napísala ZUZANA WEBEROVÁ ilustrovala ALEXANDRA JUST

článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. marca 2022

Uvažovali sme, že by mohol ísť so mnou. Aspoň na pár dní. Nakoniec to však nešlo pre prácu. Nabalil mi svoju powerbanku, niečo ako švajčiarsky nožík, ešte mi stihol aj nakúpiť baterky do čeloviek. Prišiel mi to odovzdať pred dom v respirátore, lebo sa dozvedel, že niekto, s kým bol pred pár dňami, je asi pozitívny. Podával mi škatuľu. Ak nás niekto videl z diaľky, musel si myslieť, že sme po rozchode a ako vo filme mi prišiel vrátiť moje veci. Nezodpovedne som sa nahla, že ho aspoň rýchlo objímem, ale ustúpil. Tak som stála na parkovisku a rozrevala sa, lebo som už dva dni myslela na to, že aktivisti na hraniciach v lese nachádzajú mŕtvych ľudí, a ja som sa pre posraný vírus nemohla ani rozlúčiť s frajerom, kým tam odcestujem.
Pár dní predtým, 17. novembra, ma bol hodiť domov a pred poslednou odbočkou strhol volant a zamieril ku Kauflandu, lebo sme vraj na niečo zabudli. Blahosklonne som mu pripomenula, že je sviatok a hocičo zabudol, dnes sa k tomu nedostane. Na parkovisku vystúpil a povedal, že sme zabudli na moju kondičnú jazdu, o ktorú som ho prosila. Roky som nešoférovala, len pred pár týždňami som zase začala. Automat som neriadila nikdy. Teraz sme na jednom mali prejsť dvakrát deväťsto kilometrov a šoférka v zálohe som mala byť ja. A tak som si robila kolečká na prázdnom parkovisku, kde na mňa čumel len týpek v zásahovom vozidle.