Keď budeš staršia, tak to pochopíš

napísala LESANA H. ilustrovala TEREZA IGNÁCOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 28. augusta 2025.

Nasledujúci text obsahuje opis skúsenosti psychického a fyzického zneužívania.

S Andreou sme sa spriatelili vďaka tomu, že sme naraz chodili s tým istým mužom. Ja som mala čerstvých sedemnásť, on tridsať, rovnako ako Andrea. Celý čas mi tvrdil, že chce byť so mnou, lebo našiel vo mne výnimočnú lásku. 

Moja prvá zreteľná spomienka na interakciu s týmto mužom je z obdobia, keď som mala štrnásť rokov. Bol kamarátom môjho otca, takže sme sa pri rôznych príležitostiach stretávali. Raz na chate za mnou prišiel, keď som bola sama v izbe, že sa chce rozlúčiť. Postavil sa celkom blízko ku mne, pôsobilo to, že ma chce pobozkať, ale v jednej chvíli sa otočil a odkráčal preč. Spomínam si, že som zostala chvíľu prekvapená stáť, ale rozhodne som si to zapamätala a zaujímalo ma, kedy ho uvidím znova. 

Takých náznakov špeciálnej pozornosti bolo v priebehu rokov viac, až kým sa nestalo, že som nasadla do autobusu ako odpoveď na už priamy návrh, nech za ním prídem na výlet. V škole som klamala, že som chorá, doma som klamala, že som na internáte, a na internáte som tvrdila, že spím u kamarátky. 

Z autobusovej stanice ma odviezol hneď k sebe domov. Rozhovory okamžite smeroval k sexuálnym narážkam. Paralelne mi nalieval alkohol (väčšinou víno) a jeho slová rýchlo viedli k činom. Jasný súhlas som nedala s ničím. Bola som jeho narážkami zaskočená a telo v začiatkoch tejto dynamiky reagovalo stresovou paralýzou. Robila som všetko, k čomu ma viedol. Časom som si na to všetko zvykla a považovala som to za normálny vzťah, považovala som to za lásku. 

Niekedy príliš mladé dievčatá zažívajú príliš dospelé situácie a skutočne nechápu, čo sa deje. Deti a dospievajúci bývajú sexualizovaní omnoho skôr, než sú vôbec schopní chápať vlastnú sexualitu, hranice aj identitu. To, že sme schopní sa rozmnožovať približne od dvanástich rokov, ešte neznamená, že sme na to aj pripravení. Akoby nám v hlave chýbala nejaká súčiastka. Presne tak to teraz spätne vnímam – akoby mi chýbal celý prefrontálny kortex. A vtedy záleží najmä na morálke a charaktere človeka, s ktorým sa stretnú, ako sa celá situácia vyvinie – bohužiaľ. 

Neurovedecké výskumy potvrdzujú, že prefrontálny kortex – oblasť mozgu zodpovedná za plánovanie, kontrolu impulzov, hodnotenie rizík a morálne uvažovanie – dozrieva až do začiatku dvadsiatych rokov života. Štúdia z roku 2013, sumarizujúca vývoj adolescentného mozgu, uvádza, že vývoj tejto oblasti mozgu prebieha primárne počas dospievania, a tak mozog plne dozrieva okolo 25. roku života.

Zamotala som sa a nechala sa využívať človekom, ktorý na to, aby mohol mať „vzťah“, potreboval niekoho bez vlastných hraníc a vyvinutej osobnosti – niekoho, s kým sa ľahko manipuluje. Až po rokoch mi vďaka dokumentu V síti došlo, že s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o grooming

Grooming je manipulatívny proces, pri ktorom si dospelý systematicky buduje dôveru dieťaťa alebo adolescenta (a často aj jeho okolia), aby si pripravil pôdu na prekročenie hraníc. Tento proces zahŕňa prejavy pozornosti, lichôtky, darčeky, vytváranie tajomstiev, postupné testovanie hraníc a izolovanie dieťaťa. Cieľom je znížiť jeho schopnosť rozpoznať riziko a zároveň zabrániť, aby situácia vyšla najavo.

Vzťah sme museli tajiť. Okamžite som to prijala ako fakt, nijak som to nespochybňovala. Z nejakého dôvodu mi to prišlo logické a mala som strach, že o neho prídem. Že prídem o lásku a pozornosť. Pripadala som si, že má o mňa konečne niekto úprimný záujem. Izoloval ma od môjho prostredia a priateľstiev tým, že som za ním chodila do iného mesta na niekoľko dní a vynechávala školu. Zároveň som však bola izolovaná v jeho byte, kde som trávila väčšinu času buď čakaním na neho, alebo s ním. Nechodila som takmer vôbec von a krátila si čas upratovaním. Pamätám sa na to, ako raz po celom dni prišiel a ešte ma zvozil za to, že som niečo neupratala dosť dobre. To bol prvý moment, keď mi trošku začala blikať v hlave kontrolka, že čosi s týmto „vzťahom“ nie je v poriadku. 

