Značka: Soňa Gregorová

Archív1 komentár

Toto mi už nepredáte

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ANITA VIRÁG

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 24. októbra 2024.

Ledva som sa prehupla do druhého trimestra tehotenstva, už ma v gynekologickej ambulancii obdarovali balíčkom pre matku a dieťa. Obsahom boli – do série k tehotenskej knižke, ktorá je tiež najmä reklamným leporelom – letáky, brožúra o tehotenstve plná reklám, vzorky produktov ako dojčenská voda, jednorazová plienka, prací gél a – cumeľ! 

Do termínu pôrodu ostávali dlhé týždne, plod v mojom bruchu mal asi deväť centimetrov, no už sme boli spoločne nachystaní na to, aby som ho po narodení mohla utíšiť kúskom plastu a gumy a vzdialiť sa. Dodnes som z toho vytočená.

Nechcem teraz virtuálne ukameňovať všetkých rodičov, ktorí sa dobrovoľne (!) rozhodnú (!) používať cumle, hnevá ma, že sa tento prístup k deťom podprahovo normalizuje bez informácií o jeho možných následkoch. Cumlíky dokonca bývajú súčasťou zoznamov vecí odporúčaných do pôrodnice.

Pokračovať v čítaní: „Toto mi už nepredáte“
Archív1 komentár

Limity prázdnin

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala VIVI VINJAROVA

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. júla 2024.

Ako veľakrát si na stránke Artfora prezerám knižné novinky, na niektoré tituly kliknem, očami prebehnem anotácie a predstavujem si, ako by sa čítali v kresle na záhrade alebo kdesi pri vode – počas voľných dní, na dovolenke. Spomeniem si, ako som minulý rok balila do kufra k letným šatám knižný rozhovor s Nickom Caveom a debutovú zbierku poviedok Judith Hermann; obe knihy ostali dodnes nedočítané.

A to je presne (moje) leto: veľkolepé predstavy, o niečo realistickejšie plány a potom milión iných vecí, príliš teplo, masy ľudí, nič sa mi nechce, práca aj počas dovolenky, migrény, odkladanie všetkého, čo počká, a zrazu konečne a zároveň prekvapivo rýchlo september – v obklopení nedočítaných kníh, neuvarených receptov, špinavých bazénov, výletov, ktoré sa nekonali, návštev a stretnutí, ktoré sa iba sľúbili. Nabudúce. Chcela by som to (sa) vedieť zastaviť viac a zároveň to celé preskočiť. Leto ma unavuje, nikdy nie je také, aké by som ho chcela.

Pokračovať v čítaní: „Limity prázdnin“
Archív1 komentár

Kliatba Y2K

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala HAN DONAU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. apríla 2024.

Rozkliknem nejakú handričku na Vinted, zbadám hashtag #y2k a ponáram sa do úzkosti, do tej, ktorá bola ustavične prítomná na pozadí môjho dospievania, ktorá sa zjavila a prehltla ma ešte pred pubertou, roky ma prežúvala a vypľúva ma len po kúskoch až do dnešných dní. Idem po ulici a za dievčatami, ktoré míňam, sa vynárajú obrazy mojich spolužiačok, všetko to oblečenie, ktoré sme nosili, všetky tie veci, po ktorých sme túžili. (Náš svet nebol oveľa bohatší.) Rifle s nízkym pásom, bedrové kosti Britney Spears, kapsáče, Avril Lavigne, očné linky, čierna, gothic, emo, punk, skutočne značkové oblečenie, nie fejky z tržnice, jablčný ocot na chudnutie, diskmeny a mp3 prehrávače, mobilné telefóny s kapacitou desať esemesiek a radosť z každej ikonky správy, ktorá sa na ich štvorriadkových displejoch objavila (cena jednej tri koruny a kredit večne minutý), počítače ako vzácnosť, internet šialene pomalý a len pre vyvolených, závisť, veľa závisti. Nič z toho nie je odložené ako artefakt v múzeu, starostlivo ošetrený, so štítkom a s inventárnym číslom, relikt, okolo ktorého by sme sa mohli zhŕknuť a kývať hlavami, toto sme boli my, toto sme prežili, toto nás ovplyvnilo. Miesto toho sa v tom surovo hrabú módne značky a po nich dievčatá, ktoré prežijú niečo úplne iné ako my, vyberajú si, čo sa im hodí, čo je dostatočne škaredé, aby to dnes mohlo byť moderné. Prepáčte, cítim sa dotknuto, niečo mi beriete.

Pokračovať v čítaní: „Kliatba Y2K“
ArchívZanechať komentár

Hodnota upratanej domácnosti

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 15. februára 2024.

Ten deň mal podľa plánu vyzerať úplne inak, no dieťa sa ráno zobudilo a začalo vracať, a tak sa plán veľmi rýchlo zmenil. Keď som tretí raz prezliekala celú posteľ, jednou rukou opätovne púšťala práčku a druhou odosielala do práce dokončenú korektúru, pripadala som si ako superhrdinka. A následne sa mi ešte aj reakčný čas na pohotový prískok s lavórom zlepšil, no úplná paráda!

Netrvalo to však dlho a moje hrdinské rozpoloženie začali obhrýzať výčitky, že sa práci nevenujem aspoň na obligátnych sto percent. Nebolo to prvýkrát, čo sa mi v hlave spustili pochybnosti na túto tému. Nie že by mi reálne bolo niekedy niečo vyčítané, práve naopak, v pracovnom kolektíve sa stretávam s absolútnym pochopením. Zdeptať sa ako nie práve najvýkonnejšia súčiastka kapitalistického súkolia dokážem úplne bez problémov a veľmi výdatne aj sama.

Pokračovať v čítaní: „Hodnota upratanej domácnosti“
ArchívZanechať komentár

Čo dnes vidím (inak)

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala PAULÍNA POKRYVKOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. februára 2024.

Keď idem z práce, nasadnem na autobus a odveziem sa k bratislavskej hlavnej autobusovej stanici. Tu na mojej púti domov pravidelne prichádzajú momenty nenávisti a preklínania. Už len prejsť cez cestu zo zástavky MHD k nákupnému stredisku – v ktorého útrobách už čochvíľa naštartuje autobus, do ktorého by som rada nasadla – počas zelenej na semaforoch trvajúcej 24 sekúnd, je tak akurát pre zdravého človeka idúceho rezkou chôdzou, čo ja zrovna nie som. Zúrivá cestná premávka dlhšie nepočká, čo tam po chodkyniach a chodcoch a ich potrebách. Je to ponižujúce – rovnako ako nutnosť prejsť okolo všetkých obchodov a prevádzok, kým konečne prídem k nástupištiam. Mňa nezaujímajú obrovské prekúrené priestory, svetlá a zbytočný tovar, chcem sa len dostať domov. (Občas to však ožíva aj vo mne, nemyslite si. Hmm, kníhkupectvo, žeby som ešte niečo stihla kúpiť dieťaťu? Aaaa, nie, knihy kupuješ inde, len pekne scupitaj dole, rozhodni sa akurát, či si dnes dáš fornetti, alebo sendvič z automatu, a šup do autobusu.) Vstup do nákupného centra by mal ostať otázkou dobrovoľnej voľby, nie nanútenej potreby pri využívaní verejnej dopravy. Hnevá ma to. Je to odporné miesto, rado by sa prezentovalo ako lepší svet, ale vždy sa tu cítim ako uprostred bezohľadnej, ignorantskej ekologickej a sociálnej katastrofy. 

Pokračovať v čítaní: „Čo dnes vidím (inak)“
ArchívZanechať komentár

Neklopať a vydržať

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. augusta 2023.

Nepovedal priamo, že sa už neuvidíme, je mi to však jasné. Ukázalo sa, že to bol omyl, skúsili sme všetko, nemá mi viac čo ponúknuť. Podal mi ruku, poprial všetko dobré. Keď mi bude zle, keď to budem potrebovať, mám zavolať.

Fakt mi je to ľúto. Vkladala som nádeje do toho, že to bude konečne niekto, kto mi pomôže, kto sa o mňa postará. No nebol to ten pravý. A tak musím hľadať ďalej. 

Reč je o lekárovi, ktorý to so mnou vzdal. Môj opis situácie je možno nepatričný a na racionálnej úrovni tomu rozumiem a nikomu nič nezazlievam, som vďačná za všetku snahu. S mojím prežívaním týchto okolností je to však horšie, cítim jemnú porozchodovú prázdnotu a beznádej.

Pokračovať v čítaní: „Neklopať a vydržať“
ArchívZanechať komentár

Zazdrojovať sa

redakcia

napísala SOŇA GREGOROVÁ
ilustrovala SLAVOMÍRA ONDRUŠOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. mája 2023.

Všetko, čo navrhnem, čokoľvek, čo urobím, je zle. Svoju kávu chcel do tej šálky, kde má čaj. Skúšam mu v priebehu mesiaca piate objednané topánky a opäť – tlačia ho, nechcem ich, vráť ich, predaj ich. Každé ráno: chcem ostať doma. Každé poobedie v škôlke: prišla si veľmi skoro, ešte sa chcem hrať.

Snažím sa porozumieť nezrelosti detskej mysle a správania, snažím sa byť spoľahlivou oporou, rešpektujúcou sprievodkyňou detstvom. To však neznamená, že sa ma to nedotýka, nezraňuje, nedráždi. Milión drobností, požiadaviek, stavanie sa do opozície. Moje vnútorné hlasy pri množstve interakcií s dieťaťom škaredo kričia, navonok sa mi väčšinou darí zvládať to, dýchať, nechať si čas na reakciu, hľadať riešenia. Väčšinou, no.

Pokračovať v čítaní: „Zazdrojovať sa“