napísala KRISTINA ROMAN ilustrovala REBEKA KMEŤOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. júna 2025
Počas detstva matka viackrát odsúdila moje kamarátstva vetou: Ona/on nie je z dobrej rodiny. Raz mi dokonca zakázala volať kamarátky z farmárskej rodiny k nám domov, keďže zaváňali kravami. Len po dekáde a niečo som zistila, že hlavne ja som nebola z dobrej rodiny a nemohol za to dobytok. Moja matka ani otec na to ešte doposiaľ neprišli, navonok sme rodina ako z katalógu: každú nedeľu chodia do kostola, vlastnia niekoľko nehnuteľností, dve autá a dcéra študuje/pracuje v zahraničí. Čo viac si želať!
Lenže hoci už mám 25 rokov, ani tak mi po návrate do rodičovského bytu nikto neklope na dvere izby pred vstúpením. Klopanie do našej domácnosti nikdy nepatrilo, podobne ani rešpektovanie mňa a mojich hraníc. Mama to odôvodňovala majetkovým vlastníctvom – nebude predsa vo vlastnom byte klopať na žiadne dvere. Veď v poriadku, nedeje sa nič fatálne, možno som len rozmaznaná a precitlivená. Často si to hovorím, aby som našla aspoň nejaké vysvetlenie nespočetným detským a dospelým slzám. Veď rešpekt si treba zaslúžiť – podľa slov mojich rodičov nič nie je zadarmo.
No nerešpektovanie hraníc sa u nás nekončí neklopaním na dvere. Rodičia už dlho registrujú, že nejem mäso, vie o tom celá rodina. Napriek tomu na oslavu mojich narodenín otec pripravil obľúbenú rodinnú delikatesu – šašlyk z baranieho mäsa. Po skončení hostiny otec ostal urazený, že som jeho šašlyk nejedla. A tak som odchádzala z vlastnej narodeninovej oslavy s prázdnym žalúdkom a s pocitom, že som najhorší človek na svete. Hoci v ten deň otec nerešpektoval mňa a moje stravovacie rozhodnutie, ja som spochybňovala celý čas samu seba a svoje postoje. Mala som byť ticho, trochu si dať, nerobiť drámu? O pár dní nato som v kuchyni začula smiech rodičov pri debate o tom, ako do mňa napchajú rezne. Smutné, že práve táto predstava im vyčarovala dobrú náladu. Tá moja bola už od narodenín preč.
Prajem si, aby tento text bol jedným z tých, ktoré sú písané z bezpečného miesta, z odstupu od situácie, keď problém je prekonaný a možno o ňom rečniť s nadhľadom, ľahkosťou a so získanou múdrosťou. Lenže ja ho píšem zo svojej detskej izby a nič z toho nie je na obzore. Nie sme s rodičmi na tom tak zle, aby sme prerušili kontakt, a zároveň nevidím šancu na rodinné uzdravenie. Navštevujem ich raz za pár mesiacov a zakaždým je to rovnaký príbeh: optimisticky si naplánujem pobyt na niekoľko dní a potom hneď prvý večer vyhľadávam, či sú na ďalší deň voľné miestenky naspäť do Košíc.
Tieto príbehy z čerstvej dospelosti sú len malým zlomkom reality a slabým odvarom detstva, keď som nemala vlastné finančné zdroje, svoj domov a žiadne nástroje obrany proti dospelým. Fyzické násilie a verbálne útoky boli „prirodzenou“ súčasťou môjho dospievania. V tom čase a na tom mieste sa mi zdalo, že takto predsa prežíva detstvo každý. Či nie? Sú aj iné rodiny? Nie je tá moja napokon dobrá? Myslela som si, že sa to deje v každej domácnosti.
Nie, nedeje, Kristina. Nie je to normálne a nemala si to zažívať. Tieto slová som počula prvýkrát v psychologickej ambulancii v novembri 2023. Nie je to v poriadku a nikdy nebolo sa zopakovalo na poslednom sedení pred týždňom. Tento moment v novembri 2023 sa stal pre mňa spúšťačom obrovskej premeny – začala som veriť, že za to všetko nemôžem sama a že si to ani nezaslúžim. Bola som predsa dieťa a nebola som z dobrej rodiny.
Podobné prijatie ťažko znáša vlastná hrdosť a hrdosť našich rodičov, ale je to cesta k uzdraveniu, hoci trpká. Aktívne bojujem s používaním tohto pomenovania, keďže si myslím, že sa marketingovo zneužíva na popularizáciu rôznych produktov a aktivít, a zároveň verím, že pojem konečného uzdravenia je v tomto kontexte sám osebe škodlivý. Je to skôr o postupnom vyrovnávaní sa. Počas detstva som za každú cenu skrývala rodinné traumy pred kamarátmi a kamarátkami, pred starými rodičmi – a asi aj pred sebou. Chcela som veriť, že som to vysnívané bezproblémové dievča z dobrej rodiny. V škole ma predsa všetci mali radi, vyhrávala som olympiády a dostávala som najviac valentínskych prianí. Psychické ponižovanie, údery za každú drobnosť a aj tie „profylaktické“, ako ich otec pomenoval, nezapadali do môjho obrazu cool girl. Nemohla som to prezradiť deťom v triede, nemohli vedieť, že mám slabé miesto. Spravila som všetko pre to, aby ma aspoň na inštitucionálnej pôde nič neohrozovalo. Nepodelila som sa o to s nikým ani v dospelosti, nechcela som si pokaziť vzácny plášť bezproblémovosti a úspechu. Hanbila som sa, keďže ešte na škole nám bolo vsugerované, že byť z problematickej rodiny znamená byť lúzer/ka.
Lenže rodinu si nevyberáme. O tom, čím som prechádzala, som dokázala prvýkrát a v neúplnej verzii povedať vo vzťahu až po dvoch rokoch. Myslela som si, že všetci majú radi šťastných a bezproblémových ľudí, chceme partnerov a partnerky zo zdravých rodín, žiadne red flags a emočnú vyspelosť k balíku zadarmo. Kamarátov a kamarátky najlepšie bohatých, zábavných za každých okolností a aby s nimi nebolo veľa starostí. Lenže niektoré a niektorí nie sme z dobrých rodín a viem, že toto priznanie nie je jednoduché. Ale je v poriadku o tom hovoriť a rozprávať sa na terapii, s partnermi a partnerkami, kamarátstvom či len tak – kolektívne sa vyrovnávať so svojou situáciou. Tento text je pokusom o podobné zdieľanie, hoci ešte stále nedokážem veci konkrétne pomenovať, uvádzať podrobnosti a necítiť sa pri tom mizerne. Jedného dňa si prajem byť „cool“ aj bez toho, aby som otázky o detstve ignorovala sarkastickým humorom či odpoveďou – taká tá, vieš, rodina ako u všetkých.
Samozrejme, dobrá rodina nie je zárukou dobrého života – nevidím to čierno-bielo a uvedomujem si komplexnosť našich príbehov. Dobrá rodina je však jednoduchší štart – bezpečné miesto, kam sa človek rád vracia a kde si môže nabiť baterky. Moje dospievanie prebiehalo s večne stiahnutým žalúdkom. Detskú osamelosť mi zľahka kompenzovali vzdelávacie inštitúcie a kamarátstva, po večeroch som sa motala po uliciach, v knižnici či na umeleckej škole, aby som minimalizovala čas strávený doma. Pomáhalo mi tráviť čas s knihami alebo v kolektíve, byť tolerovaná a rešpektovaná inde. Jedna známa ma utešovala slovami, že keď nemám šťastie v rodine, budem mať v niečom inom. Dúfam, že je to pravda.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