Nikdy som nevyužila možnosť povedať, čo som zažívala. A neskôr, keď prichádzali prvé vlny zlosti – keď som si reálne začala uvedomovať, aké následky toto obdobie na mne zanechalo –, som si myslela, že na tú pravdu už nemám právo. Že som svoje právo premlčala. Písanie a rozprávanie o tejto skúsenosti je môj spôsob vyrovnávania sa s hanbou. Verím, že ak sa chceme hanby zbaviť, musíme o veciach, ktoré nás vnútri ťahajú dole, hovoriť nahlas.

Dospievajúci vystavení sexuálnemu a emočnému zneužívaniu (vrátane groomingu) môžu utrpieť širokú škálu následkov. Patria tam hlboké psychické traumy (PTSD, depresia, disociácia, patologické puto k agresorovi, pocity viny), fyzické zdravotné problémy (chronická bolesť, poruchy spánku, oslabená imunita), sociálne ťažkosti (izolácia, narušené rodinné aj priateľské vzťahy, strata dôvery) a výrazné komplikácie vo vzdelávaní a v správaní (zhoršený prospech, meškanie v škole, únik k riskantnému správaniu či sebapoškodzovaniu). Zdroje od longitudinálnych štúdií cez metaanalýzy až po klinické správy jednomyseľne zdôrazňujú, že následky zneužívania v tomto citlivom vývinovom období môžu byť dlhodobé a vzájomne prepojené.

Psychiater Petr Pöthe v knihe Emočné poruchy v detstve a dospievaní opisuje, že pocit hanby v skutočnosti nevychádza z obete zneužívania, ale prenáša sa od osoby, ktorá dieťa/dospievajúceho zneužíva. Preto je možné, že aj veľmi malé deti nesú pocity hanby bez toho, aby rozumeli ich zdroju alebo (vlastnej) sexualite. 

Po veľa rokoch, keď som už bola vydatá a v 7. mesiaci tehotenstva, som stála na zastávke cestou na terapiu a v tej chvíli mi náhle prišla jeho žiadosť o priateľstvo na sociálnej sieti. Zostala som šokovaná nehybne stáť na ulici a do očí sa mi nahrnuli slzy. Pocítila som obrovský hnev. Prvýkrát. Konečne. Vtedy som prvýkrát začala s terapeutkou pomenúvať, čo sa v tom vzťahu s nevyrovnanou dynamikou moci vlastne stalo. Potrebovala som pozornosť a lásku a táto moja potreba sa stala mostom k sexuálnemu zneužívaniu. 

Fotil si ma hlavne nahú alebo polonahú v situáciách, keď som mu nedala žiaden súhlas, bral to automaticky tak, že keď chce, tak môže. Stávalo sa mi, že ma odfotil aj vo chvíli, keď som vôbec nevedela, že tam je, počula som len cvaknúť foťák. Fotky okamžite sťahoval do počítača a niekam si ich ukladal, nestíhala som reagovať, celé som to sledovala, akoby som stála za plexisklom, a nemala som možnosť nič urobiť. Raz mi povedal, nech sa vyzlečiem na verejnom priestranstve v parku, pretože vidí „peknú fotku“. Nechcela som, ale vyvíjal na mňa nátlak tak dlho, že sa to nakoniec stalo. Pamätám si, ako som vtedy cítila niečo, čo dnes už viem pomenovať – extrémne prekročenie hraníc, hanbu a bezmocnosť. 

Volal ma šteňa. Raz mi povedal, že som ako také malé šteniatko, ktoré na neho poslušne čaká doma, kým sa vráti. V skutočnosti som naozaj trávila celé dni v jeho byte, zatiaľ čo som mala byť v škole a na internáte. Podporoval ma v tom, aby som klamala na všetky strany, aby sme mohli byť spolu, pretože vraj „naša láska je výnimočná“. 

To, čo ma aj spätne mätie, je fakt, že než ma stihol „úplne zbaliť“, tešila som sa na jeho prítomnosť. Zrejme to bude tým, že mi chýbala pozornosť a on mi ju dával, a to špeciálnejšie než iní ľudia. Bol na mňa viac zameraný a mne sa to páčilo. Chcela som, aby sa o mňa niekto zaujímal, aby som sa niekomu páčila. 

Trauma bonding (traumatická väzba) je silné, no nezdravé emočné puto, ktoré vzniká medzi obeťou a osobou, ktorá jej ubližuje. Formuje sa v cykle, kde sa strieda zraňujúce správanie s prejavmi náklonnosti či starostlivosti. Kľúčovými faktormi sú mocenská nerovnováha a tzv. intermitentné posilňovanie – keď po období bolesti nasleduje obdobie „odmien“ alebo úľavy. To vedie k tomu, že obeť sa cíti na páchateľa emocionálne naviazaná a ťažko vzťah ukončuje. Trauma bonding vysvetľuje, prečo mladý človek v opísaných dynamikách nevníma možnosť odísť, aj keď zažíva prekračovanie hraníc. Kým grooming pripravuje pôdu na manipuláciu, trauma bonding následne nezdravý vzťah udržiava – čo sa odráža na pocitoch hanby, bezmocnosti a sebaobviňovania. 

To, že sa deje niečo nezdravé, mi začalo dochádzať až vtedy, keď na nás prišla Andrea, žena, o ktorej mi povedal, že sa s ňou rozišiel, ale v skutočnosti ich vzťah ďalej pokračoval. Doslova zo mňa na jednej spoločnej akcii vytiahla, čo sa deje, a od toho momentu sa z nej stala moja ochrankyňa. Hneď mi ponúkla, že môžem prespať u nej (aby som nemusela ísť k nemu). Veľmi sa mi uľavilo, mala som pocit, že konečne niekto vidí, že nie som v poriadku. V tom období sa veľmi zhoršil môj zdravotný stav, bola som často chorá a na antibiotikách. Myslím si, že to bol spôsob, akým mi telo hlásilo, že už nemôže pokračovať. 

Väčšinu vecí chápem až teraz – z pohľadu dospelej ženy, ktorá sama seba pozná. Posledných desať rokov pravidelne chodím na terapie a odhadzujem všetku tú ťažobu, ktorú vo mne to obdobie priamo či nepriamo zanechalo. Pochopenie trvalo toľko, koľko bolo treba. Aj tento text vo mne dozrieval dlho. Mal mnoho verzií – horších aj lepších –, ktoré som rôzne prepisovala a premazávala. Bol to proces vyrovnávania sa so zradou, ktorú som zdanlivo spravila sama sebe tým, že som bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy skočila do náruče človeka, ktorý to so mnou od začiatku nemyslel dobre. 

Tá potreba hovoriť o tom prišla, keď sa mi narodila dcéra. Vtedy mi začalo dochádzať veľa vecí, ktoré som predtým necítila. Chcem, aby mala mamu, ktorá vie nahlas vyjadriť, kde sú jej hranice, ktorá sa vie postaviť proti tomu, s čím nesúhlasí. Ktorá rozozná, kedy je hnev zdravý a treba ho pustiť von. Prajem si, aby dievčatá, ktoré sa rodia do tejto spoločnosti, dokázali rozoznať týchto dômyselných parazitov, skôr než sa nimi nechajú zvalcovať.

Snaha porozumieť konaniu človeka, ktorý mi ublížil, je dôležitá súčasť môjho uzdravenia – rovnako ako porozumenie, že nie som len obeť. Ale to nikdy neznamená automatický súhlas s tým, čo sa stalo, alebo s tým, čo nám konkrétni ľudia urobili. Posledné roky sa učím na rôznych situáciách vnímať tú tenkú hranicu medzi prijatím toho, čo sa mi stalo, a súhlasom, ktorý ma vedie k ospravedlňovaniu činov daného človeka – niekedy sa mi z toho varí mozog. 

Posilňujúce je pre mňa vedieť, že vďaka tejto skúsenosti môžem svoju dcéru vychovávať tak, aby som jej dala potrebné nástroje sebaobrany – rešpektovať jej telo, rešpektovať, keď povie nie. Nerobiť nič násilím. Podporovať zdravú vzťahovú väzbu – prijímať všetky emócie, ktoré prichádzajú, učiť (sa) ich spracovávať. Nešetriť láskou a uznaním nie za výkon ani za výzor, ale za to, aká je vnútri, v čom sú jej kvality. Tvoriť pre ňu bezpečný priestor, v ktorom bude môcť zdieľať aj prúsery, aby som jej pomohla z nich vyliezť. Chcem otvorene diskutovať o sexualite a vzťahoch bez toho, aby sme z toho doma robili tabu. Preto som absolvovala kurz Ako sa s deťmi a mládežou rozprávať o vzťahoch a sexualite v organizácii Intymyta a preto mám aj kurz vo filiálnej terapii, aby som chápala, ako efektívne komunikovať a nastavovať hranice s rešpektom. Viem, že sa nevyhnem všetkému, ale emočnému zanedbávaniu a narúšaniu zdravých hraníc z dlhodobého hľadiska určite áno. 

Pri rozchode mi povedal: „Keď budeš staršia, tak to pochopíš.“ Trúfam si tvrdiť, že dnes, keď mám o 17 rokov viac, som v tomto smere dospela a skutočne som to pochopila. 

editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *