
Hanba, ktorá mi nepatrí
napísala VIKTÓRIA BELLOVÁ ilustrovala KRISTÍNA BABULICOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. októbra 2025.
„Odchádzaš ako dáma, vrátiš sa ako dáma,“ hovorila nám mama vždy, keď sme šli von. Nevnímala som to ako zákaz či napomenutie, skôr ako želanie, aby sme si vážili samy seba. Medzi mojimi známymi sa z tejto vety časom stal frazeologizmus. Byť dáma, dobré dievča, neurobiť hanbu. To by si priala každá matka pre svoju dcéru. Ale čo to vlastne znamená – a komu tým slúžime?
Rodičia ma v detstve nenútili chodiť do kostola. Aj keď som oficiálne katolíčka a absolvovala som všetky sviatosti, viera bola – aspoň som si to vtedy myslela – niečo, čo som si vybrala sama. Pamätám si, ako sme so sestrou zaspávali v jednej izbe. Mala som, myslím, trinásť, ona o rok viac. Napriek tomu, že mám ešte jednu sestru (jej dvojičku), v tom období sme si výnimočne boli najbližšie práve my dve. Rozprávala mi o kresťanských stretnutiach mládeže v našom meste aj o jednej veľkej akcii, kde sa viackrát do roka stretávali mladí veriaci z celého Slovenska.
Pokračovať v čítaní: „Hanba, ktorá mi nepatrí“