Servírovať tvár

napísala DOMINIKA MORAVČÍKOVÁ ilustrovala KATARÍNA CHLEBNIČANOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. februára 2026.

Zhruba pred rokom sa na internete začala objavovať fráza face card never declines (platba peknou tvárou nie je nikdy zamietnutá). Samotný pojem face card som začala vnímať vďaka textu piesne One of Your Girls od Troya Sivana z roku 2023 (a odvtedy ho rada používam na svoju sibírsku mačku). Prvýkrát sa pojem face card (ak nerátame hracie karty, v slovenčine figúry – kráľovná, kráľ či jack) na označenie atraktívnej tváre objavil v roku 1998 na tracku Ebonics od rapera Big L (a face card is a hundred dollar bill, teda  tvár-karta je stodolárovka). Súvisiaci termín serving face (doslova servírovať tvár) dlhodobo predstavuje vizuálny tróp v LGBTQ+ ballroomkultúre a jeho história siaha ešte ďalej. V kontexte ballroom a drag performancie je tvár súčasťou vyšperkovanej prezentácie (serving), v spojení s „kartou“ zase znamená typ kapitálu, ktorý dokáže suplovať ekonomické bohatstvo, respektíve znamená odpustenie platby (no cash, no credit v texte spomínanej piesne One of Your Girls)

Internetová terminológia okolo kapitálu tváre v súčasnosti prirodzene naráža na tému kozmetických (botox, zväčšenie pier) a chirurgických (plastické operácie) úprav vzhľadu, ktoré sú len postupne spoločensky normalizované. Ich súčasná cenová dostupnosť umožňuje firmám diverzifikovať spôsoby cielenia reklamy na rozličné spoločenské triedy, pričom niektoré črty sú následne typizované ako „lacné“ či vulgárne a iné ako elegantné a „čisté“. 

Podcaster a mejkapový umelec Matt Bernsteinnedávno komentoval, že gejovia fandia ženám, ktoré podstúpili viditeľne veľa plastických operácií aj preto, že sú „očierňované mainstreamovou kultúrou spôsobom, ktorý kvír ľudia vnímajú ako dôverne známy“. V debate o právach transrodových ľudí sa estetické zákroky začali definovať ako gender affirming care – starostlivosť potvrdzujúca rodovú identitu, ktorá sa týka aj cisrodových ľudí (tých, ktorých rodová identita sa zhoduje s rodom, ktorý im bol spoločensky určený), vyhľadávajúcich úpravy tela približujúce ich vzhľad k osobnému ideálu. Spoločenská akceptácia vylepšovania vzhľadu je teda v záujme ľudí s rozličnými rodmi. Plastické a kozmetické zákroky však rovnako ako mnohé iné inovácie ťažia z neistoty a pochybností (predovšetkým) žien o svojej hodnote a generujú dva prúdy škodlivých aktivít: jednak vytvárajú dopyt určovaním normy vzhľadu, jednak sa okolo nich rozvíja diskurz, ktorý moralizujúco posudzuje výsledky týchto zákrokov predovšetkým u verejne známych žien. 

V tomto roku nadobudli trendovosť pojmy forever-35 face (navždy 35-ročná tvár) a new face. Redaktorka portálu Allure Nicola Dall’Asen upozorňuje na to, že výraz new face sa aktuálne nadužíva pri ženských celebritách, ktoré sa objavia po dlhšom čase na verejnosti s trochu zmeneným vzhľadom. Aj prirodzené zmeny tváre sa stávajú objektom špekulácií nielen zo strany priemerného používateľstva internetu, ale aj influencersky podkutých plastických chirurgov a chirurgičiek, ktorí/é v lekárskych odevoch (dodávajúcich profesijnú kredibilitu) analyzujú fotografie celebrít a naznačujú, ktoré zákroky si ženy mohli dať spraviť. Neraz pritom môže ísť o prirodzené ustupovanie tuku v lícach (bukálneho tuku) zvýrazňujúce lícne kosti, čo je bežný proces počas starnutia – pozrite sa na svoje fotky z detských alebo tínedžerských rokov a môžete z new face obviniť asi aj seba. 

Terčami dohľadu a „forenzných“ analýz sa stávajú nielen staršie ženy, ale aj veľmi mladé celebrity. Úpravy vzhľadu  mladých žien paradoxne spôsobujú, že vyzerajú staršie (známym príkladom je podnikateľka s kozmetikou Kylie Jenner). Herečka Millie Bobby Brown, známa zo seriálu Stranger Things, sa v priebehu sezón seriálu zmenila z dievčaťa na dospelú ženu, ktorej výzor na používateľstvo internetu pôsobí staršie, než naznačuje jej vek. Zlomyseľné rozoberanie jej „príliš starého“ vzhľadu zašlo tak ďaleko, že ho musela verejne adresovať a hovoriť o tom, aký má tento drobnohľad negatívny vplyv nielen na ňu, ale aj iné mladé ženy vystavené pohľadom verejnosti. Spôsob, akým internet emancipuje svoje používateľstvo vo verejnom špekulovaní o tvárach a telách známych žien, premieňa aj povahu parasociálnych vzťahov, ktoré generuje kultúra celebrít. Nenávistné kampane útočiace na vzhľad pritom čerpajú z nedôvery k zmenám vzhľadu a možné kozmetické či chirurgické zákroky konštruujú ako niečo nekalé a podvádzajúce „prirodzenú“ hru krásy. 

Detailne zacielený pohľad na tvár známych žien, ktoré sú aktívne v politike, vnáša do dynamiky vnímania vzhľadu ďalšie aspekty. Tvár s plnými perami, mačacími očami, malým nosom s jemne zdvihnutou špičkou a s výraznými, vyššie položenými lícnymi kosťami, známa ako instagram face, sa napríklad vo verejnej prezentácii slovenskej ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej stáva dôležitým politickým nástrojom, s ktorým jej tím pracuje veľmi vedome. A to nielen úpravou fotografií, ktoré posúvajú Šimkovičovej vzhľad za hranicu rozpoznateľnosti a do oblasti spamovej reklamy na podvodné zoznamky, ale aj výberom menej lichotivých fotografií opozičných političiek, ktoré sprevádzajú Šimkovičovej útočné príspevky na jej facebookovom profile. Posolstvo tohto výberu je jasné: krása tváre je atribútom sebavedomej nacionalistickej politiky, ktorá sa zakladá na heteronormatívnej „čistote“, „zdravom rozume“ a v konečnom dôsledku na samom zdraví.

Progresívne političky majú mať, naopak, deformovaný a zostarnutý vzhľad, ktorý zrkadlí „škaredý“ stav duše, morálnu korupciu a napokon aj závisť, pretože škaredé ženy, prirodzene!, závidia krásu druhým. Politička, bývalá poslankyňa a členka strany SNS Romana Tabaková v októbri minulého roku zverejnila svoj profesionálny, delikátne nasvietený portrét spolu s momentkou političky Lucie Ďuriš Nicholsonovej s textom: „Prosím, odkážte tejto škaredej nesympatickej žene, že jej nechutné útoky na moju adresu sa ma vôbec nedotýkajú.“ 

Stratégia vystavovania vlastnej krásy a znevažovania vzhľadu politických oponentiek funguje nie preto, že by fotokrása političky bola vždy stopercentne uveriteľná a vnímaná ako realistická, ale preto, aký typ estetiky vyznáva a potvrdzuje. 

