Teror sólo podcastu

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. marca 2025.

Pôsobia ako základný kameň a povinná výbava – predovšetkým ženského – priateľstva, teda aspoň v mojom okolí. Hlasové správy sú považované za azda najautentickejší jazyk lásky na diaľku, ich nahrávanie a vymieňanie za prejav skutočnej blízkosti. Bez ohľadu na reálnu vzdialenosť nám sprostredkujú hlas, smiech a citové rozpoloženie nahrávajúcej osoby. Aj veda hovorí, že pre mozog je to lahodnejšie, intímnejšie než nejaké písmenká na displeji. A osobná prax pridáva ďalšie argumenty – hlasovka je darom pre všetky osoby v rôznych časových pásmach, fyzických kondíciách či s nonstop vyťaženými oboma rukami, najčastejšie pre rodičov malých detí, dojčiace matky. Cítime, že sme im nablízku, aj keď každodenná logistika neumožňuje osobné stretnutia. A takýto typ komunikácie produkuje niečo, čo nám zostane, aj keď sa druhá strana pominie – v úložiskách máme naveky pamiatku na konkrétny smiech, farbu hlasu, špecifické zvukové prejavy, ktoré v ľudskej pamäti časom blednú. 

Z týchto a mnohých ďalších dôvodov sa znova a znova stretávam s chválospevmi na takéto „súkromné podcasty“. A hlasové správy čoraz častejšie a suverénnejšie pristávajú aj v rôznych mojich inboxoch. Preto chcem dnes jasne napísať – dosť bolo, dajte mi pokoj s hlasovkami!

Pokračovať v čítaní: „Teror sólo podcastu“

Ako som sa neprestala báť

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. februára 2025.

Neviem prečo, ale najnepríjemnejšia mi je v súčasnosti predstava, ako sa mi kolená krvavo odierajú o asfalt. Rýchlosť a výška, nebezpečenstvo, že spadnem, sa časom stali mojou najväčšou obavou. Dokonca aj kedysi dávno som romanticky prikvačená na chrbte frajera na mopede mala pred očami namiesto malebných scenérií prímorského letoviska najmä tie odreté kolená.

Intenzita toho strachu, sila, ktorou prestupuje mojím telom, ma prekvapuje. Stáť pevne nohami na zemi a držať balans nikdy neboli mojou silnou stránkou.

Vždy som predsa mala najviac strach z toho, čo si o mne kto pomyslí. Moje ambície ma však opakovane stavali pred mikrofóny a kamery či na pódiá, nech boli akokoľvek skromné. Myslela som si, že na verejnosti majú vystupovať sebaistí suverénni ľudia, teda rozhodne nie ja. Nie s týmto strachom! Niekedy sa však nedalo odmietnuť a napokon som sa tomu prestala vyhýbať, hoci hovoriť pred publikom mi rušilo spánok, trávenie aj schopnosť viesť zmysluplnú konverzáciu. Na výsledku to prekvapivo väčšinou nebolo príliš cítiť, ale tie minúty v zákulisí mi každú sekundu odbíjali celým telom. Časom som zistila, že mi pomáha skákať, to napätie z tela čo najviac vytriasť. Zhlboka dýchať. Myslieť na to, čo je pre mňa dôležité, o čom idem rozprávať. Byť dokonale pripravená tak, že potom na to môžem aj zabudnúť a byť celkom spontánna. 

Pokračovať v čítaní: „Ako som sa neprestala báť“

Zbohom silikónom

napísala a ilustrovala  KATARÍNA JANEČKOVÁ WALSHE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. februára 2025.

Žehliaca doska, „špicáky“, Kata-lata, puberta a v prvej podprsenke vata… Keď sa rozpomínam na základnú školu a posmešky pre malé prsia, necítim bolesť ani hnev. Myslím si, že jedna z mojich superschopností je odfiltrovať neprínosné poznámky okolia. Veľa z nás dodnes navštevuje psychoterapiu pre rovnaké alebo podobné zážitky. Ja som mala svoje malé prsia rada a myslím si, že aj vďaka otvorenej komunikácii s rodičmi, lebo moja mamina má podobné a mať prsia po mame a nos po tatovi je predsa česť (hoci toto uvedomenie prišlo až neskôr). Alebo je to vďaka návštevám sáun počas detstva a tam od skorého veku získaného vedomia, že ľudské telo má tisíc podôb?

Pocitovo som s najmenšími prsami, aké môžu byť, prežila šťastnú mladosť, aj keď nevylučujem, že niektoré moje vtedajšie rozhodnutia boli možno neuváženou cestou k budovaniu si chýbajúceho sebavedomia a sebahodnoty. Aké prelomové by bolo mať v tomto období predmet v škole, ktorý by nás priviedol bližšie k porozumeniu sebe samým a života v období dospievania… Niekedy okolo osemnástky som si obe bradavky dozdobila pírsingom, dali sme si ich prepichnúť naraz so spolužiakom/BFF Andrejom Dúbravským a bola to senzácia. Zo skoršieho obdobia si ešte pamätám, ako sme s kamarátkami asi štrnásťročné ležali na slnku na lúke v lese nad vodárňou len v podprsenkách a bolo mi ľúto, že pre moje prsia existujú len biele bavlnené bolerá, zatiaľ čo ostatné kamošky mohli nosiť krásne čierne s fialovou čipkou. Kúpila som si také potom aj ja a prešila tak, aby mi sedeli. 

Pokračovať v čítaní: „Zbohom silikónom“

Byť slobodnou matkou

napísala ALEXANDRA JUST a JANA MIČEKOVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 30. januára 2025.

Slobodné matky majú na seba nos, pritiahnu sa k sebe. Tenká nitka podobných strastí ich obkrúti a ony sa nájdu. Janu som prvýkrát videla na oslave narodenín Kurníčka. Sediac spoločne za stolom na nádvorí GMB a rozoberajúc naše príbehy, okamžite som začula ten klik. Tam niekde sa zrodil náš sisterhood slobodných matiek, ktorý v praxi funguje prevažne vďaka hlasovým správam. Prišli sme k idei, že opísaním našej skúsenosti so slobodným „matkovaním“, vzťahov s našimi bývalými, súčasnými či budúcimi partnermi, deťmi, rodinou a kamošstvom by sme mohli vytvoriť akýsi balíček, skrinku s posolstvom, manuálom na koexistovanie s nami. 

Často sa pristihnem pri tom, ako pred okolím filtrujem svoje fungovanie, lebo sa ostýcham povedať, že toto je pre mňa ťažké, lebo som na to sama. Potrebovala by som počuť viac príbehov a skúseností slobodných rodičov zo svojho okolia. Ako to sakra robia? Nielen čo sa týka praktických vecí a dennodenného života, ale aj vzťahov s rodinou, priateľmi a priateľkami, ako to majú v práci, ako oddychujú, ako plánujú, ako sa vyvinulo uvažovanie o výchove, keď sa to všetko zmenilo. Ako sa zmenili ich potreby, ako sa obrúsili, naučili, čo im chýba, čo je pre nich ľahšie teraz než predtým? Alebo je to všetko už len ťažšie?

Pokračovať v čítaní: „Byť slobodnou matkou“

Komu slúži trigger warning?

napísala NATÁLIA ZAJAČIKOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 16. januára 2025.

* Trigger warning je varovanie pred citlivým obsahom, ktorý môže spôsobiť emocionálnu reakciu u ľudí, ktorí boli vystavení traumatickým skúsenostiam.

O fakt, že som v období puberty zažila domáce násilie v zdanlivom bezpečí svojho domova, som sa pred piatimi rokmi podelila, kde sa dalo. Bolo to približne desať rokov po tom, ako sa to udialo. Bola som v hlbokej depresii a mala som pocit, že sa nemám s kým o tejto téme porozprávať. Nachádzala som sa mimo Slovenska, ďaleko od ľudí, ktorí ma poznajú (čo však bolo do veľkej miery aj oslobodzujúce). Podelenie sa o skúsenosť na sociálnych sieťach a neskôr vo forme verejnej výstavy bolo formou, ako sa s tým začať vyrovnávať a ako byť konečne vypočutá. Chcela som upozorniť na aktuálnosť témy domáceho násilia páchaného na ženách a deťoch – či už psychického, alebo fyzického. Som fyzicky zdravá cis heterosexuálna žena a vo svojom živote som sa stretla s príbehmi rovnakých žien, preto túto problematiku vnímam hlavne z tohto rodovo podmieneného hľadiska. Život však prináša podobné príbehy aj z inej perspektívy. Nesmieme skĺznuť do omylu, že táto téma „patrí do minulého storočia“, alebo k postoju „toto by sa v mojom okolí stať nemohlo“. Nielen moje skúsenosti, ale aj alarmujúci nárast prípadov femicíd alebo rozmach „alfa samcov“ na sociálnych sieťach nám naznačujú pravý opak.

Pokračovať v čítaní: „Komu slúži trigger warning?“

Minuloročné radosti 2024

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2. januára 2025.

Prelom rokov v Kurníku už tradične patrí pripomenutiu si toho, čo nám v uplynulých dvanástich mesiacoch prinášalo radosť, čo sme zažili, objavili, uvedomili si. Tentoraz sa o svoje rekapitulácie podelili Tímea Krauszová, Gréta Čandová, Jana Juráňová a Katarína Poliačiková. 

Tímea Krauszová, redaktorka v Closeri, moderátorka podcastu Rutina

Nový džob, nová pozícia a nová dekáda. Tak by som zhrnula svoj rok 2024.

V decembri som oslávila tridsiate narodeniny, a to na párty s tridsiatimi pozvanými v priestoroch tanečnej školy, v ktorej sa učím pole dance, a, samozrejme, aj vlastným vystúpením.

Pokračovať v čítaní: „Minuloročné radosti 2024“

To najlepšie z Kurníka 2024

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 19. decembra 2024.

Milé a milí,

dnešným vydaním rekapitulujeme uplynulý rok v Kurníku. Viac ako inokedy si v tejto chvíli uvedomujem, aký zázrak je, že popri všetkom dianí v okolitom i našom súkromnom svete sme sa s vami pravidelne stretávali pri týchto riadkoch. V roku 2024 sme dokonca dosiahli míľnik tristo publikovaných newsletterov. A konečne sme sa dočkali rozsudku v prípade, ktorý Katarína Danová otvorila práve v Kurníku. Opäť sme prinášali témy a postrehy, ktoré považujeme za podnetné a dôležité, opäť medzi vami rezonovali a vyvolávali debaty. A to všetko popri tom, ako Soňa Gregorová postupne presunula svoju pozornosť na materské povinnosti, našej redakcii vypomohla Terez Frecerová a o korektúry sa začala starať Viktória Dubovická.

Tešíme sa z toho, z práce našich autoriek, z vašej vnímavej pozornosti, cítime hrdosť a radosť. A zároveň vás chceme požiadať o pomoc s ďalším chodom Kurníka. Udržať tento priestor, v ktorom sa môžeme vzájomne deliť o zážitky, dojmy, postrehy, nie je samozrejmosť a váš pravidelný alebo jednorazový príspevok je zásadný pre naše fungovanie. Ďakujeme za vašu podporu.

Pokračovať v čítaní: „To najlepšie z Kurníka 2024“

Posledné dobrodružstvo

napísala DAGMAR GUROVÁ ilustrovala BARBORA IDESOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. decembra 2024.

V tichej sále dramaticky zadunia bicie. Ľudia prekvapene dvíhajú hlavu, ale to už vzduch režú ostré tóny trúbky a truhla klesá do hlbín krematória. Niektorí sú zarazení, no sugestívny rytmus rýchlej hudby im nedovolí dumať posediačky. Najmenej zaťažení konvenciami vyskočia zo sedadla ako prví, postupne všetci tancujú či aspoň podupkávajú nohou.

Predstava vlastného pohrebu ma zakaždým rozosmeje. Púšťam si ju v hlave, keď si potrebujem dodať odvahu pred ťažkým rozhovorom alebo pred niečím novým a strašidelným. Funguje to aj vtedy, keď mi pred nosom ujde električka či sa mi vo výťahu roztrhne vrecko so smeťami. Pohrebná skladba povzbudzujúco hučí v aute, keď si so strachom razím cestu hmlou alebo poľadovicou, a moje deti na zadných sedadlách len prevracajú oči. Vedia, o čo ide. S debatami o smrti to doma nepreháňame, ale nie sú tabu.
Boli roky, keď som na ňu vôbec nepomyslela. Stiahol ma prúd všedných úkonov a povinností. Pripomínala som škrečka, ktorý zbesilo uháňa v plastovom kolotoči a má pocit, že to potrvá navždy.
Možno aj preto ma tak zasiahlo zistenie, čo najviac ľutujú zomierajúci – nesplnené sny, priveľa času v práci a primálo s ľuďmi, na ktorých im najviac  záležalo. Uvedomila som si, do akej miery robím to isté, a prebralo ma to k životu. 

Pokračovať v čítaní: „Posledné dobrodružstvo“

Akné po tridsiatke

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. novembra 2024.

Na Instagrame mi algoritmus pravidelne podsúva komediálne videá žien napodobňujúcich estetiku skorých nultých rokov nielen outfitmi, ale aj prístupom k líčeniu. Väčšinou majú tvár (iba tvár, krk nie!) pokrytú hrubou vrstvou o niekoľko odtieňov tmavšieho či skôr do oranžova sfarbeného mejkapu – a nie preto, že by sympatizovali s budúcim americkým prezidentom (hoci podľa výsledku volieb sa nájde aj veľa takých, bohužiaľ). Tento look je pravdepodobne nielen pre mňa riadna spomienková jazda do minulosti, no z iného dôvodu než pointa videí, ktorý mi však vždy udrie očí – a tým je ani nie mejkapom, ale digitálnymi filtrami a lichotivým svetlom dokonalo vyhladená pleť ich protagonistiek.

Pokračovať v čítaní: „Akné po tridsiatke“

Feministické mimikry

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. novembra 2024.

„Som tvrdá a netrpezlivá a náročná. Som priama. Som silná žena.“ 

Po týchto slovách v novom standupe americkej komičky Ellen DeGeneresovej zaznie dlhý minútový potlesk. Kamera sa vzdiali, aby obsiahla plné hľadisko nadšene vstávajúcich ľudí. Je to moment, ku ktorému sa oplatí vrátiť, aj keď vás komédia nijako zvlášť nezaujíma. Argumentácia silnou ženskou osobnosťou totiž stojí za hlbšie preskúmanie.

Pokračovať v čítaní: „Feministické mimikry“

Toto mi už nepredáte

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ANITA VIRÁG

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. októbra 2024.

Ledva som sa prehupla do druhého trimestra tehotenstva, už ma v gynekologickej ambulancii obdarovali balíčkom pre matku a dieťa. Obsahom boli – do série k tehotenskej knižke, ktorá je tiež najmä reklamným leporelom – letáky, brožúra o tehotenstve plná reklám, vzorky produktov ako dojčenská voda, jednorazová plienka, prací gél a – cumeľ! 

Do termínu pôrodu ostávali dlhé týždne, plod v mojom bruchu mal asi deväť centimetrov, no už sme boli spoločne nachystaní na to, aby som ho po narodení mohla utíšiť kúskom plastu a gumy a vzdialiť sa. Dodnes som z toho vytočená.

Nechcem teraz virtuálne ukameňovať všetkých rodičov, ktorí sa dobrovoľne (!) rozhodnú (!) používať cumle, hnevá ma, že sa tento prístup k deťom podprahovo normalizuje bez informácií o jeho možných následkoch. Cumlíky dokonca bývajú súčasťou zoznamov vecí odporúčaných do pôrodnice.

Pokračovať v čítaní: „Toto mi už nepredáte“

Udomácniť sa v samote

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 10. októbra 2024.

Bola som pripravená na to, že všetky veci budem domov ťahať svojpomocne aj že zrejme podstatnú časť zásob nebudem stíhať spotrebovať včas. Ak bude v chladničke niečo plesnivé, môžem sa hnevať iba na seba. Zobrala som tiež na vedomie klišé o vyhladovaných mačkách, ktoré ako prvé zaregistrujú smrť ľudí žijúcich osamote. Som predsa zvyknutá sama žiť, cestovať, zariadiť sa. Rýchlo sa však ukázalo, že na single bývanie (vzťahujúc sa na počet izieb aj môj rodinný stav) som v skutočnosti nebola pripravená. 

Pokračovať v čítaní: „Udomácniť sa v samote“