Zbohom silikónom

napísala a ilustrovala  KATARÍNA JANEČKOVÁ WALSHE

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 13. februára 2025.

Žehliaca doska, „špicáky“, Kata-lata, puberta a v prvej podprsenke vata… Keď sa rozpomínam na základnú školu a posmešky pre malé prsia, necítim bolesť ani hnev. Myslím si, že jedna z mojich superschopností je odfiltrovať neprínosné poznámky okolia. Veľa z nás dodnes navštevuje psychoterapiu pre rovnaké alebo podobné zážitky. Ja som mala svoje malé prsia rada a myslím si, že aj vďaka otvorenej komunikácii s rodičmi, lebo moja mamina má podobné a mať prsia po mame a nos po tatovi je predsa česť (hoci toto uvedomenie prišlo až neskôr). Alebo je to vďaka návštevám sáun počas detstva a tam od skorého veku získaného vedomia, že ľudské telo má tisíc podôb?

Pocitovo som s najmenšími prsami, aké môžu byť, prežila šťastnú mladosť, aj keď nevylučujem, že niektoré moje vtedajšie rozhodnutia boli možno neuváženou cestou k budovaniu si chýbajúceho sebavedomia a sebahodnoty. Aké prelomové by bolo mať v tomto období predmet v škole, ktorý by nás priviedol bližšie k porozumeniu sebe samým a života v období dospievania… Niekedy okolo osemnástky som si obe bradavky dozdobila pírsingom, dali sme si ich prepichnúť naraz so spolužiakom/BFF Andrejom Dúbravským a bola to senzácia. Zo skoršieho obdobia si ešte pamätám, ako sme s kamarátkami asi štrnásťročné ležali na slnku na lúke v lese nad vodárňou len v podprsenkách a bolo mi ľúto, že pre moje prsia existujú len biele bavlnené bolerá, zatiaľ čo ostatné kamošky mohli nosiť krásne čierne s fialovou čipkou. Kúpila som si také potom aj ja a prešila tak, aby mi sedeli. 

Myslím si, že to bola jedna z príčin, prečo som neskôr, keď už som si vedela našetriť, chvíľami rozmýšľala nad prsnými implantátmi – pre mňa neboli skoro žiadne plavky ani spodná bielizeň. Druhá, tá hlavná, bola, že som sa presťahovala do amerického mesta Corpus Christi v Texase, čo mi výrazne zmenilo život. Keďže som maliarka a ateliér som mala doma, posilňovňa bola jediným miestom, kde som prichádzala do pravidelného kontaktu s inými ľuďmi. Zobrala si ma tam pod krídlo staršia sexi trénerka (s vkusnými implantátmi) a spolu sme sa pripravovali na moju prvú fitnessovú súťaž v Las Vegas. Po intenzívnom cvičení a príprave na súťaž z mojich pŕs ostali už len svaly a po pár rokoch v Amerike som už mala silikónové prsia podprahovo úplne normalizované. 

Išla som potom do toho zo dňa na deň, vybrala som si tie najmenšie implantáty, aké boli dostupné. Mala som ich nad svalom, keďže som veľa cvičila, a takto umiestnené boli vraj vhodnejšie, aby ich sval nezdeformoval. Veľa ľudí z okolia si to vraj ani nevšimlo a mne bolo s nimi naozaj fajn. Keď nad tým teraz rozmýšľam, hoci je ťažké si to pripustiť, nové prsia ma v mojich predstavách akoby dostali bližšie k ideálom ženskej krásy. V mladej hlave mi v naplnení ideálu bránili moje zuby, asymetrická tvár, nos a prsia. Teraz sa mi zdá smutné takto rozmýšľať, ale predsa len som vyrastala na časopisoch Bravo, MTV hitparádach, so spolužiakmi a spolužiačkami, s ktorými sa rodičia o rôznorodosti asi nerozprávali, a k ozajstnej sebaláske a informáciám o zdraví som sa dostala až neskôr.  

Napokon som aj s umelými prsami vďačne oddojčila šesť rokov. Keď staršia dcéra Alenka dorástla do veku otázok a rozhovorov, vedela som, že by som si za rozhodnutím dnes už nestála a že by som si veľmi želala, aby sa moje dcéry mali rady také, aké sú. Vždy keď mali hlávku položenú na mojich prsiach, cítila som, že implantáty nám pri dokonalom prepojení zavadzajú. 

Keď som povedala Alenke, že som si v mladosti dala balóniky do pŕs, zasmiala sa, nechápala, prečo by to niekto robil. Vysvetlila som jej, že niekedy sa ľudia snažia nájsť a nie vždy hneď vedia, ako na to. To už sme boli presťahovaní z Ameriky do hôr Kostariky a náš život sa opäť zmenil. Takmer všetko, čo tu jeme, vypestovali ľudia, ktorých poznáme, susedia a susedky, farmári a farmárky, príroda nám doslova lezie do domu a akosi v tomto prostredí bola pre mňa umelina v tele oveľa citeľnejšia. 

Jedna pani doktorka mi pri rozhovore o implantátoch povedala, že po takomto zákroku imunitný systém telu nonstop vydáva signál „cudzí predmet, cudzí predmet“ a že ho to zbytočne vyčerpáva. Mala som pocit, že to cítim, ale ešte je skoro to porovnávať. Dnes sa už čoraz viac začína hovoriť o imunitných poruchách a komplikáciách spojených s implantátmi. Stačí si vygoogliť chorobu BII – Breast Implants Illness, pri ktorej vyskočí množstvo príbehov. Ja som príznaky nemala, svoju únavu som pripisovala materstvu. Implantáty by sa mali meniť každých desať rokov a ja som mala tie svoje už deväť. Nevedela som si predstaviť, že by som do konca života musela opakovať toto isté rozhodnutie len s novým kusom plastu.

Noc pred operáciou, počas ktorej mi mali implantáty vybrať, som sa sama seba pýtala, či to je ozaj dobrý nápad, aké mám tie prsia pekné aj funkčné, či mi z toho prírodna nezašibalo. Mala som strach z jaziev, zo zákazu pohybu po operácii, či deti prežijú, že ich počas rekonvalescencie nebudem celý deň nosiť na rukách, či sa budem stále páčiť svojmu mužovi a sebe. 

Operácia bola dlhá, bolo potrebné zrekonštruovať prsia. Prešiť bradavku vyššie, aby mohli ubrať z prebytočnej kože, kde by inak bolo prázdno. Doktor povedal, že je rád, tkanivo okolo implantátov začínalo tvrdnúť a vraj som si ich dala vybrať práve včas. 

Prišlo mi neuveriteľné, že takto vystrihnuté bradavky budú ďalej vedieť cítiť aj dojčiť, ak by som ešte chcela. A predsa je to tak. Prekvapilo ma, že ani na sekundu mi moje telo po operácii neprišlo cudzie, ale vlastné ako nikdy predtým. Muž mi párkrát zopakoval, že on ma predsa nikdy na implantáty nenahováral a že je rád, že môžem byť znova sama sebou. Deti sú za mňa šťastné, a keď ho pozorujú, ako mi ošetruje jazvy, hovoria mi, aká som odvážna a že ony si balóny teda nedajú. 

Niektoré skúsenosti sú neprenosné a táto stála za to asi hlavne kvôli mojim dcéram. Nemyslím si, že cesta naspäť k sebe je len jedna, ale pre mňa bola táto tá najlepšia voľba, do ktorej by som možno nešla nebyť podpory a povzbudenia od môjho okolia. Aj preto chcem o tejto skúsenosti hovoriť a som tu pre vás, ak by ste chceli čokoľvek vedieť.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *