Patríme do spoločnosti

napísala VERONIKA BOŠANSKÁ ilustrovala VIKTÓRIA SZOÓ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 2.apríla 2026.

Na náročné situácie so synom na verejnosti som bola pripravovaná pomerne láskavo. Tréning sa totiž začal hneď od začiatku a postupne. 

Bábätko, ktoré nemohlo ísť do cudzích rúk a zároveň muselo byť stále na rukách. Nemohlo sa kočíkovať v tme (v zime som trénovala beh domov s plačom o pol štvrtej popoludní). Zľaklo sa každého zvuku a väčšinu nenávidelo napriek snahe o privyknutie. A mnohé iné drobnosti, ktoré som časom pustila z hlavy, aby som uvoľnila miesto spomienkovému optimizmu. Viem iba to, že v prvom roku jeho života som si už zvykla hovoriť časom otrepané: „Máme náročnejšie bábätko.“ 

Následné dva roky prichádzali jeho ďalšie meltdowny, ktoré som brala ako nevyhnutnú súčasť obdobia vzdoru. A okrem mňa to tak väčšinou vnímalo okolie a neschytávala som priveľa nevyžiadaných rád a posudzovania. Tie prichádzali postupne – jednak preto, že ľudia, ktorí mali pochopenie pre dvojročné plačúce dieťa na zemi, už nemali to pochopenie pre štvorročné. Obzvlášť vtedy, keď svojím vzrastom vyzerá skôr na šesť. Aj preto, že okrem veľkých kričiacich protestov na verejnosti prichádzala častejšia agresia a útoky naberali na sile. 

Pomaličky som sa tak učila reagovať na poznámky typu „veď už je veľký chalan, to už nemôže takto plakať ako bábätko“. Neskôr som sa učila odpovedať na pohoršovanie sa nad mojimi výchovnými metódami. A napokon, teda po diagnostikovaní vývinovej poruchy, sa mojou obľúbenou odpoveďou stala veta: „Ak máte návod na autizmus, rada si ho vypočujem.“ 

Moje dieťa nie je náročné. Tento svet je náročný preňho. Samozrejme, cudzí človek to nemôže tušiť, no napriek tomu beriem ako svoju povinnosť vždy sa syna zastať. 

Väčšinou už viem reakcie okolia spracovať dobre. Dnes sa ma už nedotknú tak hlboko ako pred rokom a nenesiem si ich so sebou celý deň. Reagujem pokojne, vecne a krátko (na iný variant nemám čas ani energiu). Nemôžem tvrdiť, že je mi to jedno. Vždy je to istá dávka stresu. Prirodzená reakcia tela, keď syn kričí, štípe ma nechtami do krvi, upokojujem ho a do toho sa na mňa vyrúti cudzí človek s potrebou uraziť mňa alebo syna. 

Racionálne mám tieto situácie zvládnuté. Adrenalín mi však aj tak vystrelí presne v tej istej chvíli, v ktorej viem, že ho musím potlačiť. Inak by som mala nutkanie vulgárne vykričať všetku svoju frustráciu. Po chvíli, keď je situácia zvládnutá a stres opadne, je jedno, ako úprimne som so sebou spokojná, že som to ustála. Po lícach sa mi spustia slzy a vyčerpané telo na chvíľu oťažie ako po športovom výkone.

Pred potvrdenou diagnózou môjho syna som v tomto stave ostávala ešte hodiny. Každá nevyžiadaná rada sa do mňa zapichla ako neistota a postupne som si ich niesla všetky so sebou. Stálo ma veľa vnútornej práce tieto neistoty zo seba opatrne povyberať, preskúmať a odložiť na poličku. Ako spomienkové predmety, ktoré sa ma už dnes netýkajú. 

Nedávno sa mi však stala úplne nová situácia. Syn spustil svoj typický amok v električke, keď si nemohol sadnúť. Netrvalo to ešte ani minútu, keď sa na nás otočil muž so zúrivým: „Mohli by ste si to dieťa upokojiť?!“ 

Nadýchla som sa reagovať, ale nestihla som nič povedať. Okolo nás sa totiž zdvihla prudká spontánna vlna podpory mňa a môjho syna od žien, ktoré muža prevalcovali. Boli to ženy od tínedžeriek po babičky a padlo tam všetko, čo by som povedala ja, kebyže mám na to chuť. Od informačného: „Veď mama ho upokojuje najlepšie, ako sa dá.“ Cez pobúrené: „Čo si to dovoľujete?“ Až po jednoduché odporúčanie: „Starajte sa o seba a nechajte ich na pokoji.“ 

Nechápala som. Proste sa nás zastali. Jedinečná názorná ukážka solidarity. Cítila som sa ako pod ochrannými krídlami, ako v bezpečnom objatí. Cítila som sa pochopená a videná, že robím, čo sa dá. A najlepšie – myslím si, že sa tak cítil aj syn. 

Nemyslím si, že by racionálne chápal, že niekto sa na nás osopil a niekto nás obraňoval, ale vyzeralo to, akoby cítil tú zmenu atmosféry. Plač utíchol a zaujato sledoval situáciu, ktorá sa okolo nás vytvorila. 

Zvyšok cesty ešte v rôznych skupinkách pokračovala debata o tolerancii a inakosti. Každý a každá ma pri vystupovaní s úsmevom pozdravil*a a na nahnevaného muža škaredo zazrel*a. Spokojne som sa usmievala a hovorila si, že toto musela byť nejaká moja karmická odmena. Za všetky tie razy, keď som to ustála sama, dnes som nemusela. Zvládla by som to. Ale proste som nemusela! 

Delím sa o tento zážitok, pretože pri stretnutí neurodivergencie a neurotypickej spoločnosti často prevládajú len tie negatívne. A aj ja mám niekedy dni, keď prídem domov zničená a poviem si dosť, ja už s ním nikam chodiť nebudem, zostaneme zavretí doma. Ale na druhý deň sa opäť rozhodnem, že sa nenecháme vytlačiť. Aj my patríme do spoločnosti a do verejných priestorov. A zažívame pekné situácie, milé gestá a láskavý humor. Nemusí to byť nič veľké. Ale pre mňa to môže byť rozdiel medzi láskavým dňom a dňom, ktorý ma zlomí. Pre syna to môže byť rozdiel v tom, či prespí noc alebo bude v noci hore štyri hodiny a bude spracovávať preťaženie. 

Neurodivergentné deti nepotrebujú výnimočné zaobchádzanie. Potrebujú priestor a svoje tempo. (Mimochodom, tak ako všetky deti.) A ich rodičia nepotrebujú rady, ale pochopenie. (Mimochodom, tak ako všetci rodičia.) A niekedy… potrebujeme len uvoľniť sedadlo v MHD.


editovala MIRKA URBANOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *