Značka: bezmocnosť

Archív2 komentáre

Nuda

redakcia

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ editovala MIRKA URBANOVÁ
ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. novembra 2019.

Premýšľam nad ňou často. Nad nudou v živote. Nad tým, aká zdrvujúco reálna je u každého z nás, ako aj nad tým, aké všetky túžby, sny, predstavy a ilúzie je schopná v nás spustiť. Aké môže mať užívanie niektorých z potenciálnych „liekov“ na nudu následky na naše životy. Aké následky môže mať naša snaha nenudiť sa pre celú spoločnosť…

Premýšľam nad tým, prečo to tak je. Že bez ohľadu na to, ako veľmi sme v našich životoch zaneprázdnení a pohltení každodennými povinnosťami, bez ohľadu na (zdanlivú) nenahraditeľnosť či druh nášho povolania sa každý občas prichytíme, že nám náš život príde jednoducho stereotypný a nezaujímavý.

Pokračovať v čítaní: „Nuda“

ArchívZanechať komentár

Uprostred života a ďalej

redakcia

napísala JARMILA GAJDOSCHÍKOVÁ
ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 3. októbra 2019.

Tento text píšem v posteli, prikvačená ďalším atakom akútneho ischiasu. Moje rozpoloženie sprevádza istá sebaľútosť a bezmocnosť: neschopnosť vydržať v stoji dlhšie ako pol minúty, ísť si nakúpiť bez bolesti či len tak zaskočiť na vytúžené stretnutie (kamarátky preto chodia za mnou). Tak nejako si predstavujem naozajstnú starobu.

Kým sa k nej však v živote dopracujeme, musíme najskôr zostarnúť. A tak sme sa pýtali vás, našich čitateliek, ako to máte so samotným procesom starnutia. Napríklad Helga* (47) voči nemu zaujíma neutrálny postoj, veď je to predsa „nevyhnutnosť“. Pokračovať v čítaní: „Uprostred života a ďalej“

ArchívZanechať komentár

Zradené vlastným telom

redakcia

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala DENISA KOLLÁROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. februára 2019.

Takí mladí ľudia, a furt vám niečo je, povzdychne si zavše moja mama, keď jej do telefónu referujem, čo máme nové a že v našej domácnosti práve šarapatí nejaký bacil, seknutý chrbát alebo migréna. Nuž hej, máme úplne obyčajné telá, ktoré často bolia a reagujú na to, s čím prichádzajú do kontaktu. Možno by sa o ne bolo treba viac starať, lepšie jesť, viac sa hýbať. No samotná mladosť od choroby nikoho neuchráni.

Bolesť prichádza kedykoľvek. A nielen taká, čo sa po dvoch ibalginoch a výdatnom spánku vytratí a zabudne sa na ňu. Patrí k životu – čo sa dá robiť –, no nie je zrovna fér a spravodlivá. Pokračovať v čítaní: „Zradené vlastným telom“