napísala ALEXANDRA JUST a JANA MIČEKOVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. januára 2025.
Slobodné matky majú na seba nos, pritiahnu sa k sebe. Tenká nitka podobných strastí ich obkrúti a ony sa nájdu. Janu som prvýkrát videla na oslave narodenín Kurníčka. Sediac spoločne za stolom na nádvorí GMB a rozoberajúc naše príbehy, okamžite som začula ten klik. Tam niekde sa zrodil náš sisterhood slobodných matiek, ktorý v praxi funguje prevažne vďaka hlasovým správam. Prišli sme k idei, že opísaním našej skúsenosti so slobodným „matkovaním“, vzťahov s našimi bývalými, súčasnými či budúcimi partnermi, deťmi, rodinou a kamošstvom by sme mohli vytvoriť akýsi balíček, skrinku s posolstvom, manuálom na koexistovanie s nami.
Často sa pristihnem pri tom, ako pred okolím filtrujem svoje fungovanie, lebo sa ostýcham povedať, že toto je pre mňa ťažké, lebo som na to sama. Potrebovala by som počuť viac príbehov a skúseností slobodných rodičov zo svojho okolia. Ako to sakra robia? Nielen čo sa týka praktických vecí a dennodenného života, ale aj vzťahov s rodinou, priateľmi a priateľkami, ako to majú v práci, ako oddychujú, ako plánujú, ako sa vyvinulo uvažovanie o výchove, keď sa to všetko zmenilo. Ako sa zmenili ich potreby, ako sa obrúsili, naučili, čo im chýba, čo je pre nich ľahšie teraz než predtým? Alebo je to všetko už len ťažšie?
Janina sloboda?
Naozaj som si nemyslela, že materstvo je spojené s neustálymi výčitkami a vinou. Slobodná matka. Slobodná matka ako definícia ženy, ktorá má dieťa s človekom, s ktorým už nežije v jednej domácnosti, slobodná matka, ktorá nemá žiadneho partnera/partnerku. No ako veľmi je naplnená skutočná podstata slova slobodná? Ako veľmi viem byť slobodná? Ako veľmi si to viem a môžem dovoliť? Ako veľmi sa to dá naučiť? Ako veľmi musím byť matkou v čase, keď je moje dieťa so svojím druhým rodičom?
Otrasená a paralyzovaná, tak som sa cítila na počiatku svojej cesty s názvom slobodná matka. Toto slovné spojenie som si nevedela osvojiť, bolo mi odporné, označujúce zlyhanie, predčasný koniec precízne pripravovaných plánov. Časom to bolo lepšie. Prijímala som ho postupne, a ako to pri traumatických udalostiach býva, cez humor a vtip. Výrazne to pomohlo, no ako sa v tom celom cítim, sa pravidelne a znova a znova definuje. Už štyri roky, desiatky mesiacov, tisícky dní.
Čo sa Alexandra naučila po rozchode
Nie som si istá, či viem dnes povedať úplne presne, čoho som sa najviac bála tesne pred sťahovaním od bývalého muža. Ako budem vládať? Čo financie? Ako sa zmení môj vzťah k dieťaťu? Budem teraz už navždy sama? Budem dlhodobo schopná nás uživiť? Nevedela som si predstaviť, ako to celé bude vyzerať a čo všetko sa zmení. Obrovskou zmenou bola pre mňa prekvapujúca (a návyková) sloboda v úplne banálnych každodenných detailoch. Možno to znie zvláštne, ale už len to, že nikto nerieši, či som upratala teraz alebo až zajtra, bolo uvoľňujúce. Nemusela som myslieť na to, aby boli spokojní najskôr všetci ostatní a až potom ja. Uvedomila som si, ako automaticky kladiem svoje potreby na absolútne posledné miesto, a začala som s tým vedome pracovať. Moje sústredenie bolo nasmerované na dieťa a hneď potom mňa. Zrazu som mala v rukách, čo budeme robiť vo voľnom čase, opadol stres z toho, aká bude nálada, keď sa vrátime domov. Zrazu nás tam totiž čakal náš bezpečný priestor. Uvedomila som si, ako veľmi si ho chcem strážiť, a bolo mi jasné, že budem musieť byť veľmi opatrná, ak budem chcieť niekoho do tohto priestoru pustiť.
