Čas prestrihnúť nekonečné vlákno

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALICA KUCHAROVIČ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. apríla 2025.

Koncom minulého roka sa mi podarilo pri nešťastnej výmene telefónu kompletne vymazať všetky dáta – aj konverzácie z rôznych četovacích aplikácií. Vyvinula sa z toho nečakane očistná situácia, pomyselné otočenie listu aj takých písomných rozhovorov, ktoré niekedy ukončila hrubá čiara, nahnevaný digitálny výkrik zakončený výkričníkom s výčitkou či len postupný odchod do stratena.

Môj mozog je prepojený inak ako mozog mojich rodičov, ktorí sú v písomnom vyjadrovaní struční a vecní ako výpoveď z akéhokoľvek druhu zmluvy. Vyrástla som nielen na petržalskom sídlisku, ale aj v četovacích miestnostiach Pokecu. Svoje „mesidžovacie“ schopnosti som rozvíjala v súkromných správach a do klávesnice som aj z povahy svojho povolania spojeného s písaním naťukala pravdepodobne porovnateľne veľa slov, ako som ich v živote vyslovila nahlas. Moje slová a vety na obrazovke a na papieri sú premyslené, zeditované a vyjadrujú moje názory po dôkladnom zvážení všetkých za a proti. Nepovažujem ich za bezprostredné a úplne autentické vyjadrenie toho, čo je najbližšie môjmu srdcu, pretože neobsahujú toľko chýb (aj keď nie sú bez chyby), rôznych zakopnutí, sú elegantnejšie a dotvárajú kurátorovanú verziu mojej osoby doplnenú promo vizuálom na sociálnych sieťach. Sú mojím idealizovaným obrazom s kreatívnou popiskou – aj keď sa niekedy vracajú k veciam a udalostiam, v ktorých som nefigurovala ako hrdinka. 

Súkromné správy boli dlho tiež mojím beletristickým ihriskom – som nepolapiteľná zo strany akéhokoľvek grammar nazi, dostupná, pohotová a zábavná, teda ideálna online spoločnosť do vlaku, počas dlhého večera bez iného programu, prestávky medzi inak nudnými aktivitami. Dlho boli odrazom môjho perfekcionizmu prameniaceho v pocitoch nedostatočnosti, ktoré sa však snažím likvidovať aj nastavovaním hraníc v komunikácii. Štúdium v zahraničí, vzťahy na diaľku, rozvetvenie kamarátstiev naprieč mestami a štátmi a v neposlednom rade aj zoznamovacie aplikácie mi vtlačili do sietnice displej telefónu a do hlavy pocit, že viac komunikujem v rámci online rozhraní ako naživo aj v súkromných záležitostiach, nielen v práci. Nepáči sa mi to a nie(len) preto, že ma raz môže jednoducho nahradiť  ChatGPT.

Vrchol mojej nechuti k pestovaniu osobnej až intímnej online komunikácie prišiel, keď sa so mnou po troch rokoch cez whatsappový videohovor rozišiel partner žijúci v Rakúsku. Bola som nahnevaná a urazená, ale vlastne to dokonale odrazilo povahu nášho inak pekného vzťahu, ktorý hlavne počas pandémie prebiehal z veľkej časti prostredníctvom telefónu. 

Písmenkovanie so sebou prináša aj iné riziká ako takýto expresný unlike. Stretnutia na sieti si jednak nikto nechce kaziť škriepkami a zároveň nám zúfalo chýba hlavná téma utužujúca vzťahy svojimi výzvami – spoločná každodennosť a fyzická koexistencia. Ak sa niečo nahromadí, exploduje to pravepodobne v monológu dlhočiznej fatalistickej správy, proti ktorej sa dá brániť iba rovnako silnou protižalobou. 

Okrem toho, ako sa tak snažíme preklenúť absentujúci rozmer intimity, niekedy, hlavne v počiatočných fázach akéhokoľvek vzťahu, sa delíme možno o viac, ako by sme odhalili za bežných okolností. Popritom ma čoraz viac desia správy o tom, čo všetko zverejňujú bez súhlasu žien muži na neregulovaných online platformách ako Telegram. A vieme, že nejde iba o basic creepera z četu, keď si mala štrnásť a on údajných dvadsaťšesť, ktorý chcel tvoju fotku aspoň v plavkách. 

Mne osobne sa stalo, že si môj ex a bývalý spolužiak v jednej osobe nastavil tapetu na svojom počítači v podobe decentného aktu bez tváre, ktorý mal rovnakú kompozíciu a telesnú konštrukciu ako ten odo mňa, ktorý som mu poslala počas nášho vzťahu. Keďže sme v škole pri prezentáciách seminárnych prác používali vlastné počítače, čiernobielu štylizovanú fotografiu podobnú tej mojej videli všetci a spolužiačky si skutočne mysleli, že ide o mňa – a pri prvotnom pohľade urobil aj môj žalúdok jedno silné salto vzad. Ešte pravdepodobne neexistovalo porovnávacie vyhľadávanie fotiek na Googli, čiže si týpek musel dať naozaj záležať pri hľadaní takej zhody (jediný rozdiel bol, že modelke na „jeho“ fotografii vytŕčalo zo spodných partií pomerne bujné ochlpenie). Uviedol ma tak do žánru soft revenge porna a nechutnej manipulácie. Napriek svojej „neškodnosti“ to bolo extrémne nepríjemné (doteraz si pamätám, ako mi od pocitu zrady, zlosti a poníženia hučalo v ušiach) a neviem si predstaviť, čo zažívajú ženy, ktorých reálne fotky v chúlostivých situáciách – alebo vytvorené prostredníctvom AI manipulácie – sa ocitnú na sieti.

Okrem všetkých iných nepopulárnych skutočností sú podľa mňa práve zoznamovacie aplikácie vstupnou drogou do zradných osídiel online komunikácie, z ktorej sa môže vyvinúť z veľkej časti digitálny situationship. V ňom sa síce nachádzate blízko na dotyk prstov na klávesnici, no dohodnutie stretnutia a spoločného trávenia času sa môže stať mocenskou hrou. Obrazovka totiž vytvára odstup, ktorý môže byť miestami komfortný, no zároveň môže byť veľmi ľahko zneužitý a frustrujúci. A ak nie ste (ešte) pre svojho primárneho adresáta náklonnosti prioritou, môžete stráviť zbytočne veľa času vypisovaním o sebe, pýtaním sa, aký mal deň, aké traumy z minulosti spracúva. Je jednoduchšie zveriť sa z bezpečnej vzdialenosti, ale aj odvážnejšie prekročiť hranice seba alebo druhého v rámci toho, o čo zo svojich strachov a túžob sa podelíme – prípadne to zvrtnúť na vtip. Obratí o situačnosť a fyzické reakcie druhého, nachádzame sa v priestore svojich neistôt, projekcií a bubákov z minulosti tvárou k obrazovke s oznámeniami, pred koľkými hodinami bol online, a predsa neodpísal.  

Ak máte o niekoho romantický záujem a dlhodobejšie si píšete a vymieňate memká namiesto stretnutia, radšej si vyžrebujte hoc na dating appke  niekoho iného – pravdepodobne iba kŕmite jeho ADHD, sebavedomie či prestávku medzi inými stretnutiami. Nikto nie je natoľko zaneprázdnený, aby nezvládol rozvíjať potenciálny vzťah aj naživo, tak neživte kvások jeho sebahodnoty, ale radšej vlastný a venujte sa iným činnostiam ako odpisovaniu na nekonečné vlákno bez pomenovateľného cieľa. 

Osobne už ani neviem, čo všetko som komu napísala, a myslím si, že moja zábudlivosť súvisí aj s tým, že som veľa z toho nikdy nevyslovila nahlas, nevygestikulovala a ostalo to uväznené v čete. Minulú jar som mala jedno mimoriadne neplodné pomätenie zdravého úsudku a v rámci písacej ruje som zažila všetky reakcie a pocity, za ktoré sa dnes hanbím – od dopamínovej vlny z neuveriteľného myšlienkového flowu digitálnej korešpondencie cez nepríjemné pocity z príliš dlhého čakania na odpoveď (vnútorné presýpacie hodiny sú veľmi subjektívne meradlo) až po… panický atak! Dnes ma našťastie občasne atakuje už iba moja sebaúcta, a ak niekoho až tak nepoznám, nejdem sa zoznamovať s jeho kurátorovanou verziou prostredníctvom správ, keď je relatívne nablízku. Nie som interaktívna lampa na niečom nočnom stolíku – a naopak –, a aj keď mi je dotyčný človek platonicky sympatický, viem, aké artificiálne je prostredie sociálnych sietí – pod umelým osvetlením veľa vecí narastie rýchlejšie, no vystavené dennému svetlu zrazu nemajú šancu.

Asi preto na rozdiel od Michaely Kučovej nezatracujem hlasovky ako náhradný spôsob komunikácie, keď nám niekto nie je nablízku – zdajú sa mi autentickejšie práve vo svojej ordinárnosti, neartikulovanosti, potrebe nájsť si čas a sústredenie. Dokážu sprostredkovať emócie prostredníctvom hlasu, keďže tón písaných správ ostáva často stratený v preklade, najmä keď sa až tak dobre nepoznáme. Hlasovky mi prídu relevantnejšie pri pomenovaní nejakej zaujímavej, no prchavej udalosti, ktorá sa nám práve stala, no nie na vysvetľovanie svojho postoja k témam ako patriarchát, na čo ďalšiu esej do messengera písať nepotrebujem a čo si môžeme nechať na osobné stretnutie. To, že ste práve spoznali nejakú časť môjho premýšľania o písaní súkromných správ, pri ktorom toho stále ostalo veľa nevypovedaného, nie je prejavom našej spoločnej intimity či kamarátstva, ale iba mojej ochoty podeliť sa o svoje myšlienky – rovnako ako o spomínané správy. Ak to niekomu stačí v komunikácii 1 : 1, žiaden problém, správa prijatá, ale romány už neodpisujem.


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *