mi zdá najlepším základom pre porozumenie a prípadné spoločné zamýšľanie sa nad vplyvmi patriarchálnych zvyklostí. Ak opíšeme svoju realitu pravdivo, prirodzene sa témou stáva aj upozornenie na nerovnosti. A dostať tieto informácie z intímnych vzťahov do verejných považujem za kľúčové. 

Zažívaný sexizmus nemá byť diskutovaný len vo forme kuloárnych klebiet, povzdychu adresovanému chápavému frajerovi či spoločného rozhorčovania sa s kamarátkami. Pomenovanie násilia v činoch, jazyku, postojoch musí byť normálnou súčasťou konverzácie a nemôže zostať stáť na pleciach individuálnych žien či objaviť sa v občasných chvíľkach pohoršenia, keď sexistické postoje vyvrcholia tragédiou. Preto si myslím, že je dôležité udržať svoju vnímavosť a kritickosť, pomenovávať aj subtílne situácie, v ktorých „o nič nejde“. Len tak si postupne môžeme všetci a všetky uvedomiť ich širšie súvislosti. A raz a navždy si ujasniť, že je to spoločný problém nás všetkých. Toto nie sú „ženské veci“. 

Kedy teda bude počuť aj vás? 


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *