napísala ALŽBETA KYSELICOVÁ ilustrovala KRISS SAGAN
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 4. decembra 2025.
Páči sa mi, ako sa v novembri ľudia zapájali do kriedového protestu. Je to hravá forma odporu, veď kedy naposledy sme kreslili kriedami na chodník? Osobne ma obzvlášť potešili nápisy, ktoré len neposielali Fica do basy, ale poukazovali na jeho podporu ako Ruska, tak aj Izraela, pretože ako povedala jedna moja známa z Ukrajiny: „Chce veľkú mentálnu atletiku podporovať nás a nevidieť genocídu v Gaze a naopak.“ Hoci je škoda, že kriedová iniciatíva zatiaľ neprerástla napríklad v kolektívne študentské hnutie s konkrétnym plánom, ako ukázať nesúhlas systematicky, páči sa mi, že gesto jednotlivca viedlo k hromadnejšej akcii. Často a radi totiž poukazujeme predovšetkým na jednotlivcov, ktorí sa vďaka symbolickému gestu stanú tvárou konkrétnej udalosti.
Preto pri týchto gestách občas premýšľam, ako ich mediálne rámcujeme a koho v nich vyzdvihujeme. Rovnako rozmýšľam nad tým, že často ich reprezentujú muži. A nejde len o symbolické gestá ako napísanie nápisu pred školou či nepodanie ruky. Ale aj o veľké historické udalosti, ako je 17. november.
Uvažujem pri tom, kde sú ženy, a nielen ženy, ale jednoducho tie a tí, ktorí nerobia tie zapamätateľné symbolické gestá. Ľudia, o ktorých sa nepíšu články a statusy, ktorých nevolajú médiá na rozhovor. Robia napríklad neviditeľnú, často viac systematickú a dlhšie trvajúcu prácu, ktorá je za hrdinsky rámcovanými gestami, ako to ukazuje napríklad publikácia Zuzany Maďarovej Ako odvrávať novembru 1989 alebo projekt umelkyne Eriky Mészáros Ženy v SNP.
Hoci ženy a príslušníčky a príslušníci menšín zohrávali kľúčovú úlohu pri historických udalostiach, ako bol boj proti totalitným režimom, ich práca nebola nikdy tak spoločensky ocenená, ako činy mužov v antifašistickom odboji alebo s megafónom na pódiu. Ktovie, kam by sa dostali partizáni bez potravy alebo čistého odevu, ktoré im zabezpečili práve ženy. Alebo ako by prebiehali protesty v novembri ’89, keby sa ženy nepostarali o bezpečnosť demonštrácií, ich lokality či o zastúpenie rôznych perspektív v príhovoroch.
Proletári všetkých krajín, kto vám perie ponožky?
Vyzdvihovanie symbolických gest a najmä tých mužských vnímam aj v časti svojho ľavicovo orientovaného okolia. V ňom sa síce ľudia hlásia k hodnotám rovnosti, nehierarchickosti a feminizmu, no pri rozhovoroch a na akciách sú to často práve mladí muži (neraz z lepšie situovaných rodín), ktorí prevezmú iniciatívu a prehlušia ostatné prítomné a prítomných.
Spomínam si na rozhovor s kamarátom, srbským ľavicovým študentom, ktorý bol aktívny v protestoch proti Vučićovej vláde ešte pred smrťou 16 ľudí v Novom Sade. Obdivovala som, čo všetko robí – vytrvalé protesty, blokáda fakulty, večerné čítanie Marxovho Kapitálu, feministické akcie, práca v organizácii, ktorá zbližuje kosovských Albáncov/ky a Srbov/ky. Až kým nedošlo k otázke, ako to všetko stíha a ako si popri tom môže zarobiť na živobytie. Poškrabanie sa na hlave a mierne zahanbený úsmev – hoci mu ťahá na tridsať, stále ho podporujú rodičia, väčšinu vecí mu kupuje mama, najesť sa chodí tiež k nej, veď býva pätnásť minút od neho a „ju to teší, keď nám môže navariť“.
V prvom rade ma naštvalo, ako to môže povedať niekto, kto sa vyhlasuje za feministu. Neskôr ma naštvalo aj to, že bez práce svojej mamy, ktorá sa mu postará o stravu, oblečenie a vlastne všetko okrem nájmu, by možno nemal toľko času na aktivizmus ani na štúdium ľavicových teórií. Práve nedostatok času a finančných prostriedkov často vedie k tomu, že na aktivizmus majú kapacitu skôr ľudia, ktorí naň majú prostriedky alebo ho robia vďaka neplatenej práci niekoho druhého. V prípade môjho kamaráta to je jeho mama.
Dnes by som mu len odpovedala sloganom z medzinárodnej ženskej konferencie, ktorá sa konala v roku 1978 v Belehrade: „Proletári všetkých krajín, kto vám perie ponožky?“ (Proleteri svih zemalja, ko vam pere čarape?)
Gesto je len začiatok
Určite je dobré, keď sa muži zapájajú do aktivizmu, v ktorom ide o spravodlivosť, rovnosť a poukazovanie na chyby mocných. A je skvelé, keď dokážeme svoje privilégiá pretaviť na aktivizmus a koniec-koncov aj symbolické gestá. Práve tie môžu odštartovať kolektívne akcie – od spoločného vyjadrovania hoc i kriedou na chodník až po blokády, generálne štrajky a zvrhnutia skorumpovaných režimov.
Symbolické gestá a mediálne vďačné heroické príbehy majú svoje miesto vo vytváraní lepšej spoločnosti. No nemôžeme zostať len pri tom. Predtým než začneme niekoho obdivovať a dávať mu priestor ako hlasu generácie, historickej osobnosti či hrdinovi (generické maskulínum je tu zámerne), myslime a spomeňme si na tie a tých, ktorých nie je tak vidieť. Alebo tie a tých, ktorí by sa aj zapojili, len nemali a nemajú na to možnosti a prostriedky. Teda aj na tie a tých, na ktorých v oveľa väčšej miere dopadá materiálna a emočná starostlivosť o druhých. A venujme svoju pozornosť a podporu tým, ktoré a ktorých tak nevidno, robia systémovú prácu bez viditeľnosti na kamerách a sociálnych sieťach.
Nezostaňme len pri slovách
Nemyslím si však, že stačí zostať pri slovách vďaky, že bez „pomoci“ (teda práce zadarmo) druhých by nejaký muž možno dnes nestál na proteste v teplom svetri a ponožkách. Alebo že dnešná akcia by sa nemusela konať bez práce aktivistov a aktivistiek, ktorých možno nie tak vidno a nerobia tak mediálne atraktívne činnosti. Pocit vďačnosti nestačí.
Ak nejaký muž dostane pozvánku hovoriť na proteste, prísť na diskusiu alebo sa vyjadrovať do médií, myslím si, že sa môže zaujímať o to, aké skupiny našej spoločnosti budú zastupovať ostatné hostky a hostia, aké rovné bude zloženie a či si možno nezaslúži pozornosť niekto iný. A doma nezabudne chytiť aj ten lavór s ponožkami alebo hubku na riad. A nie preto, aby bol chválený, ako pekne „pomáha“.
My všetci sa môžeme snažiť aj v našich komunitách alebo aktivistických kolektívoch nenechať rozprávať len niekoľko „výraznejších“ jednotlivcov. Niekomu môže byť veľmi nepríjemné narušiť monológ sebavedomého muža, ktorý zo seba chrlí informácie. Niekedy však len stačí jednoduchou otázkou upriamiť pozornosť na to, čo si myslia a túžia robiť ostatné a ostatní.
Snažme sa o niečo podobné tiež v médiách a neziskových organizáciách, keď informujeme o aktuálnej udalosti alebo si pripomíname historické výročia – ideme túto udalosť prezentovať len cez heroizáciu jedného človeka, hoci do nej boli zapojené desiatky ďalších ľudí? Je tento človek hodný vyzdvihovania aj za niečo iné než jedno symbolické gesto? A ako môžeme zorganizovať diskusiu tak, aby v nej zaznievali čo najrôznorodejšie hlasy? Len tak sa môžeme skutočne priblížiť reálnej zmene.
editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ
Aby sme mohli aj naďalej prinášať dôležité témy, potrebujeme vašu podporu. Kurníku môžete pomôcť jednorazovým alebo pravidelným príspevkom priamo tu.