Ako som sa neprestala báť

napísala MICHAELA KUČOVÁ ilustrovala ZUZANA ŠEBELOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 27. februára 2025.

Neviem prečo, ale najnepríjemnejšia mi je v súčasnosti predstava, ako sa mi kolená krvavo odierajú o asfalt. Rýchlosť a výška, nebezpečenstvo, že spadnem, sa časom stali mojou najväčšou obavou. Dokonca aj kedysi dávno som romanticky prikvačená na chrbte frajera na mopede mala pred očami namiesto malebných scenérií prímorského letoviska najmä tie odreté kolená.

Intenzita toho strachu, sila, ktorou prestupuje mojím telom, ma prekvapuje. Stáť pevne nohami na zemi a držať balans nikdy neboli mojou silnou stránkou.

Vždy som predsa mala najviac strach z toho, čo si o mne kto pomyslí. Moje ambície ma však opakovane stavali pred mikrofóny a kamery či na pódiá, nech boli akokoľvek skromné. Myslela som si, že na verejnosti majú vystupovať sebaistí suverénni ľudia, teda rozhodne nie ja. Nie s týmto strachom! Niekedy sa však nedalo odmietnuť a napokon som sa tomu prestala vyhýbať, hoci hovoriť pred publikom mi rušilo spánok, trávenie aj schopnosť viesť zmysluplnú konverzáciu. Na výsledku to prekvapivo väčšinou nebolo príliš cítiť, ale tie minúty v zákulisí mi každú sekundu odbíjali celým telom. Časom som zistila, že mi pomáha skákať, to napätie z tela čo najviac vytriasť. Zhlboka dýchať. Myslieť na to, čo je pre mňa dôležité, o čom idem rozprávať. Byť dokonale pripravená tak, že potom na to môžem aj zabudnúť a byť celkom spontánna. 

Pokračovať v čítaní: „Ako som sa neprestala báť“