Živosť ako forma odporu

napísala SIMONA HASLER-KROVINOVÁ ilustrovala SÁRA KRÁL

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5.marca 2026.

„Aby sme mohli cítiť živosť, je potrebné riskovať chyby. Živosť je opakom rutiny.“ (Natalie Knapp, Der unendliche Augenblick, s. 174)

Vyšliapem na horskom bicykli na kopec, hoci sa mi nechce namáhať. Potom len fičím dolu strmým svahom. Adrenalín zaplaví žily a hormóny šťastia sa šíria s objavovaním nových končín – miest, v ktorých som strávila takmer polovicu života, a predsa som nedovidela ani za najbližší kopec. Ale to je len na okraj, som predovšetkým v kontakte so sebou. Odrazu sa cítim plnšia, nabitejšia, živšia… akoby som bola balónom, ktorý sa podarilo nafúknuť životným elixírom. 

Čo ma robí takto „živou“? Aké okamihy ma oživujú? Ako znovu objaviť veci a činnosti, ktoré ma kedysi napĺňali? V kolobehu každodenných povinností sa živosť vytráca a kontúry môjho ja blednú. Rozpúšťam sa v rutine. Dokážem sa ešte vôbec pre niečo nadchnúť? Alebo som už naveky odsúdená pohybovať sa vo vopred predurčených trajektóriách?

Zamýšľam sa, ako telo a zmysly ožívajú v každodenných skúsenostiach – v pohybe, v sociálnych interakciách, pri písaní, tvorbe či učení sa nových vecí. Intímne alebo sexuálne situácie tentoraz nechávam bokom, pretože si podľa mňa zaslúžia vlastný priestor. Sledujem iné momenty, ktoré ma oživujú a prinášajú mi pocit naplnenia v prítomnosti. Inšpiráciou mi bolo poškrabnutie môjho malého syna, ktoré ma na chvíľu prebralo z letargie. Uvedomila som si, že je čas hľadať iné, príjemnejšie formy embodimentu.

Telo ako pamäť

„Známa hudba uviedla starších ľudí do pohybu. To, čo tým vzniklo, však nebolo opakovaním minulosti, ale novou udalosťou v prítomnosti.“ (N. Knapp, Der unendliche Augenblick, s. 175) 

Kožu hladnú po pohladení niekedy uspokojí aj horúci kúpeľ či zababušenie sa do periny. Telo si pamätá. Ako deti sme s kamoškou chodili do kúpeľov, kde pracovala jej mama. V teplej termálnej vode sme pozorovali cvičiace deti so zdravotným znevýhodnením a cítili pocit viny. Nepatrili sme tam. Jej mama nám kúpeľ vybavila. Potom nás milé panie zabalili do hrubých žltých diek ako burrito. Len na pár minút – no pre moje detské prežívanie to bola celá blažená večnosť. 

Embodiment – stelesnené prežívanie – ma učí, že telo vie skôr než myseľ. Vie, kedy bolo rešpektované a v bezpečí, kedy žilo naplno a kedy sa ho niekto dotýkal kvôli starostlivosti alebo len z povinnosti. 

Niekedy sa dotýkame ako ozubené kolieska – cielene, len aby sme udržali spoločenské systémy pohromade. Heteronormatívne vzťahy, rodinu, systém starostlivosti. Ako obnoviť dotyky, ktoré sú živé a prinášajú so sebou spŕšku hormónov šťastia?

Betty Martin v knihe The Art of Receiving and Giving – The Wheel of Consent opisuje, ako si dotyk vypýtať bez hanby či viny a zároveň prevziať zodpovednosť za svoje priania a limity. Učí dotykové cvičenia, ktoré treba pravidelne praktizovať, aby sa stali telesnou skúsenosťou. Ako chcem, aby sa ma dotýkali? Ako chceš, aby som sa ťa dotýkala? 

Dotýkania sa v dlhoročných vzťahoch treba neustále oživovať. Bez dotykov mizneme z vlastného života.

Jazyk ako telesný zážitok

„Ustrážiť to zo svetla temnoty: reč má nekonečnú spomienkovú silu. Aj to, čo už dávno neexistuje, je ešte v jazyku.“ (M. Haugová, Stigma písať, s. 11)

Môj bývalý kolega Peyman z Iránu kedysi povedal, že v rodnej reči ešte aj kvety voňajú inak. Poetka Mila Haugová tvrdí, že reč je pokračovaním prírody. Keď hovorím po slovensky, svet okolo mňa ožíva. Žijem v zahraničí, a keď sa vraciam domov na Slovensko z Viedne, zažívam okamihy živosti, ktoré dojímajú a zároveň môžu zraniť. V tých chvíľach sa ukazuje sila jazyka ako nástroja spomienok, emócií a identity. Slová zatínajú do živého. Vtedy si uvedomujem, že jazyk je súčasťou embodimentu – že telo a myseľ sú prepojené.

Zároveň mi cudzie jazyky dávajú pocit slobody, ale poskytujú tiež istú štruktúru a bezpečie. V nemčine sa mi v pracovnej oblasti darí aj v náročných situáciách sociálnej práce udržiavať zdravý odstup – emocionálne vyčerpávajúce rozhovory sa mi nedostanú len tak ľahko pod kožu. Myšlienky v nemčine dokážem až čítankovo presne ohraničiť bez rušivých asociácií. No keď som v septembri začala navštevovať kurz taliančiny, zacítila som prekvapivý nával oživenia. Snažiť sa pomenovať veci a dianie okolo v úplne novom jazyku je ako otváranie nekonečného adventného kalendára. Prináša množstvo „aha momentov“, pocity šťastia a hrdosti z novonaučených slov. Žilami mi prúdi vzrušujúca energia, mení môj pohľad na svet a otvára dvere novým dobrodružstvám. 

Archeológia písania 

„Písaním som sa stala svojou skúsenosťou: na okamih som mohla mať pocit, že som naozaj prítomná.“ (M. Haugová, Stigma písať, s. 10)

Písanie je pre mňa ako archeologická činnosť. Jemným štetcom odkrývam zasypané zážitky a zároveň si zaznamenávam momentálne prežívanie. Tento malý akt sebaurčenia ma zakaždým prebudí k životu. S každým slovom si pripomínam, že som tu, so svojimi pocitmi a myšlienkami. „Autobiografické písanie a čítanie autobiografických textov boli vždy súčasťou môjho chápania feminizmu a môjho spôsobu, ako sa vzťahovať k svetu,“ píše Anna Dreussi pre Der Standard

Väčšinu času si, žiaľ, neviem nájsť priestor ani čas na písanie. Naposledy som si uvedomila, že už nemám ani poriadny písací stolík – počas lockdownov som ho prenechala manželovi na home office prácu. Neviem, čo by na to povedala Virginia Woolf, ktorá už dávno vedela, že bez vlastného priestoru sa písať nedá. Niečo sa bude musieť zmeniť. 

Živá komunita

„Živosť sa objavuje tam, kde nás prekvapí pohyb, stretnutie alebo dotyk. Nedá sa vynútiť ani ovládnuť.“ (N. Knapp, Der unendliche Augenblick, s. 174)

Kamoška Lucia ma pozvala k sebe domov zdobiť medovníky. Už dlho ju o to prosím, keďže ja viem upiecť asi len bábovku a banánový chlieb. Lucia je študovaná biologička a veľká perfekcionistka – aj tie najmenšie medovníky zdobí veľmi zložito. Používa rôzne farby, bielu glazúru ako podklad a čiastočne aj laboratórne pomôcky. Táto sústredená spoločná práca trvala niekoľko hodín. Ničím nerušené sústredenie, flow a rozhovory s podobne zmýšľajúcimi ženami ma nabili energiou. Navrhla som im, že by sme podobné akcie mali robiť častejšie.

Podobné, zdanlivo „bežné“ rituály nielenže nabíjajú energiou, ale zároveň posilňujú solidaritu medzi ženami. Vytvárajú spoločný priestor na výmenu názorov a ženských skúseností a dokážu vybudovať celú komunitu – niečo, čo momentálne veľmi potrebujem.

Sprítomnenie

Pocity oživenia zažívam aj pri maličkostiach: pri rannej káve, varení a ochutnávaní dobrého jedla, pri dotyku s jarnou pôdou, pri zriedkavých rozhovoroch s dobrými priateľkami, v kreatívnych chvíľach samoty, pri čítaní, pri vdychovaní strán novej knihy, počas večerných hodín jin jogy, pri dlhších prechádzkach v prírode, pri tvorbe fotoalbumov, púšťaní šarkana, plávaní, bežkovaní, štopkaní visible mending či vyšívaní.

Pri písaní tohto textu som si sprítomnila oživenie a cítim sa posilnená. Som motivovaná niektoré veci pozmeniť – potrebujem viac cítiť svoje telo a počuť svoj hlas, a to teraz, v štyridsiatom roku života.

Čo je tvojím nástrojom sebasprítomnenia? Čo ti pomáha navrátiť hlas v nánosoch rutiny? Čo v tebe rozsvieti život?


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *