Zbohom silikónom

napísala a ilustrovala  KATARÍNA JANEČKOVÁ WALSHE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. februára 2025.

Žehliaca doska, „špicáky“, Kata-lata, puberta a v prvej podprsenke vata… Keď sa rozpomínam na základnú školu a posmešky pre malé prsia, necítim bolesť ani hnev. Myslím si, že jedna z mojich superschopností je odfiltrovať neprínosné poznámky okolia. Veľa z nás dodnes navštevuje psychoterapiu pre rovnaké alebo podobné zážitky. Ja som mala svoje malé prsia rada a myslím si, že aj vďaka otvorenej komunikácii s rodičmi, lebo moja mamina má podobné a mať prsia po mame a nos po tatovi je predsa česť (hoci toto uvedomenie prišlo až neskôr). Alebo je to vďaka návštevám sáun počas detstva a tam od skorého veku získaného vedomia, že ľudské telo má tisíc podôb?

Pocitovo som s najmenšími prsami, aké môžu byť, prežila šťastnú mladosť, aj keď nevylučujem, že niektoré moje vtedajšie rozhodnutia boli možno neuváženou cestou k budovaniu si chýbajúceho sebavedomia a sebahodnoty. Aké prelomové by bolo mať v tomto období predmet v škole, ktorý by nás priviedol bližšie k porozumeniu sebe samým a života v období dospievania… Niekedy okolo osemnástky som si obe bradavky dozdobila pírsingom, dali sme si ich prepichnúť naraz so spolužiakom/BFF Andrejom Dúbravským a bola to senzácia. Zo skoršieho obdobia si ešte pamätám, ako sme s kamarátkami asi štrnásťročné ležali na slnku na lúke v lese nad vodárňou len v podprsenkách a bolo mi ľúto, že pre moje prsia existujú len biele bavlnené bolerá, zatiaľ čo ostatné kamošky mohli nosiť krásne čierne s fialovou čipkou. Kúpila som si také potom aj ja a prešila tak, aby mi sedeli. 

Pokračovať v čítaní: „Zbohom silikónom“

Nechajte ma, teraz bolím

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MICHAELA ISTOK

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 25. januára 2018.

Je to klietka na mojej hlave a na mojom tele. Niekedy sú jej mreže vzdušné a tak ďaleko od seba, že by som sa nimi už-už pretiahla, ale stále kúsok chýba, sú pevné, nepustia, a tak len načahujem ruky a snažím sa chytať reality. Inokedy sú blízko a nenechávajú mi veľa priestoru a občas sú nasekané tak nahusto, že cez ne ledva vidím, ležím schúlená v kúte a pri akomkoľvek otrase či náraze zvonku som zlostná; snažím sa síce ovládať, ale ide to ťažko. Vtedy totiž existuje len jedna myšlienka: Nechajte ma. Len ma, prosím, nechajte na pokoji. Teraz bolím. Pokračovať v čítaní: „Nechajte ma, teraz bolím“