Je predvídateľné, že ak sú v politickom boji vnímanie a spektákel nadradené vecnosti a „nudnej“ politickej práci, tak v politickom aktivovaní vizuálne podmanivej tváre ide bokom performancia autenticity a aktérom krásy sa stáva viditeľná fotomanipulácia. V prípade Martiny Šimkovičovej zjavne nejde iba o „ručné“ drobné úpravy vo fotoeditoroch, ale aj o zásahy do základných čŕt poháňané nástrojmi umelej inteligencie. Nie je až také dôležité, či si ľudia konzumujúci tento obsah uvedomujú úpravu fotiek, alebo nie. Dôležitá je estetika, ktorá propaguje vycizelovanú „plastikovú“ krásu ako hodnotu spojenú s propagovanou kultúrnou hegemóniou a jasne definovanými rodovými rolami. 

Klamlivosť a zavádzanie sú v Šimkovičovej prípade napriek tomu prítomné v tom zmysle, že „vľúdne“ črty vyvolávajú pocit politickej neškodnosti. Face card aj serving face sa v kvír kultúre podobne ako v modelingu spájajú prevažne s tvárou, ktorá sa neusmieva. Teoretička vizuálnej kultúry Vanessa Brown spája výraz tváre modeliek s aristokratickou nadradenosťou a pohŕdaním, v ballroom a drag performancii sa tvár bez úsmevu stáva, parafrázujúc slová teoretičky dragu Jodi Taylor, súčasťou komplikovanej hry preháňania, umelosti, irónie aj autentickej oslavy prepracovanej šou a remeselne „vymakaného“ mejkapu. Naopak, „politické serving face“ preferuje úsmev, ktorý vyjadruje otvorenosť, prístupnosť a priateľskosť. Pozitívne emócie, ktoré upravené fotografie predstierajú, slúžia na legitimizáciu či zakrývanie politík, ktoré okresávajú práva marginalizovaných skupín. V prípade slovenského ministerstva kultúry úsmevy prekrývajú masové škrty rozpočtov inštitúcií, účelové rušenie podpory progresívnym umeleckým projektom a výpovede politicky nepohodlným zamestnancom a zamestnankyniam. 

Určitý pocit surreálnosti, ktorý niektoré výrazne upravené fotky Šimkovičovej dosahujú, stvárňujú političku ako takmer nadľudskú, anjelskú bytosť, pričom ani tu v konečnom dôsledku nie je zásadné, či tak vyzerá naozaj – obdobný efekt by vyvolávala portrétna maľba alebo digitálna ilustrácia, ktorá by usilovala o rovnakú reprezentáciu. Podobne ako pri maľbe, ani fotografia nie je len záznamom, ale aj médiom a komentárom. Nepochybujem o tom, že útoky na Martinu Šimkovičovú a jej fotoportréty sú neraz podporené mizogýniou. Pomenovať spomínané manipulácie a kritizovať ich je však nielen legitímne, ale aj dôležité na identifikovanie krásy ako nástroja politiky. 

Vzhľad tváre je v ekosystéme súčasného internetu predmetom zložitých vyjednávaní o nadradenosti tých-ktorých čŕt, etnicity či veku, pričom väčšinou ide o globálne šírené a uplatňované trendy. Úpravy tváre môžu mať viaceré politické aspekty a dôsledky, ale vo sfére práce v politike väčšinou inklinujú k podpore belošskej a heteronormatívnej nadradenosti. 

Instagram faceforever-35 face či face card však pritom nenesú žiadne vopred vpísané významy a postoje. Špecifické obsahy nadobúdajú až v širokom poli verejného dohľadu nad telami žien, tvarovaného hlasmi puristov, záujmami kozmetického priemyslu, influencerstvom z radov plastickej chirurgie, sexizmom aj ageizmom. V tomto mori skratiek, predsudkov a afirmácií sa chtiac či nechtiac svojím spôsobom ocitajú všetky tváre. 

Súčasný vývoj naznačuje, že so zvyšovaním dostupnosti kozmetických a chirurgických zmien nevymiznú nerovnosti a predsudky. Namiesto toho sa pole čítania „pred a po“, vymazávania a pridávania etnických čŕt a pôsobenia ďalších aspektov politiky tváre stáva čoraz zložitejším.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *