Posledné dobrodružstvo
napísala DAGMAR GUROVÁ ilustrovala BARBORA IDESOVÁ
Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 5. decembra 2024.
V tichej sále dramaticky zadunia bicie. Ľudia prekvapene dvíhajú hlavu, ale to už vzduch režú ostré tóny trúbky a truhla klesá do hlbín krematória. Niektorí sú zarazení, no sugestívny rytmus rýchlej hudby im nedovolí dumať posediačky. Najmenej zaťažení konvenciami vyskočia zo sedadla ako prví, postupne všetci tancujú či aspoň podupkávajú nohou.
Predstava vlastného pohrebu ma zakaždým rozosmeje. Púšťam si ju v hlave, keď si potrebujem dodať odvahu pred ťažkým rozhovorom alebo pred niečím novým a strašidelným. Funguje to aj vtedy, keď mi pred nosom ujde električka či sa mi vo výťahu roztrhne vrecko so smeťami. Pohrebná skladba povzbudzujúco hučí v aute, keď si so strachom razím cestu hmlou alebo poľadovicou, a moje deti na zadných sedadlách len prevracajú oči. Vedia, o čo ide. S debatami o smrti to doma nepreháňame, ale nie sú tabu.
Boli roky, keď som na ňu vôbec nepomyslela. Stiahol ma prúd všedných úkonov a povinností. Pripomínala som škrečka, ktorý zbesilo uháňa v plastovom kolotoči a má pocit, že to potrvá navždy.
Možno aj preto ma tak zasiahlo zistenie, čo najviac ľutujú zomierajúci – nesplnené sny, priveľa času v práci a primálo s ľuďmi, na ktorých im najviac záležalo. Uvedomila som si, do akej miery robím to isté, a prebralo ma to k životu.
Odvtedy mi chvíľkové pomyslenie na smrť pomáha prekonať hanblivosť. Rozoznať, čo je dôležité a na čo sa môžem vykašľať. Zhodnotiť, či žijem, ako chcem, alebo sa dostávam do vleku okolností a predstáv iných. Zrazu dokážem vstať ráno o piatej, aby som si mohla zaplávať. Dovolím si na pár minút sa zastaviť a pozorovať stromy vo vetre či oblaky. Pre niekoho sú to zbytočnosti, mne dávajú pocit, že naplno žijem.
Odhodlala som sa znova chodiť do školy a zmeniť prácu. Nechcem, aby sa deťom ako prvá vynárala spomienka na moju tvár osvetlenú monitorom. Túžim, aby si rozprávali vtipné príhody o tom, čo sme spolu zažili. Aby mohli povedať, že sme sa veľa smiali, bláznili, čítali si a vymýšľali. Aby si pamätali spoločné chvíle bez náhlenia.
Aj to najbanálnejšie rozhodnutie môžem preveriť z pohľadu vlastnej konečnosti: Keď raz budem na smrteľnej posteli a spomeniem si na dnešný večer, ocením, že som si dala topánky, ktoré každý obdivoval, no tlačili? Alebo tie rozčaptané, v ktorých som dokázala tancovať do záverečnej? Niekedy ma prekvapí zistenie, že nič z toho, lebo viac než dlhoočakávanú tancovačku v tej chvíli potrebujem výlet do lesa.