Viem, čo ste robili toto leto

napísala MIRKA URBANOVÁ ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 11. septembra 2025.

Po tridsiatke sa mi konečne definitívne podarilo presťahovať všetky svoje veci od rodičov vrátane kníh. Narazila som tak na svoj denník z obdobia medzi 14. až 17. rokom života, ktoré bolo zlomové, čo sa týka prítomnosti na sociálnych sieťach – z viac-menej anonymizovaného Pokecu sa postupne prechádzalo na Facebook, nicky nahradilo celé meno a priezvisko. Hľadanie nových online spojení medzi cudzími, prepájanie sa s ľuďmi, ktorých nejakým spôsobom už poznáme – aj keď väčšinou veľmi povrchne –, všetko odvtedy spadá do kategórie Priatelia.

Zo zápiskov v spomínanom denníku som sa dočítala, že ma veľmi mrzelo, že som sa nevyskytovala vo virtuálnych fotoalbumoch, ktoré mali moji rovesníci zo školy vytvorené na to, aby do nich zbierali fotografie svojich kamarátov a kamarátok. Znamená to, že ma nikto z nich nepovažuje za kamošku, prípadne by sa za to hanbili? Koho by som si dala do takého albumu ja? Nenazbierala som dosť vnútornej sily, aby som tieto zápisky dočítala a prežila ich ešte raz, ale nemyslím si, že som nakoniec nejaký album s názvom My Friends vytvorila. Niečo z tohto momentu však vo mne prežilo dodnes a prenášam to do svojej online persóny, obohatené o ďalší rozhľad týkajúci sa sociálnych sietí a rokov pôsobenia v ich zradne validačných rozhraniach.

Intímne sólo spovede

Kamoška sa predo mnou nedávno rozčuľovala nad týpkom, ktorý ju očividne sleduje cez storky (dokonca ich rad za radom srdiečkuje), občas jej niečo viac či menej dvojzmyselné napíše. Keď sa však fyzicky vyskytnú na tom istom mieste, nie je schopný ani ju pozdraviť. Že vraj naživo až tak dobre nespoznáva tváre zo sietí. Kebyže si cez čet vymenia holé fotky a potom mu ona naživo ukáže cecky, spoznal by ju rýchlejšie? Prvý, výmenný, scenár je asi už celkom bežný, pri druhom, tom naživo, by sa mladý pán asi rozutekal. V niektorých veciach je medzi onlinom a offlinom stále prítomná rajcujúca hranica projekčnej plochy fantázie z neznámeho, karikatúra instantnej intimity, keď sa na sieti správame ako v horúčkovitom sne, odhaľujúc intímne časti seba ľuďom, ktorí si ich zoberú ako trofej, na ktorú sa potom už nikdy nepozrú, a ak áno, teší ich, že ju získali bez väčšej námahy. 

Ani ja nie som na sociálnych sieťach iba pracovne, hoci mi slúžia predovšetkým na tento účel – za dôverou zaplatenou stenou skupiny Blízki priatelia však okrem mémov, občasných krátkych postrehov či spovedí zdieľam hlavne dobrodružstvá svojho psa Hariba. Už sa mi však stalo, že som odobrala členstvo v tejto skupine, keď sa mi zdalo, že sledovateľstvo sa radšej vystavuje mojim príbehom ako mojej osobe naživo – a sledovať Haribove dobrodružstvá si už nezaslúži. Intimita totiž nie je spojená iba so sexualitou, ale je o spoznávaní toho, čo sa kedysi označovalo ako súkromné – o našich radostiach a starostiach, zmysle pre humor, rôznych potrebách prameniacich z našej minulosti a o záľubách. Zo vzťahov budovaných mesiace či roky sa však intimita dostala doslova na povrch a na dotyk prsta prostredníctvom srdcervúceho postu či reelska vo feede,  alebo návykových stories. Zverejnený denník (franc. journal intime).

Špecifickým druhom intímnych spovedí prostredníctvom sociálnych sietí, ktoré majú potenciálne pozitívny účinok, sú tie dotýkajúce sa prepletenosti nášho života s politikou, ktorá podmieňuje našu existenciu v štáte a vo svete. Aj Kurník je týmto prípadom, platformou na prehovorenie o veciach, ktoré nás škrú v nastavení spoločnosti, symptómoch, ktoré poukazujú na súčasti jej vývoja, ktoré sa stali nezdravými. Protagonisti a protagonistky však z veľkej časti ostávajú pisateľstvom a my primárne nečakáme na zvýšenú interakciu s príspevkom – na validáciu alebo backlash (či monetizáciu). Nevytvárame si persónu, na základe ktorej očakávame, že nás iní ľudia a algoritmy budú vnímať a sledovať. Teda aspoň nie v prvom pláne.

Príbehy osamelosti

Sociálne siete sú plné príbehov, ktoré sa síce opakujú, no neprestávajú nás fascinovať: okrem iného napríklad na prvý pohľad šťastných párov, ktoré až po rozchode priznajú, že až také šťastné neboli – aby sme mohli pozorovať ich naračný oblúk smerom k väčšej samostatnosti a sebaakceptácii –, kým si nenájdu niekoho nového. A ide to dookola. Ľudia milujú príbehy a tí, ktorí ich vytvárajú a prezentujú, to väčšinou nerobia nezištne. Zrazu sa však zdá, že všetci majú nejaký príbeh, zaujímavejší ako my, fotogenickejší, autentickejší (aj keď sme ho videli na repeate v rôznych variáciách už toľkokrát). A predsa sme pred obrazovkou nakoniec každý sám/sama.

Myslím si, že to, čo nás núti sledovať a zároveň sa snažiť vytvoriť si príbeh o sebe pre druhých, je vlastne naša osamelosť. Osamelosť má rada veci pod kontrolou – najsilnejšie to možno vieme pocítiť, keď bývame sami a zrazu musíme fyzicky vpustiť do svojho obydlia niekoho iného. Osamelosť má rada odstup, čas na nájdenie tej najreprezentatívnejšej fotky, najpriliehavejšieho výrazu pre naše pocity a zážitky, ktoré vrhneme medzi ďalšie osamelé duše bažiace po uistení, že v tom nie sú samy. Osamelosť je kreatívna, rada vyberá kulisy, uhly pohľadu, drží predstavený naratív pevne v rukách. Prezentovaný človek pritom nemusí byť dokonalý, práve naopak. Musí však svoje príbehy vedieť predať s obratnosťou skúseného rečníka, prípadne hviezdy standupu. Pod videom známej komičky sa objavujú povzdychy a želania, ako veľmi by sa s ňou chceli followerky  kamarátiť. A my chceme tiež niečo ponúknuť – aspoň niečo z našich dní. A tak fotíme, píšeme a zdieľame, no to nás izoluje ešte viac. 

Ak ste však vyrovnaná osoba, ktorá naozaj zdieľa všetky detaily svojho života s radosťou a bez snahy zaujať jedného zo stovky svojho followerstva, gratulujem! Tento článok nie je pre vás až po nasledujúcu časť.

Internalizovaný Veľký brat

Zdá sa mi totiž, že máme detailný prehľad o pohybe a živote ostatných, no nevieme sa stretnúť. Kde sa v nás berie potreba zavesiť všetko (pekné) instantne na siete, nenechávajúc priestor nielen na nejaké tajomstvo, ale ani na polovicu small talku pri osobnom stretnutí, keďže už minimálne vieme, kde sme boli, s kým a kedy. Vytvárame si estetizované digitálnepatchworky. fotogenických výrezov života, na ktoré sa s najväčším zaľúbením a najčastejšie pozeráme aj tak my sami. Vyprázdňujeme svoju pamäť a emočný kýblik nielen pre tých zopár kamarátstiev a crushov, ale aj pre poloanonymnú masu, ktorá si s naším contentom môže robiť, čo chce. Komentovať ho, screenshotovať, rozprávať sa o ňom, vyvodzovať závery, vyhýbať sa nám alebo nás, naopak, nadšene osloviť – spojené nitkami parasociálneho vzťahu. Každý sme lokálna celebrita, kvantitatívne zanedbateľná mikroinfluencer/ka. 

Nechcem písať o bezpečnosti či etike zdieľania našich najbližších ani o tom, ako môžu na všetkom zarábať všetky firmy zbierajúce a predávajúce naše údaje ďalej. Ide mi o osobu, ktorá zverejňuje a ktorá robí svoj súkromný moment verejným – celkom narcisticky. Nezdá sa nám totiž už vôbec neprirodzené, že to, čo sme kedysi sledovali v televízii ako reality show,  predvádzame rovnako naplánovane a so scenárom o sebe na sieti sami a (po isté čísla sledovanosti a ponúk na reklamnú spoluprácu) bez finančnej odmeny. Nedávno som robila pre jeden časopis rozhovor s umelcom, ktorý svojimi podvratnými online aktivitami skúma stan culture. Pôvodný Eminemov Stan (extrémne oddaný fanúšik) svojmu idolu ešte píše listy (ak si pamätáte, aj v tínedžerských časopisoch ako Kamarát (pun intended) boli P. O. Boxy na americké celebrity). No práve vďaka sociálnym sieťam sa preklenula ďalšia bariéra, online senzáciou či hejtom sa dnes môže stať asi hocikto, kto nám sprostredkuje dennú dávku zábavy, ale aj cringe-u. Aký je pomer validácie a hejtu, ktorý je ešte únosný? Naozaj sa cítime ok, keď si niekto neznámy uloží našu fotku (z hocijakého dôvodu) do zariadenia? Že vie o našich formatívnych zážitkoch z detstva či akými úzkosťami trpíme?

Omrvinky kváskového chlebíka s avokádom

Nedávno som sledovala krátky videoklip (ako inak), kde marketér s nostalgiou spomínal na viac-menej banálny obsah (ako napríklad fotografie jedál), ktorý dominoval začiatku používania Instagramu. Tento ostropohľad na jedlo však, naopak, absolútne ovplyvnil, ako konzumujeme zážitok v reštauráciách, ktoré sa postupne prispôsobili fotogenickému trendu. Vyšli ste si v poslednom čase možno na prechádzku vo večerných šatách a lodičkách len preto, aby ste sa odfotili na Kriváni? Asi okrem sarkastických ohlasov a možných zopár satirických napodobnení nevzbudíte žiadne hnutie hodné nasledovania, ale práve takéto momentky bažiace čisto po pozornosti sa zapisujú do vášho online životopisu silnejšie než akékoľvek iné, príčetnejšie aktivity.

Kolegyňa sa ma pred pár dňami spýtala, či som vôbec bola na dovolenke. U mňa totiž človek na prvý pohľad nikdy nevie, moja pokožka je ružovobiela celoročne. Na dovolenke som však tento rok bola, dokonca aj v zahraničí – ahá, no ona nevidela žiadne storky! Nejak extra sa nebojím, že by mi vykradli môj skromný príbytok, ak by som zverejňovala fotky real-time – zazdieľala som celú manickú sériu detailov z absolvovaných múzeí, galérií, ulíc aj pláže v rámci uzavretého okruhu tridsiatich ľudí – a aj to sa mi zdá príliš. Stále v tomto kruhu zdieľam dobrodružstvá svojho psa a mémy, niečo, na čo sa napojíme v rámci kolektívnej radosti či mizérie, a nemám už potrebu vytvárať osobné fotoalbumy z každej jednej činnosti, ktoré niekedy vyzerajú tak, že vznikli v prvom rade preto, aby z nich bol záznam a nie zážitok. Aj príspevky na sociálnych sieťach majú štýl podobný obliekaniu, ktorý nás odlišuje, ale aj zasadzuje naspäť do skupinky na základe povrchných spojení založených na zdieľanom vkuse. Naše životy sú čoraz performatívnejšie, ich záznam sa navždy ukladá kdesi na cloud, oslobodzujú sa od našich telesných schránok. Kde stojíme v tomto príbehu my? V pozícii scenáristu/ky, režiséra/ky, hlavnej postavy a marketéra/ky? Nie je to únavné?


editovala MICHAELA KUČOVÁ korektúra VIKTÓRIA DUBOVICKÁ

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *