napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ANDREA KOPECKÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 7. decembra 2023.
Vzorec pre ženy môjho veku po tridsiatke: ešte (o sebe a rovesníctve) hovoríme dievčatá, chlapci. Potichu chceme byť chudšie, aj keď dobre vieme, že tie kilá majú takú váhu iba v našej mysli. Opakujeme ten istý vzťahový scenár, hoci ho poznáme naspamäť – aj to, čo si ním kompenzujeme. Usilujeme sa, motivujeme, skutočné hodnoty hľadáme v priateľstvách so ženami, pomenovaním niečoho dobrého vo svojej rodine (starí rodičia sú najvďačnejší), starostlivosťou o seba.
Bezdetná a slobodná, nespadám do štandardných predstáv o ozajstnej dospelosti. Nemám hypotéku a ani ma netrápi, že sa k nej nikdy neprepracujem – sami posúďte, čo je väčší znak nezodpovednosti. Pritom mám vek, v ktorom ma už autenticky poteší, ak ma niekto odhadne na dvadsiatničku. (Ak to nie je v práci, kde naratív o mladých dievčatách najčastejšie predstavuje eufemizmus toho, že vás daný človek neberie vážne.) Čo ma však v súvislosti s týmto miestom v živote najviac znepokojuje – že jednoducho neviem. Pretrváva pocit, že nepoznám odpovede, seba. Čísla stúpajú, ale kto zráta, či je to dosť?
Pritom mám „výsledky“. Viem na požiadanie dodať zoznam toxických vzťahov a situácií, z ktorých som v rámci sebazáchovy odišla. Všade sa chválim, ako som sa odnaučila používať slová musím a mala by som, to rátam medzi svoje najväčšie úspechy. Vždy tiež chválim, keď sa mi páči, čo robí nejaká iná žena. A, pochopiteľne, mám plnú poličku prípravkov starostlivosti o seba, lebo si z lásky k sebe predsa doprajem!
Jasné, obúchava sa nám to o hlavu už kdekade, kadekým, pleťová maska nie je self-care, nakupovanie nie je prejav (seba)lásky. Vo svojich vzťahoch to zväčša vieme rozoznať – najvzácnejšia je prítomnosť toho druhého, nie zaplavovanie (sa) vecami –, ale ako to praktizujeme vo vzťahu k sebe? Nechcem z výčitiek pre skin care, manikúru či iné konzumné radosti pliesť na seba ďalší trestajúci bič. Tam niekde je však pointa. Ako sa pod tou maskou skutočne cítim?
Zdá sa, že je to taký zvláštny prechodový zážitok pre tridsiatničky, v pokročilom čase po veľkej 3-0 zrazu nad kúpeľňovými poličkami zaostríme a žasneme, koľko z tých utrápených krehkých dievčat si v sebe ešte vždy nesieme. Opakuje sa to znova a znova, stále ďalšia kamarátka zalapá po dychu, keď si náhle uvedomí, koľko sebanenávisti v sebe dosiaľ má. Kdesi vnútri totiž naďalej drieme dávny hlások, ktorý nás v okamihu presvedčí, že sme úplne nanič a nič si nezaslúžime. To malé citlivé dievčatko, ktoré sa muselo vtesnať do priúzkych predstáv, sa vo mne stále krčí, ohýba, láme a zatláča. V momente, keď som si otvorene priznala hĺbku tejto nenávisti, ktorej koreň v sebe stále živím, vyšiel zo mňa spontánny nárek, nezastierané slzy ľútosti.
Možno preto sú v takej obľube všetky banálne ankety o tom, čo by si napísala svojmu mladšiemu ja. Nepíš nič, len ju tuho objímaj.
