Minuloročné radosti 2025

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilutrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 1. januára 2026.

Po zavŕšení roka vám vždy prinášame koncoročné rekapitulácie, v ktorých sa sústreďujeme na radosti – teda zdroje, ktoré nám pomáhali, tešili nás, posilňovali. Na zážitky a poznania, ktoré nás posunuli ďalej. Takéto cvičenie vďačnosti nevolíme v snahe pretrieť uplynulý rok – ktorý bol nepochybne náročný v spoločenskom a neraz aj osobnom rozmere – naružovo. Považujeme však za dôležité kolektívne zamerať svoju pozornosť na to, čo je dobré, čo nám pomáha a kvôli čomu sa oplatí ísť ďalej. Všetky a všetci to aspoň raz za čas potrebujeme. Svoj rok tentoraz rekapitulujú Kristína Soboň, Lucia Szabová, Veroni Gyenge a Olja Triaška Stefanović.

Kristína Soboň, šéfredaktorka časopisu Slniečko a ilustrátorka

Tento rok bol, úprimne, pekne nahovno. Začal sa výmenou riaditeľa v Slovenskom literárnom centre – Pavla Sibylu nahradil Gustáv Murín – a s tým prišlo obdobie nestability, chaosu a bezprecedentného šikanovania, navyše od človeka známeho pohŕdavým postojom k ženám. Do toho sa mi rozpadal svet doma – zomrel blízky človek, za ktorým neostal ani tak čistý smútok, ako skôr dlhý tieň problémov, ktoré tu boli už predtým a po jeho smrti na nás dopadli v plnej sile. A počas toho všetkého som v šialenom tempe dokončovala knihu. Spätne sama nechápem, ako sa to dalo zvládnuť, ale zvládlo sa. No napokon vznikla moja prvá autorská kniha Sem a tam: Dejiny cestovania v 50 obrázkoch. Veľa sme cestovali tiež so Slniečkom po Slovensku – bolo to vyčerpávajúce, ale zároveň dôležité. Druhá polovica roka sa niesla v znamení bojkotu BIB-u a iniciatívy WE LOVE BIB/ WE BOYCOTT BIB 2025, po ktorej som bola „ocenená“ aj verejnou zmienkou ministerky Šimkovičovej. Som z toho všetkého unavená. A veľmi by som chcela mať už len pokoj.

Pri zmysloch ma tento rok držali najmä dve veci. Prvá: môj vzťah s mužom, ktorý sa opäť ukázal ako nezlomný – v tých najhorších chvíľach bol tichou pevnou oporou. Druhá: čítanie. Nie ani tak konkrétne tituly (hoci Kniha leta  od Tove Janssonovej mi sadla dokonale), ale samotný akt čítania ako očista, krátky únik, návrat k sebe. Veľmi silné pre mňa bolo aj gesto ilustrátora Nanda von Arba, ktorý za ilustrácie ku komiksu Strašpytel získal plaketu BIB, no odmietol ju – moment solidarity, na ktorý sa nezabúda (komiks samotný veľmi odporúčam). Potešil ma aj vznik dvoch poetických kníh, ktoré sú pre mňa tichým dôkazom, aký zmysel má vytrvať. Po stopách poézie od Dávida Dziaka je kniha, o ktorej sme si dlho mysleli, že pre zásahy Gustáva Murína vôbec nevznikne – a predsa je na svete. A veľmi silne mnou rezonovala aj kniha Srdce nie je párový orgán od Han Donau, silná a krehká zároveň. 

A popri veľkých veciach ma zachraňovali tie malé: vôňa vzduchu, krásne svetlo, farby bežných dní. Objavila som tiež svoje zápisníkové nebíčko – kožený zápisník od viedenskej značky Paper Republic a papier v zápisníkoch Leuchtturm1917, ktorý je čistá radosť pre každého, kto píše plniacim perom. Sú to možno zvláštne radosti, ale práve tie ma tento rok udržali nad vodou.