Okrem nášho safe space oveľa dôkladnejšie strážim vlastnú energiu. Často žartujem, že som granny girl, no vtipy bokom: v pracovno-školsko-týždennom kolotoči doma večer nie je nikto, kto by moju únavu vybalansoval. Výčitky, že vynechám kamošské stretká v čase, keď som s dieťaťom, že uprednostím pokoj či samotu, ak je na to priestor, sa ešte stále učím spracúvať (čauky, FOMO!). Prvé mesiace osamote som večer zaspávala spolu s dcérou a budila sa o hodinu s úzkosťou, že predsa musím efektívne využiť čas na prácu či čítanie. Často sa však stane, že večerné pracovné dobiehanie niekoľko dní po sebe ma tak vyradí z prevádzky, že ak sa to čo len trochu dá (napriek hlúpemu pocitu zlyhania), píšem mail a posúvam deadline.
Janin časový manažment a overwhelm
Asi nikdy predtým som toľko neskloňovala tieto slová, akoby sa stali súčasťou vysvetľovania podstaty slobodného rodiča. Dovolím si tvrdiť, že zorganizovaná som bola vždy, no materstvo je naozaj extraordinárna olympijská disciplína, v ktorej ani nemusíš mať súperov, stačí ti, že nič nestíhaš. Zrazu tu bol iný druh práce ako doteraz. K perfektne upravenému príbytku, na ktorom som si dala vždy záležať, pribudli disciplíny ako absolútna starostlivosť o cicavca, ktorého som vyrobila. Boli to nové úlohy, a nech to vyznie akokoľvek absurdne, počúvanie dychu, či spiaci cicavec stále žije, bolo jednou z nich.
Miera môjho mozgového zaťaženia je neskutočná. Doteraz sa veľmi často ku všetkému rady primiešavajú úzkostné myšlienky, čo všetko mám stihnúť a či to stihnem, čo všetko mám zabezpečiť a či budem mať na to prostriedky. Rada snívam o výletoch a tu vzniká nielen obava, či na to budem mať finančne, ale aj to, či to fyzicky zvládnem. Aj na dovolenke som predsa predovšetkým „servisáčka“. Priznávam, že som sa neraz prichytila, že so závisťou pozerám na rodiny, kde sú prítomní obaja rodičia. Niežeby som úplne uverila tej romantickej predstave o dokonalom harmonickom vzťahu, no najviac asi závidím mentálne aj fyzické rozloženie síl medzi dvoch ľudí. Dobre, ok, neidealizujem si to, no keď prídeme s dieťaťom domov po náročnom dni, veľakrát ufúľaní a zmorení, lebo sme žili život, ja som jediná dospelá osoba v danom priestore a úkony ako večerná hygiena, strava, dealovanie a vyjednávanie, státie si za svojím rozhodnutím, uloženie do postele, príprava na ďalší deň, upratanie priestoru, pustenie umývačky a nevyhnutná starostlivosť o seba sú iba na mne.
Alexandra parenting the shit out of life
Neeskaluj, Alexandra, ani nedeeskaluj, odíď do druhej izby, dýchaj. Opakujem si ako šibnutá. Držím si čelo, lebo prisahám, že by mi vybuchla hlava z toho, ako zúrim. Mám gigantický problém, ako pracovať s (nielen) vlastným hnevom, lebo moje predpubertálne dieťa zo mňa ťahá emócie nepoznanej intenzity. Prevalcujú všetko, únavu, vôľu byť trpezlivou a prijímajúcou matkou, nahovno deň v práci, existenčný strach a úzkosti, že to aj tak robím zle. Všetko sa krásne premieša.
A v tejto šialenej chvíli tu nie je nikto, kto by ti povedal: ukáž, nechaj to na mňa, bude to ok. Poznáte to, ten druhý v páre robí niekedy akýsi protipól vo vyhrotenej situácii. Jeden vybuchuje, druhý racionalizuje a opačne. Držíte rodičovský balans. Teraz je to však kolosálny koncentrát emócií vnútri mňa a regulovať ho sama je ozaj asi najväčšia výzva, ktorej momentálne čelím. Áno, stane sa, že vybuchnem, áno, stále sa učím stanoviť rodičovské hranice, je to nekonečná mentálna práca, skrátka parenting the shit out of life, ako hovorí jedna britská influencerka. Učím sa ozvať, hovoriť nahlas, keď som frustrovaná, unavená a často výdatne nasratá, a nevyčítať si, že možno pôsobím ako drama queen, ktorá je vlastne úplne ok a len zveličuje.
Aj keď veľmi opatrne, ale predsa len sa učím oceniť, keď zareagujem prijímajúco, keď vidím, že u mňa dieťa cíti bezpečie, keď si ideme svoje a veci plynú hladšie, láskavejšie. Keď sa pýta, či si môže požičať moje šaty alebo či jej prečítam z knižky, keď mi urobí smiešne sladkú ovsenú kašu na raňajky alebo ma na ulici niekde medzi desiatym prekrútením očami a zamumlaním jéžišmamí chytí za ruku a ja si pomyslím, že možno to predsa len nerobím až tak zle.
Janina striedavka
Striedavá starostlivosť. Čo to, do riti, je? Ako to myslí? Veď on odišiel, on si vybral iný život s niekým iným. Ako sa opovažuje chcieť odo mňa, aby som nebola s mojím malým (vtedy dvojročným) synom celý vikend? Kam ho zoberie? Čo budú robiť? Čo budú jesť? Bude tam aj ona?
Zrazu som to nemala pod kontrolou, nevedela som, čo môj syn prežíva, aký mal deň, neuspávala som ho. Tak veľmi mi chýbal, boli to moje najdlhšie víkendy, čas bez neho.
A paradoxne v tej najväčšej bolesti som si každý raz dovolila o niečo viac. Stretávala som sa s priateľmi a priateľkami, začala chodiť na výlety a tancovať. Bolo to oslobodzujúce, no nie menej bolestivé. Chýbal mi. A večer po návrate z divadla som sa otca dieťaťa pýtala, či už spí a aké pyžamo má a či ho v noci zakryje, lebo máva holé kríže. Bývalý partner mi vždy trpezlivo odpísal, poslal fotku a tým zmiernil moje obavy. Tá strata kontroly ma však ubíjala a často som ju musela prekryť prílišnou socializáciou. Nezniesla som byť sama doma, ak sa tak stalo, vždy som si našla aktivitu – upratovala, triedila, neskôr založila záhradu, lebo mi bolo málo.
Časom a intenzívnou terapiou som našla aký-taký balans, ktorý má však od stability ešte ďaleko. Už s nadhľadom používam humor typu dve najobľúbenejšie veci v mojom živote sú byť s mojím dieťaťom a nebyť s mojím dieťaťom.
Ale ako veľmi a čo si môžem dovoliť? Ako veľmi môžem žiť svoj život, keď môj syn je s ďalšími ľuďmi, ktorí ho nadovšetko milujú?
Neustále výčitky a strach sú už mojou výbavou.
Jana spolupracuje
Snažiť sa healovať a zároveň „spolurodičovať“ s osobou, ktorá ma zlomila a z ktorej sa potrebujem vyliečiť, je tá najťažšia práca, akú som kedy robila. Ostať slobodnou matkou nebola moja voľba ani očakávaný životný scenár. Odchod partnera je traumatická udalosť, často prirovnávaná k smrti najbližšej osoby, s bonusom, že v záujme zdravého psychického vývoja dieťaťa sme s bývalým partnerom v stálom a pravdepodobne celkom dlhom kontakte.
Samozrejme, k osvieteným rodičom, ktorí vedia spolu komunikovať, ísť na kávu, a ak je to potrebné, na dennej báze riešiť detské situácie, sme sa postupne dopracovali. Borila som sa, nerozumela som, smútila, hnevala sa. Vytvorila som si záchranný balíček – terapeutku, mediátorku a kamarátku detskú psychologičku. V neposlednom rade to bola moja rodina a kamarátky a kamaráti, ktorí/é počúvali. Pomáhal mi aj beh.
Priznám sa, že sama som prekvapená funkčnosťou každodenného kontaktu s otcom môjho syna, vieme sa deliť o výchovu aj sa zasmiať, aj sa utvrdiť v dokonalosti osoby, ktorá nosí genetický materiál nás oboch. K tomuto sme sa museli postupne dopracovať. V tom procese som však vždy na konci videla nášho dokonalého syna, pre ktorého som stredom vesmíru, no do toho vesmíru musím s láskou pustiť tiež jeho ocka a jeho novú známosť. Vtedy to funguje a azda aj do budúcna bude. Vidieť svoje dieťa šťastné a zdravo podporovať vzťah s jeho otcom je výsledok, ktorý sa umocňuje postupom času. Najväčší kompliment pre nás bola prekvapená učiteľka v škôlke, ktorá pol roka netušila, že nežijeme ako rodina v jednej domácnosti.
Alexandra spolurodičuje
Nechcela som striedavku. Veľmi dobre viem prečo, no to je na iný článok. Dohodli sme sa na starostlivosti, ktorá má rytmus (môjho) dlhého a krátkeho týždňa, vtedy som bez dcéry plné štyri dni. Zažívam takzvaný parental paradox – vyčerpaná a nervózna sa už neviem dočkať svojho víkendu, no zároveň nechcem, aby naše dni boli predelené umelou pauzou. Nemôžem sa dočkať oddychu, no lúčim sa so slzami na krajíčku. Prvé oddelené dovolenky a dlhé víkendy som niesla ozaj ťažko – revala som, zúrila, stále ma to vytáča, cítim sa okradnutá, vymenená, neinformovaná, odsunutá. Prišli aj prvé trenice pre logistiku, zabudnuté oblečenie či veci do školy, ktoré pendlujú medzi jednou a druhou domácnosťou a ktoré chýbali v tej najnevhodnejšej chvíli. Časom sme sa však s bývalým mužom naučili flexibilite a relatívne efektívnej výmene podstatných infomácií a potrebných vecí. Občas to však stále sakra bolí. Prísť po dieťa do bytu, kde sme bývali my traja, a vidieť tam úplne nový rodinný setup je ako zlá verzia Matrixu.
Jana randí
V jednej chvíli som sa prichytila, že dokážem uvažovať aj nad možnými budúcimi romantickými udalosťami, ktoré by mohli a mali byť neodškriepiteľnou súčasťou ženy v strednom veku, ktorá zbožňuje žiť život.
Návrat k tejto mojej časti bol možný len s obrovskou podporou rodiny. Pamätám si, ako ma mama povzbudzovala k večernej neprítomnosti, aby som čím skôr začala chodiť von. Prvýkrát som si Tinder stiahla počas druhej korony izolovaná na vidieku. Dlho som ho používala bez profilovej fotky. Hanbila som sa. Tak veľmi som sa hanbila. Hanbila som sa pred synom, ktorý bol ešte veľmi malý, že nadväzujem kontakt s inými mužmi, hanbila som sa, pretože usporiadané matky majú predsa riešiť iné kratochvíle, hanbila som sa, pretože nainštalovaním Tindra som vychrstla von informáciu som slobodná, sama, opustil ma. Schovaná v Podunajskej nížine som vypustila do sveta tento statement. Opustila som svoje komfortné zóny.
Každé takéto vystúpenie bolo následne ľahšie a momentálne si to dosť užívam, no zažila som aj poriadny šok. Dealovanie s hetero cis mužmi nad tridsaťpäť rokov nie je pre každého. Množstvo mansplainingu, nevyžiadaných rád a nekorektného humoru bolo obrovské, napriek tomu som sa po čase odhodlala na osobné stretnutia a tie mi dodávali sebavedomie. Prostredníctvom nich som opäť precitla a každým jedným som sa naučila viac o sebe. Uvedomila som si, že som nielen mama, mám rôzne roly, o ktoré sa musím starať a vyživovať ich. Chcem byť kvalitná kamarátka, starostlivá dcéra, no aj atraktívna a vtipná žena. Nehľadám otca pre svojho syna, hľadám si parťáka so zmyslom pre humor. Idem na to celkom racionálne, no nechcem sa úplne vzdať predstavy o zaľúbení. Chcem mať pocit, že si to dovolím, a niečo mi napovedá, že aj užijem. Doteraz bolo zopár adeptov, do ktorých som investovala všetok svoj voľný čas, čo sa pri slobodnej matke, jej hospodárení s časom a myslení tri kroky dopredu rovná darovaniu obličky. Nikoho, kto sa trochu priblížil, som so synom ešte nezoznámila, na to som veľmi citlivá a myslím si, že ten vzťah bude musieť najprv niečo zniesť, niečo skúsiť a hlavne sa na to pripraviť.
Alexandrin love life
Randenie so single matkou nie je pre každého. Zahŕňa to vysokú mieru vzťahovej gramotnosti a sebapoznania. A odvahy, ako pozorujem. Lebo prídu ťažké chvíle. Chvíle, keď sa vo všetkej svojej kráse objaví žiarlivosť dieťaťa či nového partnera*ky, s ktorou bude treba pracovať, keď bude treba vo vzťahu priorizovať rodičovstvo, otvárať veľmi citlivé témy, hľadať si vlastnú pozíciu v patchworkovej rodine. Bude treba naladiť sa na život zabehnutej dvojky, načúvať, podporovať, pracovať nielen na partnerskom vzťahu, ale aj na tom so svojím bonusovým dieťaťom. Dokonca občas príde na scénu bývalý partner, to je jasné. Nemusí to vždy ísť hladko a žiada si to aktívny záujem o rodičovstvo a výchovu. Nie každý je takto nastavený a otvorený týmto všetkým prechádzať. Preto som považovala za absolútne nevyhnutné hneď pri tindrovaní komunikovať, že som aj matka. Šetrí to čas obom stranám.
Vôbec som nečakala, že začnem mať vzťah len niekoľko mesiacov po rozvode, a musím povedať, že ma veľmi prekvapilo, ako na mňa na začiatku pôsobilo kombinovať svoj partnerský a rodičovský svet. Len čo sa oddialil jeden a približoval druhý, cítila som obrovskú úzkosť z toho, ako ich spojím. Čakala som, vyhodnocovala. V hlave som mala všetky možné scenáre. Od dcéry som odchádzala a takmer okamžite mi chýbala, zároveň som však cítila radosť, že idem znovuobjavovať samu seba a niekoho druhého. Odchádzala som od partnera, aj keď by som najradšej ostala, no tešila som sa na dieťa. Nerobilo mi to vôbec dobre. Trvalo nejaký čas, kým som sa rozhodla, že tie dva svety prepojím, už som ich nedokázala držať umelo od seba. Vytvorila som tak priestor na to, aby sme skúšali byť spolu traja. V tomto zložení však prichádzajú ďalšie nové emócie a výzvy, ako si nastaviť spoločný čas, zladiť dva úplne odlišné rytmy. Občas som opäť pocítila ten tlak na samu seba, ktorý posúval dozadu moje preferencie a potreby a vyzdvihoval tie partnerove a dcérine. Rozdiel je, že teraz sa snažím tie svoje vedome vytiahnuť vpred. Nenazvala by som sa úspešnou, no snaha tu je. Som veľmi vďačná za chvíle, keď vidím, že je medzi nimi blízkosť, aj keď občas kostrbatá. Teší ma, keď ich vidím sústredene spolupracovať a komunikovať a keď vidím, že sa moje dieťa teší na čas, keď budeme zas spolu. Je to opatrná a krehká radosť, neviem sa jej úplne odovzdať.
Sesterstvo slobodných
Rozhovory s Janou ma utvrdili v tom, že slobodné „matkovanie“ je spektrum, ktoré je pre spoločnosť ešte stále málo viditeľné a jeho kontúry sú fluidné. Zahŕňa ženy, ktoré vychovávajú jedno či viac detí bez spolužitia s druhým rodičom. Môžu byť rozvedené, rozídené, odídené, môžu to byť ženy, ktoré s druhým rodičom nikdy nežili, majúce starostlivosť v nejakých časových oknách (viac či menej pravidelných), ženy, ktoré majú nových partnerov či partnerky, no nežijú s nimi a nedelia sa s nimi o rodičovstvo, tie, ktoré vychovávajú dieťa od začiatku samy bez akejkoľvek rodičovskej interakcie – jednorodičky. Každá jedna konkrétna situácia je trochu iná, každá so sebou prináša príbeh a špecifické potreby.
Myslím si, že obe silno vnímame, že naše skúsenosti a prežívanie sú veľmi ovplyvnené spolupracujúcim a milujúcim rodinným zázemím, komunitou, ktorá pomáha, aj tým, že máme bývanie a prácu a relatívne spolupracujúcich bývalých partnerov. Sme si plne vedomé toho, že v tomto máme obrovské privilégium a šťastie.
Popri tom všetkom je vzájomná podpora a bezpečný priestor, ktorý vzniká medzi nami dvoma či inými slobodnými matkami, silná sisterhood terapia. Niečo pevné, čo ostane s nami aj v temnejších časoch. Stačí tu byť jedna pre druhú, druhá pre tretiu…
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