Málokto by to pritom na nás povedal. Už sme si poriešili poruchy príjmu potravy, nábeh na látkové závislosti, rezanie sa a ostatné volania o pomoc z čias dospievania. Máme za sebou terapie, úprimné rozhovory so svojimi matkami aj nepredstierané orgazmy. Pravda je však taká, že sme len upgradovali svoj sebapoškodzovací mechanizmus, naďalej presvedčené, že nie sme hodné (svojej) lásky. Sme sofistikovanejšie, ale v skutočnosti je to priehľadné alibi, celé to chcenie byť len o čosi viac úspešná, fit či žiadaná je stále tou istou pesničkou ako nie som dosť, nie som dosť. Prirodzene, v rotácii s ďalším obľúbeným šlágrom, som too much, som príliš. Vrstvenie pleťových zázrakov či zážitkov je univerzálna kamufláž, režim s pestrou stravou, ásanami a pravidelným girls‘ time zapĺňa priestor pre pochybnosť. Usilovne predsa žijeme správne.
Hoci ma to láka, nie som za zákaz akýchkoľvek cieľov či ambícií, snahy zlepšovať sa. Len pozrime pravde do očí, či sú to naozaj naše ciele a z čoho vychádzajú. Často vypovedajú predovšetkým o privlastnených cudzích predstavách o tom, čo máme robiť so svojím životom – a že to nikdy nerobíme dobre. Ani ten oddych a sebalásku, veď namiesto jogy bezducho scrollujeme Instagramom s generickou maskou zo supermarketu. Je pritom najvyšší čas vyslobodiť čokoládu z kategórie jedla „za odmenu“ a do akéhokoľvek pohybu vrátiť radosť namiesto výkonnosti. Láskavosť sa predsa prejavuje bezpodmienečne – aj k sebe samej.
Potvrdzuje sa mi, hoci sú to ešte krehké zistenia:
Môžem byť aj bez toho, aby som si to musela zaslúžiť. Hocijako to práve cítim, ak za to dokážem prevziať zodpovednosť (a prežiť aj to, že niekomu sa to nebodaj nebude páčiť). Skutočná sebaláska sú sople, ktoré necháš vyhŕknuť pohnutím, keď to tak cítiš. Pretože to nebude pekné.
Skutočná sebaláska je málokedy synonymom nekomplikovaného potešenia, omnoho častejšie ju sprevádza istý diskomfort. Starostlivosť o seba znamená, že sa viem postarať o svoje potreby – a účinnejšie než napustiť si vaňu zväčša býva niečo vypustiť. Prestať, keď nevládzem, prejaviť svoj hnev, pomenovať, keď ma zraňujú, vypýtať si to inak. Neučili nás to, a preto stanovenie hraníc nie je jednoduché ani bezbolestné. Nie vždy sa to hodí, ale vždy som toho hodná.
Z lásky si doprajem aj ďalšie nepohodlie: len tak byť a nevedieť. Prehltnúť therapy-speak a načúvať. K ničomu neviesť. Byť medzi (či vrátiť sa naspäť), bez jasne zacielenej trajektórie. Prázdno ma pritom, prirodzene, omína, vyrušuje, mám závrat z mora možností a cítim, ako ma tlačia všetky tie predstavy. Čas je vraj najväčší luxus, a tak si skúšam dopriať takto, bez nutnosti vždy rozumieť tomu, čo sa deje alebo kým v tomto momente som. Kto si nekladie otázky, nič nezistí. Ja rastiem najmä vtedy, keď mám trpezlivosť so sebou vydržať aj neistotu. (Nie, nemyslím utrpenie a bolesť, len diskomfort z neznáma.)
Láska je sloveso aj vo vzťahu k samej sebe, súcitné gesto, aktívny prejav pochopenia, nie iba slová, ktoré na seba hodím pred zrkadlom. A ak existuje nejaká práca na sebe, ktorú všetci potrebujeme, toto je ona – učiť sa láskavosť.
Celý ten naratív o rozmaznávaní a dopriavaní si sa zrazu rozpadá. Už vidím svoj život v celom jeho zrelom bohatstve: hovorím nie a neviem. Nechcem od seba hneď všetko. Poviem, čo potrebujem. Mám sa! (Rada, dobre.) A ak sa ešte o niečo usilujem, tak je to tento opojný luxus – dopriavať túto najšpičkovejšiu starostlivosť aj ostatným.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra SOŇA GREGOROVÁ