Lucia Szabová, zelená aktivistka

Napriek tomu, že minulý rok mi ubehol tak rýchlo, že som si ešte stále nezvykla, že nie je rok 2024, bol plný všetkého. Bol plný nikdy nekončiacej práce, keď sa snažíme zachrániť, čo to dá v ochrane životného prostredia a únavy. Bolesti a smútku zo straty otca, ktoré tak nejak zostávajú a zjavujú sa v nečakaných okamihoch bežných dní. Tento rok však bol aj potvrdením, že najťažšie chvíle sa dajú zvládnuť, ak stojíme pri sebe. Rodina, priatelia, spolupracovníci a spolupracovníčky. V mojom živote sa nachádza toľko úžasných, vytrvalých a nezlomných ľudí, že verím, že v ňom mám veľké šťastie. Rovnako verím, že keď si človek dokáže nájsť drobné radosti a vnímať krásu sveta, dokáže prekonať veľa. A my sme spoločne viacerí prekonávali – aj s Klimatickou koalíciou, aj so Znepokojenými matkami. A teraz najmä so Zelenou väčšinou, čo je reakcia na nápady vedenia „enviroministerstva“, ktoré nemajú obdobu. Viaceré organizácie spoločne dávame svoj čas a ľudí, aby sme ochránili naše najvzácnejšie bohatstvo, našu prírodu a základy ochrany životného prostredia. Bojujeme (a niekedy aj blokujeme), nevzdáme sa, a keď sme už dva roky vydržali, tak vydržíme aj dlhšie.

U mňa je radosťou okrem úžasných dcér, skvelej rodiny a priateľstiev môj partner, ku ktorému som prišla ako slepé kura k zrnu, a to doslova, lebo som vyše 25 rokov okolo neho chodila a netušila, ako nám môže byť spolu dobre.

Radosť sú kvety zo záhrady mojej mamy, stratiť sa v divočine lesov, vystúpať na horskú chatu v Tatrách, zabudnúť na svet u sestry v Španej Doline či dať si nečakanú párty s mojimi deckami v Cyklokuchyni. Na divočinu odporúčam sprevádzačky so Zuzkou a s Palim z Aevisu v čarovných Poloninách a potom môžete pokračovať do poľských Beščád. Alebo zbehnite na výlet s Lesmírom, či na nejakú dobrovoľníčinuso združením Slatinka. To vždy vyvetrá hlavu. Ak zavítate na Moravu, naozaj zaujímavý zážitok bola tento rok netradičná návšteva jaskyneVýpustek s protiatómovým krytom a plazením sa chodbami.

Jedna z vecí, ktorú urobím vždy, keď som nablízku, je, že zájdem do divadla Kontra v Spišskej Novej Vsi, a budúci rok si už splním želanie a konečne znova navštívim predstavenia Dogma divadla.

A ja ešte pletiem. To je terapeutická činnosť potvrdená výskumami. Ale na to potrebujete svoje ruky a nápady. A u mňa ešte cesty vlakom, ktoré, aj keď sa veľa hovorí o ich nespoľahlivosti, sú pre mňa stále najlepším spôsobom dopravy a aj ich často využívam.

Veroni Gyenge, slam poetka

Divý. Tento rok bol presne taký divý, ako ho mám rada. Dramatický, rozkošný, vášnivý a intenzívny. Bolo by zdravé povedať, že bol plný oddychu a potrebného relaxu, ale to by bolo klamstvo a už pri samotnej myšlienke na tú vetu počujem v hlave pokojný melodický hlas svojho terapeuta: „Bullshit.“ Roku 2025 som dala všetko, čo som mala, a asi aj to, čo ešte nie. Neviem, koľko vlasov, nervov a mínus rokov života ma to stálo, ale všetci sa upokojte, ja som si to poriadne užila. Celý život hľadám, kde je môj domov, ochutnávam to slovo a snažím sa prísť na to, čo vlastne znamená. Nikdy som nemala idolov, vyšliapané cesty sa mi nepáčili. Tento rok som si vzala sekeru a vysekala vlastnú. Mala som pomoc po ceste, aj konáre, ktoré ma vášnivo fackali, ale ja tak strašne rada cítim v kostiach odvahu.

Podarilo sa mi zo seba striasť všetko blato, všetko, čo mi nerobilo dobre a bolo príliš ťažké niesť. Staré lásky, ktoré som už prerástla. Poznanie, že keď nechcem, tak nemusím odpustiť. Že v pravdivosti, autentickosti a úprimnosti je sila. Tento rok som trávila na námestiach aj galavečeroch, rozprávala sa s múdrymi ľuďmi v šatách aj v oblekoch, rapovala v zafajčených pivniciach krčiem uprostred Budapešti, bola očistená starou šamankou v Mexico City, vyhodila chlapa z výťahu, pretancovala noci, cítila sa taká slobodná, že prisahám, už som si cítila krídla, bicyklovala až na mesiac v Revúcej, slamovala počas pochodu na ilegálnom pride. Hovoria, že prvá kvapka krvi ženy nepochádza spomedzi jej nôh, ale z hryznutia do jazyka, a ja si ten jazyk už nemienim hrýzť. Nemienim sa stále ospravedlňovať. Píšem krvácaním na klávesnicu, hlasným klopkaním, kričím, lebo si zaslúžime viac. Ľudskosť si zaslúži viac. Stretla som toľko inšpiratívnych, vášnivých žien, kričala som s nimi, pre ne, na námestiach, koncertoch, z pódia aj pod ním. Lebo verím, že neposlušné ženy prinesú koniec starého sveta a z jeho trosiek sa postaví domov. A nie ďalšia klietka.

Rok 2025 bola krása aj teror. A ja som potrebovala obidve.

P. S.: Vypočujte si nový album Florence + The Machine a pozrite dokumentárny film Come See Me in the Good Light. Buďte drzé, hlučné a dávajte viac komplimentov.  

Olja Triaška Stefanović, vizuálna umelkyňa

Na konci roka 2025 rekapitulujem a uvedomujem si, že si už ani nepamätám, aké predsavzatia a plány som si dala na jeho začiatku. Vysvetľujem si to tým, že dvanásť mesiacov je dlhý čas – v momente, keď píšem túto rekapituláciu, je to takmer 365 dní a 8 760 hodín.

V roku 2025 som zažila silné veci. Krásne, ťažké, voňavé, vzdialené, jedinečné – aj také, na ktoré by som najradšej zabudla.

Hneď na začiatku to bolo ťaživé, rok bol hmlistý a smutný. Najmä pre moju nevedomosť, čo môže žena prežívať a čo sa deje s jej telom, keď sa ocitne v perimenopauze – aké je to komplikované, náročné, ako veľmi sa žena cíti osamelo a vzdialene od všetkého. Telo sa mení, mozog sa zahmlieva, prichádzajú bolesti celého tela. Uvedomila som si, aká uzavretá je naša spoločnosť a že som v živote narazila na ďalšiu tabu tému, ktorú prežíva toľko žien, no takmer sa o nej nehovorí. Je to celé zvláštne, ale teraz, na konci roka, dúfam, že to najhoršie mám za sebou. Ideme ďalej.

Viedeň bola pre mňa vždy vzdialená. O to väčšiu radosť mám, že som mesiac február strávila na umeleckej rezidencii v MuseumsQuartier, ktorú organizovala umelecká organizácia Das Weisse Haus. Tvorba, múzeá, spomalený čas a nové kamarátky z bývalej Juhoslávie, kávičky v Café Europa a smiech v „našom“ jazyku. Počas pobytu som v mumok-u trikrát navštívila výstavu Medardo Rosso – Inventing Modern Sculpture. Nádherná výstava, inštalácia, architektúra aj samotná tvorba Medarda Rossa.

Celý rok bol o hľadaní rovnováhy medzi protestmi, o hľadaní správnych slov pri pomenovaní barbarskej okupácie kultúry na Slovensku, kultúrnej deštrukcie a neodbornosti. Protestné akcie sa stali nielen miestami odporu, ale aj stretávania – miestami, kde sa rozprávame, robíme si selfíčka a delíme sa o to, čo je nové v našich životoch. Protesty, naplnené rôznymi emóciami a píšťalkami, sa stali našimi novými premiérami, vernisážami a spoločnými performanciami. Na druhý deň o nich ďalej diskutujeme a už sa tešíme na ďalšie. Ukázalo sa, aká silná komunita sme a že vieme fungovať spolu a navzájom sa motivovať. Je to silné.

V marci, na začiatku jari, mám narodeniny. Pred tým, než prídu, si vždy zatvorím oči a predstavujem si veľkú párty, na ktorej tancujem s priateľmi a priateľkami zo Slovenska aj s tými, ktorí emigrovali z bývalej Juhoslávie a sú ďaleko. Vždy sa to však nakoniec skončí pri káve s koláčikom. Narodeniny už neoslavujem. Už dávno som odstránila z Facebooku informáciu o dátume narodenia. Možno raz, keď bude svet lepší, tú párty urobím.

Začiatok leta som strávila šesť týždňov pri Tichom oceáne na umeleckej rezidencii v Headlands Center for the Arts v San Franciscu. Mala som šťastie zažiť dvakrát do roka spomalenie času – možnosť tvoriť v ateliéri bez sledovania hodín, čítať a prechádzať sa bez tlaku. Prechádzky po pláži, silný vietor, hmla a vlny – nikdy na to nezabudnem. Rovnako ako na nových ľudí, umelcov a umelkyne, ktorí vstúpili do môjho života: Ainslee, Alex a Devin, s ktorými sme večer pozerali staré filmy na VHS a cez deň tvorili a chodili na prechádzky. Bolo to krásne. Zažila som pride festival v San Franciscu, tanec v uliciach a protestnú prechádzku za ľudské práva. V múzeu de Young som mala možnosť vidieť retrospektívnu výstavu britského umelca Isaaca Juliena I Dream a World – výstavu o moci, politike, kolonializme, láske a o svete, o ktorom snívame. 

Po San Franciscu nasledoval New York – dva týždne návratu do mesta po dvoch rokoch, kde som kedysi žila sedem mesiacov. Pozorovala som mesto, ulice, fotografovala a dva týždne bola šťastná. Milujem to mesto a milujem to, ako ma to mesto zmenilo. Je to ako návrat do nového občianskeho preukazu. 

Posledný kvartál roka, po návrate do Európy, bol emocionálne náročný. Prežívala som protesty na Slovensku aj v Srbsku. Veľmi ma to poznačilo, najmä udalosti v Srbsku, kde moja rodina a priatelia zažili politicky motivovaný útok výtržníkov v Báčskom Petrovci. Nič už nebude ako predtým a je čoraz jasnejšie, že zmeny musia prísť a že o zmeny musíme bojovať. Nemôžeme zostať apolitickí ani apatickí. Nemáme čas. Privilégium mať čas je už dávno za nami. Devastáciu cítime a vidíme všade okolo seba.

Rok sa skončil protestom v Báčskom Petrovci v Srbsku, kde sme minulý týždeň prišli vyjadriť nesúhlas s príchodom prezidenta Srbska Aleksandra Vučića a slovenského prezidenta Petra Pellegriniho. Boli sme obkľúčení a zadržiavaní špeciálnou policajnou jednotkou tri a pol hodiny – v zime, vonku, v strachu. Zažili sme, čo znamená odobratie slobody a pohybu. 

Keď premýšľam nad rokom 2025, uvedomujem si, že už 25 rokov žijeme v novom storočí a že sme toho veľa pokazili. Máme nové vojny, genocídy, nenávisť a rozdelenú spoločnosť, klimatickú krízu, fašizmus prítomný v politike a normalizáciu barbarstva. 

Na druhej strane, na konci roka cítim veľkú vďačnosť – za staré aj nové priateľstvá, za našu komunitu, za naše slobody a za to, že sme. Všetko ma to inšpiruje a motivuje ešte viac tvoriť. Rok 2025 bol aj o tom, o veľmi intenzívnej práci v ateliéri, o príprave novej výstavy a knihy – rok 2026 bude o ich prezentáciách a jej uvedení.  

Teším sa na nový rok a na všetko, čo prinesie. Znovu si dám predsavzatia a urobím plány, na ktoré pravdepodobne na konci roka zabudnem.

korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *