Som iná, som revolučná, som neurokvír

napísala VANDA VÝBOŠTEKOVÁ ilustrovala KRISTÍNA SAGANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 17. júla 2025

Viem, že som bola vždy „iná“. Viem to, pretože mi to bolo opakovane pripomínané – slovami, mlčaním, gestami, ktoré sa síce netvárili ako násilie, ale niesli ho v sebe. Pomenovaniami ako „divná“, „sociálne neohrabaná“ či „chladná“ ma svet zaradil do škatuliek.

Diagnóza poruchy autistického spektra prišla neskôr. Odpovedala mi na otázky, ktoré som nosila v sebe roky: prečo je pre mňa náročné čítať neverbálne signály, prečo cítim hluk ako fyzickú bolesť, prečo tak trvám na štruktúre a presnosti. Bola to úľava i pasca – pretože diagnóza neexistuje vo vákuu, ale v konkrétnych politických podmienkach, kde je „porucha“ vždy spoločensky konštruovaná.

Autizmus nie je chyba, ale iný spôsob bytia

Autizmus nie je deficit. Je to iný spôsob vnímania a bytia. Problém vzniká až vtedy, keď sa stretne so svetom, ktorý bol navrhnutý pre iné telá, iné mysle, iné normy. Problém nastáva, keď je neurodiverzita podriadená požiadavke funkcionality – teda schopnosti prispôsobiť sa trhu práce, školskému systému, rodinným dynamikám, spoločenským očakávaniam, v mojom prípade napríklad tým, ktoré sa viažu na rodové roly. 

Byť neurodivergentná v kapitalistickom systéme znamená byť trvalo v konflikte s ideológiou výkonu. Základné štruktúry našej spoločnosti – práca, škola, zdravie, voľný čas – sú organizované okolo tempa, ktoré vylučuje pomalosť, okolo produktivity, ktorá odmieta prestávku, a okolo komunikácie, ktorá predpokladá normovaný jazyk tela, reči a gest.

Kapitalizmus potrebuje, aby si fungoval*a. Aby si vstal*a včas, bol*a produktívny*a, komunikoval*a správne, chápal*a pravidlá, dodržiaval*a tempo, kontroloval*a emócie, jedol*jedla rýchlo a spal*a tak akurát. Aby si nebol*a príliš hlasný*á, príliš citlivý*á, príliš zvedavý*á. Aby si sa vedel*a zaradiť. No neurodivergentné telo a myseľ niekedy potrebujú niekoľko hodín ticha po jednom stretnutí, niekedy odpovedajú na podnety nesprávne a pohybujú sa čudne.

Sú dva spôsoby, ktorými kapitalizmus prijíma neurodivergentnú existenciu. Môže ju buď patologizovať – ako „poruchu“ –, alebo inštrumentalizovať – ako „superschopnosť“, ak produkuje inovácie. V oboch prípadoch nejde o prijatie, ale o vylúčenie alebo využitie.

Maskovanie ako emocionálna práca

Takzvané maskovanie je schopnosť neurodivergentných ľudí vedome alebo nevedome upravovať svoje správanie, aby zodpovedali neurotypickým sociálnym normám. Môže zahŕňať napodobňovanie iných, potláčanie autistických čŕt alebo plánovanie sociálnych situácií. Hoci maskovanie môže dočasne uľahčiť fungovanie v spoločnosti, jeho následkom môže byť úzkosť, depresia alebo autistické vyhorenie. 

Maskovanie je v skutočnosti forma emocionálnej práce, ktorú si kapitalizmus internalizoval ako neplatenú normu. Robíme to, aby sme boli pre spoločnosť znesiteľní, ale každý deň tejto práce nás stojí energiu, duševné zdravie a často aj prežitie. Maskovanie je typické najmä pre osoby socializované ako ženy s poruchou autistického spektra, vďaka čomu sú často diagnostikované neskôr v živote alebo vôbec. Z feministického pohľadu je odmietnutie maskovania aktom odmietnutia patriarchálnych očakávaní emocionálnej práce, starostlivosti a ženskosti ako povinnosti.

Neurokvír

Čo sa však stane, keď prestaneme chápať svoje „nezapadanie“ ako osobné zlyhanie a začneme ho chápať ako politický postoj?

Neurokvír označuje spôsob bytia, ktorý spochybňuje normy neurotypickosti rodu, sexuality či správania zároveň. Ide o prienik medzi neurodiverzitou a kvír teóriou – teda o existenciu, ktorá je „iná“ nielen vo vzťahu k tomu, koho milujeme či ako sa identifikujeme, ale aj v tom, ako myslíme, cítime a komunikujeme. Je to politický a tvorivý odpor proti systému, ktorý patologizuje inakosť, a zároveň oslava tejto inakosti ako plnohodnotného spôsobu existencie. Byť kvír tu neznamená iba sexualitu alebo rodovú identitu, ale širší spôsob neprispôsobenia sa štandardným predstavám o tele, myslení, sociálnych vzťahoch a reprodukcii.

Kapitalizmus nestojí o citlivosť. Citlivosť je pomalá. Je nepraktická. Zastavuje sa pri detailoch. Pýta sa priveľa otázok. Spomaľuje výrobu aj spotrebu. Preto musí byť usmernená, potlačená, znormalizovaná. A ak to nejde, tak aspoň oddelená od „reálneho života“, sprivatizovaná do sfér umenia, terapie alebo ezoteriky. Neurokvír perspektíva chápe citlivosť ako formu politického odporu, pretože zastaviť sa a cítiť v tempe neustáleho rastu je revolučný čin.

Autistické osoby, kvír osoby a ich kombinácie sú pre kapitalizmus problematické. Nezaberajú miesto efektívne. Nezarábajú optimálne. Nevedia sa „predať“. Ich spôsob komunikácie nie je dizajnovaný pre branding. Ich schopnosť reflektovať detaily a hĺbku je zbytočná v ekonomike, kde záleží len na číslach. A preto sú nekompatibilné s neoliberálnou logikou flexibility a neustáleho pretvárania seba samého na produkt.

Mne osobne binárne delenie rodov nevyhovovalo už od detstva. Spoločnosť sa ma snažila – a stále snaží – zaradiť do už známeho rámca. Ten mi nikdy nesedel – je príliš tesný, škrtí a škriabe. Podobne ako šál, ktorý som si ako neurodivergentné dieťa odmietala obliecť, lebo akokoľvek som ho povolila, stále s ním moje telo bojovalo. Nezapadám do tohto rámca. Som niekde inde. A presne v tomto „inde“ nachádzam slobodu.

Revolúcia sa začína v tele, ktoré odmieta predstierať

Chcem svet, kde nie sme definované*í schopnosťou fungovať. Chcem feminizmus, ktorý nebude chápať autizmus ako niečo, čo treba „zvládnuť“ alebo „zohľadniť“, ale ako spôsob bytia, ktorý môže radikálne spochybniť to, čo považujeme za samozrejmé. Chcem feminizmus, ktorý rozbíja normy a stavia autistické spôsoby vnímania ako legitímny a radikálny odpor proti heteropatriarchálnemu režimu.

Revolúcia sa začína, keď si dovolíš nebyť ako ostatní. Keď sa neospravedlňuješ za to, že nedokážeš fungovať v hlučnom prostredí. Keď si dovolíš odísť skôr. Keď začneš hovoriť svojím tempom. Keď prestaneš predstierať. Keď si uvedomíš, že tvoje „divné“ nie je chyba v systéme, ale odpoveď naň.

Som iná. Som revolučná. Pretože moja existencia je odporom. Pretože moje vnímanie sveta je odmietnutím systému, ktorý nám hovorí, čo máme cítiť, ako máme žiť a kedy máme mlčať.



editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *