napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. februára 2025.
Neviem prečo, ale najnepríjemnejšia mi je v súčasnosti predstava, ako sa mi kolená krvavo odierajú o asfalt. Rýchlosť a výška, nebezpečenstvo, že spadnem, sa časom stali mojou najväčšou obavou. Dokonca aj kedysi dávno som romanticky prikvačená na chrbte frajera na mopede mala pred očami namiesto malebných scenérií prímorského letoviska najmä tie odreté kolená.
Intenzita toho strachu, sila, ktorou prestupuje mojím telom, ma prekvapuje. Stáť pevne nohami na zemi a držať balans nikdy neboli mojou silnou stránkou.
Vždy som predsa mala najviac strach z toho, čo si o mne kto pomyslí. Moje ambície ma však opakovane stavali pred mikrofóny a kamery či na pódiá, nech boli akokoľvek skromné. Myslela som si, že na verejnosti majú vystupovať sebaistí suverénni ľudia, teda rozhodne nie ja. Nie s týmto strachom! Niekedy sa však nedalo odmietnuť a napokon som sa tomu prestala vyhýbať, hoci hovoriť pred publikom mi rušilo spánok, trávenie aj schopnosť viesť zmysluplnú konverzáciu. Na výsledku to prekvapivo väčšinou nebolo príliš cítiť, ale tie minúty v zákulisí mi každú sekundu odbíjali celým telom. Časom som zistila, že mi pomáha skákať, to napätie z tela čo najviac vytriasť. Zhlboka dýchať. Myslieť na to, čo je pre mňa dôležité, o čom idem rozprávať. Byť dokonale pripravená tak, že potom na to môžem aj zabudnúť a byť celkom spontánna.
Stále mám ďaleko od toho, aby vystupovanie na verejnosti bolo pre mňa komfortné, aby som sa prestala potiť a nadávať. Pred verejným vystúpením mi srdce búcha celkom splašene. Každé som však zatiaľ prežila! Postupne si všímam, ako sa môj strach mení. Prestal mi brániť v aktivite, prestal ma paralyzovať. Nikam neodišiel, ale už ma ani nevyháňa z miest, kde chcem byť. To búšenie srdca, spotené dlane a úvodné chvenie hlasu nie sú koniec sveta.
Podobne naivne, rovnako ako schopnosť vystupovať na verejnosti, som si predstavovala priebeh sociálnej fóbie. Báť sa ľudí alebo nie. Keď mi ju pred viac ako pätnástimi rokmi doktorka pripísala, bola som vďačná, že moje prežívanie má nejaké pomenovanie – diagnóza sama osebe bola pre mňa v tom čase úľavou. Všetka tá úzkosť, panika v školskej triede, v kinosále, pri sľube, že budem vtedy a vtedy tam a tam, dostali nejaký rámec. A aj prísľub – dramatický oblúk od poruchy k vyliečeniu.
Netuším, nakoľko sú moje skúsenosti pre sociálnu fóbiu typické, na terapii sme sa so psychiatričkou vždy venovali môjmu prežívaniu, nie riešeniu nálepiek. V kolektívoch som nesmelá a od detstva vnímam svoju hanblivosť, istú spoločenskú neohrabanosť. Vždy som bola viac či menej divná. (A zároveň dosť skoro depresívna a úzkostlivá.) Napriek tomu som sa stretla s neveriacimi reakciami – veď som predsa nadviazala viaceré pevné priateľstvá, mám spoločenský život, chodím dokonca pred tie mikrofóny aj von… Nuž, ako kedy.
Mala som tiež obdobia, počas ktorých som sa nekonečne dlho odhodlávala vyjsť von z izby spoločného podnájmu, skúšala som skrotiť dych a záplavy sĺz, kým som konečne vyšla do kúpeľne či kuchyne. Mala som obdobia so stovkami ospravedlnených aj neospravedlnených hodín. A nekonečno plánov – svojich či spoločných, ktoré som v poslednej sekunde zrušila.
To, čo ma zaplavovalo, by som sama neopísala ako strach z ľudí, celé sa to sústreďovalo na mňa samu. Ten neovládateľný strach dnes vnímam ako priesečník množstva rôznych myšlienok a mechanizmov, pričom som bola predovšetkým presvedčená, že lásku si musím zaslúžiť a hodnotu mám len vtedy, ak som dokonalá. Tento absolutizmus riadil celé moje bytie a žila som v tom, že takto na svet (a na mňa) nazerajú aj všetci ostatní. Ten šialený strach som mala predovšetkým z ich pohľadov na mňa. Bála som sa akokoľvek prejaviť, úzkostlivo túžiaca zapáčiť sa. Obsesívne sebapozorovanie ma paralyzovalo a izolovalo, neustále som v hlave riešila, ako pôsobím na ostatných. Nepísané a nevedomé pravidlá jasne hovorili o tom, aká mám a smiem byť a čo je neželané. Už len predstava, že by som to nemusela splniť, mi spôsobovala paniku.
Nutnosť sebakontroly postupne nabrala absurdné rozmery, bola som schopná zrušiť návštevu divadla s kamarátkami, lebo som sa bála, že mi počas predstavenia zaškvŕka v bruchu. Napísala som správu, že sa mi nakoniec nikam nechce, a zostala doma revať do vankúša. Takáto ostrosť vnímania samej seba medzi inými ľuďmi bola neznesiteľná. Vyhýbala som sa ľuďom, cudzím aj najbližším, lebo som sa bála, že nezvládnem byť taká, akou som si predstavovala, že musím byť.
Živo si pamätám, ako osamelo som sa s týmito pocitmi cítila. Hanbila som sa, že toto prežívam, nepoznala som nikoho s podobnými ťažkosťami. Nevedela som to nikomu priblížiť a márne som hľadala reálne skúsenosti, ako si so sociálnou fóbiou poradiť. Nemala som dôvod veriť, že to niekedy bude inak, lepšie, nemala som vzor uzdravenia, a teda ani reálne očakávania.
Niežeby som si vtedy uvedomovala, prečo to všetko robím, len som sa zúfalo snažila zvládnuť vlny paniky a iracionálnych obáv. Takýto obranný mechanizmus mi vytvoril persónu funkčnej osoby, ktorá bola „len“ chladná, povýšenecká, nespoľahlivá, lenivá či pozoruhodne samostatná. Aj preto bola pre mňa oficiálna diagnóza istým spôsobom úľavou. Predstavovala som si, že konkrétne písmená a čísla zdravotnej klasifikácie znamenajú predovšetkým samozrejmé vyústenie, jasný naratív zlepšenia. Kde je diagnóza, tam predsa musí byť aj liečba a uzdravenie!
Bolo potrebných niekoľko rokov a veľa času stráveného prácou na sebe (s podporou psychofarmák a psychoterapie), kým sa to zmenilo. Zároveň som pochopila, že duševné zdravie nefunguje vždy v binaritách chorá – zdravá. Svoje vyliečenie dnes vnímam predovšetkým ako prijatie. Nemyslím si, že (moje) psychické problémy sú niečo, čoho sa dá raz a navždy zbaviť akýmkoľvek úsilím. Zistila som, že takáto choroba sa nevypne, ale dá sa zvládnuť a naučiť sa s ňou žiť. Dokonca aj tak, že si ju už takmer ani nevšimneme (ja ani vy). Nemusí stáť v ceste ničomu.
V angličtine sa napríklad depresii hovorieva black dog, čierny pes. Zdá sa mi to výstižné pre psychické choroby, ktoré sú ako taký temný ťažký spoločník, čo vás celkom priľahne. A uzdravenie podľa mňa vyzerá tak, že sa s týmto psom naučíte vychádzať natoľko, aby ste mohli dýchať a pohybovať sa svetom bez väčších ťažkostí – hoc aj s čiernym zverom po boku. Spoznáte jeho triky a naučíte sa ich krotiť tak, aby vás nepremohol. Chvíľami si možno vypýta vašu pozornosť, ale už to nebude to monštrum, pod ktorým ste uväznené a uväznení.
Niektoré veci sa v mojej hlave nemenia. Existujú momenty, v ktorých sa príležitostne objavujú staré známe pocity. Neprestala som sa báť – rýchlosti, výšky, verejného vystupovania ani odsúdenia ostatnými. Už ma však tento strach nezastaví, nie úplne a nie navždy. Už ma nevyháňa z miest, kde chcem byť, už viem, ako ho vytriasť, uchlácholiť. Nepotrebujem už lieky a niektoré roky ani žiadnu odbornú pomoc. Pocity nervozity až paniky dnes vnímam predovšetkým ako informácie, signály. Skúšam ich len zobrať na vedomie, akceptovať ich ako súčasť toho, že som živý, citlivý, zranený a zraniteľný človek. A zároveň viem, znova a znova si potvrdzujem, že to prežijem. Dokonca môžem mať a mám vo svojom živote všetko, po čom som kedysi túžila a bála som sa, že cez môj strach nikdy nič také neprenikne. Mám sociálnu fóbiu a zároveň som šťastná, milovaná a milujúca, úspešná v tom, čo je pre mňa dôležité. Hovoriť o tom považujem za dôležité špeciálne v čase, keď sa v našom verejnom priestore opäť objavujú tie najškodlivejšie stereotypy o psychických poruchách a liečbe. To, že cítime strach, ešte stále nie je koniec sveta.
editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