napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala KATARÍNA HUTNÍKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 12. septembra 2024.

Život obetovala starostlivosti o druhých podobne ako iné ženy jej generácie. Jej pracovné či voľnočasové aktivity boli popretŕhané potrebami iných. Asi preto si nikdy nenašla čas otvárať rany vlastného detstva, pochopiť hranice medzi ním a dospelosťou či uvažovať nad tvárnosťou vlastnej osobnosti. Svoje túžby, ciele, hodnoty či rozmýšľanie nad starnutím a láskou natlačila do zásuvky so štítkom nadbytočnosti. Vychovala dve deti, doopatrovala chronicky chorú matku a opatruje chradnúceho otca. 

Ísť za hranicu vlastnej vyčerpanosti je pre ňu vecou každodennosti. Dni sa opakujú v monotónnom nemennom rytme. Raňajky, lieky, nákupy, obedy, hádky, upratať, nakŕmiť, termíny, odbery, čistiť, polievať, umývať, plienky, riad… Hlavne nemyslieť na to, čo by bolo, keby… Treba rozmýšľať v malých spoľahlivých krokoch: Čo zajtra nakúpiť, uvariť, zariadiť? Ako sa postarať? Inak to už hádam ani nevie. 

Je takmer nemožné vyšmyknúť sa z hustej siete povinností, keď rutina všedného dňa naráža na marazmus večnosti. V tom dvojgeneračnom dome s veľkými oknami s výhľadom na okolité kopce. V dome, ktorý jej nepriamo determinoval celý život a neustále sprítomňuje rôzne prízraky z detstva. Dom, kde sa posledné roky cíti ako väzenkyňa s verdiktom na doživotie. 

Prirodzenosť ženskej starostlivosti 

Pre všetkých naokolo a koniec koncov aj pre ňu je dlhodobá starostlivosť o starnúceho otca, dve domácnosti, záhradu, políčko a túlavú mačku popri práci pre obec tá najnormálnejšia vec. Prečo?

V patriarchálnom kapitalizme je ženská prirodzenosť určená najmä altruistickou starostlivosťou o druhých a takzvanou emocionálnou prácou. Neformálna starostlivosť a emocionálna práca nie sú vnímané ako činnosti, ktoré by mali byť finančne oceňované. Vraj ženy skrátka lepšie vedia, čo iní naokolo potrebujú, vraj sú empatickejšie a už odmala starostlivejšie. Vraj majú lepšie vyvinutý cit pre harmonizáciu medziľudských vzťahov, pre multitasking, výchovu detí, opatrovanie chorých a nevládnych. Vraj to majú v génoch. Tak sa to od nich očakáva a okolie ich za vykonávanie starostlivosti posudzuje. Šablóny nedocenenej starostlivosti sa tak prekresľujú z jednej ženskej generácie na druhú a vytvárajú len ťažko meniteľné spoločenské vzorce. Rôznorodosť národných kultúr, sociálny a politický systém, geografická poloha, ekonomická pokrokovosť či vierovyznanie sú len príklady faktorov predurčujúcich nastavenie a podobu týchto schém. 

Aj ona je zacyklená v podobných rodinných a stereotypných vzorcoch správania. No ako ich zmení, keď sa už nevládze ďalej starať, ale nevie fungovať inak? Kto by jej poradil? Ako sa dá dostať von z väzenia očakávaní, hodnotenia a morálnych povinností? 

Žena ako starostlivý objekt 

Ako sa v našej spoločnosti vyvíjali vzorce vzájomnej opatery? Prečo sa starostlivosť dáva do súvisu so ženskou prirodzenosťou?

Kim de l’Horizon v Knihe krvi reflektuje svoje detstvo vo Švajčiarsku a okrajovo opisuje aj vnímanie žien v spoločnosti v nedávnych deväťdesiatych rokoch. Všetci dospelí oslovovali ženy krstným menom spolu s neutrálnym zámenom to, v nemčine das. Kim opisuje túto podradnú objektivizáciu, ktorá ženskému rodu dodávala druhoradý charakter. „Dieťa nechcelo byť predmetom, ale bytosťou a túžilo po veľkosti; a na to je potrebný rod, mužský rod. Ženám hrozilo, že ostanú vecou alebo sa stanú oceánom. Kto by to chcel? Ja nie.“

Franziska Schutzbach zas v knihe Vyčerpanie žien osvetľuje pôvod spoločenských vzorcov starostlivosti modernej doby. Pri pátraní po ich koreňoch spomína a cituje osvietenských predstaviteľov medicíny, filozofie či vedy, ktorí ženu vnímali najmä cez jej telesnosť a emócie. Cez tehotenstvo, pôrod a predpokladanú iracionalitu dedenú z jednej ženskej generácie na druhú. 

Žena bola vnímaná skôr ako objekt bez duše či intelektu, neschopná rozumného uvažovania či rozhodovania v spoločensko-politickom kontexte. Ženy boli postupne degradované len na vykonávanie jednoduchých činností spojených s vedením domácnosti, rodením, vychovávaním detí a so starostlivosťou o rodinných príslušníkov. Objektivizácia žien viedla nielen k strate ich spoločenského sebaurčenia, ale aj k vytvoreniu hierarchických vzorcov týkajúcich sa okrem iného starostlivosti. 

Starostlivosť – základ solidárnej ekonomiky?

Ako by vyzerala naša spoločnosť, keby všetky starajúce sa osoby naraz odmietli vykonávať altruistickú, a teda bezplatnú opateru? Nad touto utopickou, no poburujúcou otázkou sa určite oplatí rozmýšľať. Koniec koncov, celý patriarchálny kapitalizmus je postavený na bezplatnej starostlivosti z veľkej časti vykonávanej ženami. Ako by sa tento spoločenský systém zmenil, keby bola starostlivosť finančne ocenená? 

Jednou z možných satisfakcií by mohlo byť napríklad zavedenie férového finančného ocenenia a sociálneho zabezpečenia pre starajúce sa osoby. Priekopnícky sociálny program Dobrá starostlivosť má domov v rakúskom Burgenlande poskytuje osobám starajúcim sa o svojich nevládnych či chorých príbuzných férový plat a sociálne zabezpečenie. Okrem toho predstavuje sľubnú alternatívu domovov sociálnych služieb s obmedzeným počtom miest a dlhou čakacou lehotou či vykorisťujúcej opatrovateľskej práce v zahraničí. Starajúcim sa osobám je tiež umožnený prístup k základnému vzdelaniu v oblasti starostlivosti, v rámci ktorého môžu zbierať aj skúsenosti v praxi. To vytvára potenciál pre ich profesionálnu budúcnosť v ošetrovateľstve. Zároveň treba dodať, že dobrovoľná starostlivosť o druhých môže životu dodať zmysel, vytvoriť novú identitu na základe ocenenia, chvály, spolupatričnosti či osvojenia si profesionálnych úkonov starostlivosti. 

Starnúca populácia na Slovensku je známy fakt. Pri definovaní štátnej politiky by pre alarmujúcu demografiu mala byť integrácia dlhodobej zdravotnej a sociálnej starostlivosti jednou z kľúčových tém. Ženy dnes nemôžu alebo odmietajú byť univerzálnymi rodinnými opatrovateľkami. Na vznikajúce medzery v oblasti starostlivosti by mali flexibilne reagovať profesionálne verejné zdravotnícko-sociálne zariadenia, čo sa však pre nedostatočné či neflexibilné financovanie štátom stáva len zriedka. 

Medzery v dlhodobej opatere sa tak neustále zväčšujú a plátajú neformálnou domácou starostlivosťou či opatrovateľkami/opatrovateľmi migrujúcimi za prácou z iných krajín najmä pre zlú ekonomickú situáciu. Samy/sami pritom doma často s ťažkým srdcom zanechávajú deti alebo ďalších príbuzných odkázaných na ich starostlivosť. 

Pomôž mamičke!

V neposlednom rade má kritické skúmanie vlastných hraníc či orientačných bodov v oblasti starostlivosti potenciál dištancovať sa od rokmi nemenného spoločenského stanoviska typu „pomôž mamičke“. Pravidelnou sebareflexiou, spájaním sa s inými ošetrujúcimi a otváraním diskurzu môžeme prispieť k vzniku nových hodnotových štruktúr a rozdeleniu úloh. Tento prístup by mohol ženám pomôcť vytvoriť povedomie o téme starostlivosti, ale aj zvýšiť ich celkové sebavedomie. 

Diskurzné nabúranie hierarchických vzorcov starostlivosti by postupne mohlo viesť k zmene systému, kde starostlivosť nie je vnímaná ako samozrejmosť, ktorú majú vykonávať ženy, ale ako komplexná a náročná práca, ktorá férovým ocenením, prerozdelením úloh a docenením spoločnosťou pomáha vytvoriť novú identitu či zmysluplnejší život. 

„Nechala som zo seba urobiť slúžku,“ hovorí, keď za opateru nepočuje slová vďaky. Pretože v našich rodinách nebýva zvykom chváliť, ďakovať či ospravedlňovať sa. Škrupina rodinných očakávaní a rolí je predurčená a tvrdá. Slová chvály a vďaky nie sú dedičné. Keď už nevie, ako ďalej, hľadá poradenstvo u sociálnej pracovníčky v blízkej nemocnici. Vyrozpráva sa jej, posťažuje, nechá si poradiť, aké formy dlhodobej starostlivosti existujú či ktoré zariadenia sociálnych služieb sú nablízku a disponujú voľnými miestami. Uľaví sa jej, že na všetko predsa len nie je sama.

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