napísala a ilustrovala LUCIA ŽATKULIAKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 26. septembra 2024.

Týždne

Nikdy som nemala rada leto v meste. Vždy mi pripadalo príliš vysiľujúce a dusivé. Od konca júna som zadržiavala dych a nadýchla sa až v polovici augusta, keď slnko začalo svietiť akosi šikmejšie a večery a rána konečne ochladli.

Katarína Poliačiková nazvala čas okolo prelomu augusta a septembra Augember. Býval mojím obľúbeným v roku, samostatným obdobím, ešte nie jeseňou, ale už nie úplne letom. Mix mäkkého podvečerného svetla, dlhých tieňov a čerstvejšieho vzduchu mu dodával magicko-nostalgický nádych. Cítila som, ako sa moja hlava preberá a telo sa upokojuje, keď sa ponárali do postupne chladnejších a tmavších dní.

Toto obdobie by malo byť aj teraz. Je koniec augusta, noci sa predlžujú, no aktuálna vlna horúčav sa rozpína cez týždne až do septembra. Klimatická kríza prehltla Augember spolu s jeseňou a jarou, leto sa skončí v novembri. 

Augember nebol ani minulý rok, nebude ani tento. Cítim sa ukrátená, budem sa dusiť dlhšie. Chýba mi čerstvý vzduch, ten plastový z klimatizácie nie je ono. Teplo vysáva z tela energiu, ktorú ešte nevysala práca.

Dni prežijem v zatemnenom byte, odrátavam čas, kým sa bude dať vyvetrať. Okná otváram o jedenástej a vpustím dnu strašidelné šušťanie pokrútených vysušených listov v silnom vetre. Nepočuť žiadne vtáky, žiaden hmyz, len sucho. Zvuková krajina katastrofy. Napriek vetru sa vzduch nedá dýchať, kvalita ovzdušia je mizerná, pľúca nemajú čo nasať. Budím sa na teplo, ruky sú horúce a opúchajú. Mám vysoký tep a pocit, že sa zadusím alebo povraciam. Vstanem, priložím si mokrý uterák na čelo, na hruď a na zápästia, skúšam mindfulness pri chôdzi.

Z týždenného programu chôdzu vypúšťam – do práce pôjdem električkou, minimalizujem stretnutia, návštevy milovaných Malých Karpát ruším úplne. Vládzem chodiť len ráno, všetko sa dá robiť len ráno a ja si na ráno vyberám spánok. Navarím, upracem, zacvičím si, dotknem sa svojho muža až potom, keď sa ochladí.

Byt opúšťam len výnimočne a trasu mestom si naplánujem tak, aby sa dala prejsť v tieni. Tak ako pri detskej hre, keď sa smie stúpiť len na čiary alebo na každú tretiu dlaždicu, nesmiem položiť nohu tam, kde je slnko, inak prehrám, horúčava ma vysuší, vyparím sa, zomriem.

Koruny stromov v parku v našej štvrti menia farbu a strácajú objem. Ľudia bez domova sa chúlia v úzkych tieňoch lavičiek. Pagaštanom opadnú listy skôr, než im stihnú dozrieť plody. Zem, na ktorú dopadajú, je úplne tvrdá. Premýšľam, koľko života v nej ešte ostalo. Ako hlboko by museli dážďovky zliezť, aby skrútené prežili také dlhé sucho? 

Je to nedostatkom inej potravy, že vidím vrany čoraz častejšie napádať druhé zvieratá? Pod žltými brezami a poloholými platanmi vyďobávajú srdcia ježkom a holubom. Na chvíľu si predstavím, že niektoré budúce leto si cestou z nákupu vyčerpaná ľahnem na šesťdesiatstupňový chodník a ponúknem im aj svoje srdce. Bude to tak v poriadku, beztak už bude mať pre úzkosť z tepla prečerpaný limit úderov určených pre jeden život.

Roky

Myslím na náš dvor a našu štvrť spred rokov. Na obedy som k starej mame, ktorá tu kedysi bývala, kráčala po Mikovíniho ulici okolo dvoch čerešní. Vždy na druhý aprílový týždeň ma čakali ich obrovské koruny v opulentnom rozkvete. Dátum si pamätám, návštevy som si plánovala tak, aby som kvetinovú slávnosť nikdy nevynechala. Idúc popod čerešne som zakláňala hlavu, aby som nevidela nič, len ružovú. O pár dní neskôr som tenisky zabárala do mäkkých kôp kvetov na chodníku.

Tento rok čerešne odkvitli skôr, než stihli celé zakvitnúť, ešte v marci. Pre prežitie obetovali niektoré svoje vetvy a nechali ich úplne holé. Vo februári bola na Slovensku teplotná odchýlka od priemernej mesačnej teploty najvyššia na svete. Jar prišla priskoro, ťažko sa z nej tešilo, každý predčasne vykvitnutý kvet kričal: toto nie je v poriadku! 

V dávnom máji som vyrážala k starej mame z Petržalky, keď bola väčšina panelákov ešte sivá a vzduch plný chrústov. V júli voňal park na Račku lipami a stará mama volala na pevnú linku, nech si dám pozor na extrémnu horúčavu. V ten deň a ešte dva nasledujúce má teplota dosiahnuť 30 stupňov. V auguste sme sa išli prejsť do vinohradov, dnes sú tam bytovky a súkromné ulice. 

Zelený dvor a park zvykli byť plné vtáčích hlasov vo viacerých vrstvách – vrabce, drozdy, sýkorky, brhlíky, ďatle, hrdličky, lastovičky a ďalšie druhy, ktoré neviem rozpoznať. Postupne sa dominantnými stali vrany a straky. Posledné roky sa ich obrovské kŕdle zvykli stretávať vždy za súmraku a na svitaní, aby zaplnili dvor intenzívnym škrekotom. Zdá sa mi to, alebo aj ony znejú v tieto dni akosi redšie? 

Po krátkom nočnom daždi sa ozve jediná hrdlička, po chvíli stíchne aj tá. Zvukový priestor zaplní klimatizácia susedov a autá na dvojprúdovke s čistými prednými sklami bez mŕtvych mušiek. Zdá sa, akoby jediným prítomným hmyzom počas tohto leta boli osy, keď ich priláka vôňa sladkých limonád.

Solastalgia

Bolestivo vnímam všetky tieto zmeny a viem, že bude horšie. Mesto, moja štvrť, okolie, stromy, hlasy tohto vtáctva, táto pôda, toto podnebné pásmo, jar a jeseň, činnosti, ktoré mi prostredie ponúka, toto všetko je súčasťou môjho domova. Pod vplyvom klimatickej krízy sa nenávratne menia. Narodila som sa v miernom podnebnom pásme a žijem v subtropickom, hoci som sa nikam nepremiestnila. 

Na myseľ mi prichádza výraz solastalgia, označujúci žiaľ zo straty domova, cnenie za domovom bez odchodu z neho. Solace je v latinčine útecha, algia  je bolesť. Pohľad von oknom je bezútešný a ja cítim bezmocnosť. 

V byte, v ktorom stará mama kedysi bývala, vedieme s mužom diskusiu – či skôr ja vediem monológ – o možnom odchode zo Slovenska, už nielen pre politickú situáciu, ale aj z dôvodu zmeny počasia. Nedávno sme byt od rodiny odkúpili a zrekonštruovali. Hoci sme v ňom bývali aj predtým, vyzerá teraz úplne inak. Táto štvrť bola stále mojím domovom, ale v byte sa proces zabývania akoby začal zase od začiatku. Aj keď od prerábky prešiel rok, ešte stále váham so zavesením obrazov na steny, s položením koberca. Akoby tieto posledné úpravy znamenali, že som definitívne k priestoru priľnula. Čím viac k bytu priľnem, o to bolestivejší bude nútený odchod.  

Bude toto to, čo nás s mužom rozdelí? Klimatická kríza a rozdielna schopnosť termoregulácie našich tiel?

Dni

Preklikávam ubytovania, snažím sa nakombinovať najbližšie možné, dostupné vlakom a s počasím chladnejším aspoň o päť stupňov. Do Semmeringu by sme sa dopravili skôr než na Liptov, v rakúskych vozňoch nehrozí večných 40 stupňov ako v tých slovenských. 

Prepočítavam, výlet je nad môj aktuálny limit cenou aj počtom dní mojej dovolenky. Zatváram karty v prehliadači. Ako budem prežívať, keď bude horúco možno aj štyri mesiace v kuse? Budem si môcť zobrať PN-ku pre ťažkosti z tepla? Preplatí mi poisťovňa a štát pobyt v chladnejšom prostredí, kde by sa organizmus mohol zotaviť? 

Rozplačem sa a napriek teplu si idem kúpiť kvety do Starej tržnice. Poobede vyhľadávam články a pred očami mi preblikávajú ničivé následky klimatickej krízy, ktorá je hrozivejšia práve pre obyvateľstvo sveta, ktoré sa o ňu zaslúžilo najmenej. Tuvalu sa potápa, v Indii dosahuje horúčava 50 stupňov, na Aljaške sa rieky farbia do oranžova, v Stredozemnom mori sa dusia ryby, v Mexiku padajú zo stromov mŕtve opice. Šieste veľké vymieranie v priamom prenose. Aj v našich končinách vysychajú studne, pre výkyvy počasia je zdecimovaná úroda, nastáva rozpad smrekových porastov. Voda tečúca z našich kohútikov je len zdanlivo nevyčerpateľná. Európa sa otepľuje dvakrát rýchlejšie než zvyšok sveta. Pre Slovensko to znamená čoraz dlhšie obdobia extrémnych horúčav a sucha, zrážky budú zriedkavejšie, no o to nárazovo intenzívnejšie.

Naša vláda ani po mohutných petíciách nevyhlasuje klimatickú núdzu a aktuálne ministerstvo životného prostredia nielenže nevyvíja potrebnú činnosť, ale ide dokonca opačným smerom. Zvažujem, či sa neinšpirovať  úspechmi žalôb podaných kolektívom švajčiarskych senioriek Klimaseniorinnen či kórejských aktivistov a aktivistiek. 

Googlim v slovenskom a českom jazykovom internetovom priestore, ako sa vyrovnať s environmentálnym žiaľom a klimatickou úzkosťou. Moje emócie sa menia na hnev. Rady znejú: recyklujte, zbierajte odpadky vo svojom okolí. Iste, je potrebné žiť udržateľnejšie, stravovať sa čo najviac lokálne, obmedziť živočíšnu stravu, minimalizovať kúpu nových vecí, chodiť vlakom, pešo, na bicykli. Ale hnevá ma, keď sa zodpovednosť prenáša na jednotlivca bez toho, aby bolo prízvukované, aký podiel má na klimatickej kríze napríklad ropný priemysel, ktorý nás úspešnou PR kampaňou naučil, aby sme začali viac riešiť dopad vlastnej individuálnej uhlíkovej stopy než tú jeho. 

Predstavujem si, ako unikám z prehriateho betónového sídliska kamsi severnejšie, do sýtej zelene. Obývam starý dom s hrubými múrmi, kam sa teplo len tak ľahko neprebije. Žijem v priateľskom susedskom kolektíve. Všetko, čo potrebujeme, si dopestujeme. Nestaráme sa do seba, ale o seba navzájom, o zvieratá, o prírodu okolo nás.

Podvečer sa s mužom odhodláme vyjsť na kúpalisko. Cestu z domu aj v MHD zvládneme, pritískam si k telu fľašu s ľadovou vodou. Na kúpalisku si nájdeme miesto vedľa kríkov. Ponorím sa do vody v bazéne a cítim, že na chvíľu ožívam. Mierne pofukuje a zo stromov nad nami padajú listy. Schádzajúc z kopca pozorujeme panorámu Bratislavy v zlatom svetle zapadajúceho slnka. Prechádzame okolo hnedých, už takmer neživých mladých dubov. Na rozdiel odo mňa sa nevedia samy presunúť do vhodnejších podmienok. Mám chuť ich objať, ospravedlniť sa.

Po štvorhodinovom spánku vstávam a presuniem do klimatizovanej kancelárie, aby som svojou prácou pomohla firme rásť.

editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra TEREZ FRECEROVÁ