Život v malom

napísala SOŇA HRÚZIKOVÁ
ilustrovala MARTA PROKOPOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 6. júna 2019.

Mám rada život v malom, občasné úniky z každodenného absolútneho dostatku a dostupnosti, ísť lesom, nosiť si všetko potrebné na chrbte v batohu, nasťahovať sa na pár dní do auta, spať v ňom pri morskom pobreží, keď vonku zúrivo prší, variť na malom plynovom variči, striedať tri tričká.

Nechcem však písať o dobrodružnom živote, na to nemám právo, sú to skôr ojedinelé skúsenosti, vlastne som nebola nikde, nič som nevidela. Aj preto si to všetko stále romantizujem. Bývanie v maringotke bolo ako jeden z obrazov budúceho života vo mne prítomné odjakživa a stále sa na túto tému často zasnívam, no už ma viac ako vysoká miera instagramovateľnosti takéhoto #vanlife, #cabinporn, #tinyhouse, #offgrid spôsobu života zaujíma jeho podstata – a aj realita. Rozmýšľam, či som naň súca, ako dlho by som to vydržala, kedy by som si to prestala užívať a začala by som mrnčať, že už mám dosť improvizovaných riešení, že chcem všetko, veľa, hneď. A čo sa z takejto minimalisticky nastavenej existencie dá preniesť do rutiny bežných dní, do života v meste. Ako si to celé zrovnať v hlave a nastaviť tak, aby medzi každodennosťou a únikmi z nej nevznikali až také kontrasty, aby to neboli prechody z extrému do extrému. Ako sa v spoločnosti vyznávajúcej konzum uskromniť, neplytvať, stáť si za svojím málom aj bez lajkov druhých ľudí, nepanikáriť, nebáť sa toho, že niečo bude chýbať – minimálne a zároveň najviac zo všetkého ku šťastiu.

Kľúčom asi bude sebestačnosť a jej (ne)prítomnosť v našom živote. To, prečo ten môj len veľmi pomaly smeruje k svojej minimalistickej verzii, nie je ani tak o nutnosti prekonať vlastnú pohodlnosť alebo márnivosť, ako skôr o úzkostlivosti. Akokoľvek samostatne môžem pôsobiť, v praktickej rovine sa sama na seba spoliehať veľmi neviem. Už pri základnej myšlienke, že človek by mal vlastniť len to, čo naozaj potrebuje, sa v mojej hlave automaticky objavuje druhá – ale ako to mám dopredu vedieť? Napríklad: panikárim, keď sa blíži sviatok, ktorý prinesie zatvorené potraviny, dva dni premýšľam nad strategickým nákupom, plánujem, kombinujem a nakoniec domov aj tak vždy donesiem viac jedla, ako by bolo treba.

A náročná je pre mňa aj snaha zminimalizovať sa pri spomínaných únikoch preč, do lesa, mimo mesta, odolať každému jednému čo ak náhodou pri pohľade na kopu vecí, ktoré by sa mohli hodiť, hoci len raz a na pol minúty. Obťažuje ma všetko všade so sebou vláčiť, vždy na všetko myslieť, no pohnúť sa z domu bez toho, aby som bola pripravená na každý variant – počasia, hladu, smädu, nudy, únavy… –, je pre mňa takmer nepredstaviteľné. A aj keď nakoniec skutočne striedam tri najpohodlnejšie tričká, mávam ich so sebou oveľa viac. Čo ak, čo ak, čo ak… Myslím si, že dostupnosť všetkého vždy a všade ma postupne pripravuje o akúsi formu životaschopnosti a umenie poradiť si za každých okolností, že tak prichádzam o časť prirodzeného životného uspokojenia.

Aj preto mám pocit, že život v malom potrebujem zažívať viac a častejšie, a to nielen vo forme výletov a dovoleniek bez cestovnej kancelárie. Je to napokon vždy oslobodzujúce – najmä od vlastných vnútorných bŕzd. A postupne zisťujem, že spôsobov, ako sa k tomu priblížiť je viacero, človek nemusí hneď utekať na lazy a začať chovať kozy. Aj keď – och!
Jedným medzistupňom na ceste k vysnívanej podobe života môže byť aktívny a kritický príjem informácií a uvedomenie si kontextu toho, čo robíme, konzumujeme a kupujeme. Aspoň mne to pomáha, keď začujem vábivé volanie všetkých tých novučičkých, lesklých a voňavých vecičiek po mojej peňaženke. Vedieť o následkoch konzumného spôsobu života, o podmienkach, v akých sa veci, ktoré málokedy skutočne potrebujeme, vyrábajú, o vykorisťovaní, o dopadoch na životné prostredie, o fast fashion, o škodlivosti plastov a ich záťaži pre planétu. (Písali sme o tom aj v Kurníku – napríklad ako je to s oblečením a jeho výrobou, s testovaním kozmetiky na zvieratách, s pestovaním kvetov, ktoré kupujeme v supermarketoch, či so škodlivou chémiou v erotických pomôckach.)

A druhý spôsob, ako sa k tomu priblížiť, ktorý postupne objavujem, je jednoducho zobrať si svoju sebestačnosť späť. Neuľahčovať si život nákupom vecí, ale ich výrobou v domácich podmienkach. Netvrdím, že je treba zavrhnúť všetky obchody, nevyužívať žiadne služby a žiť len z toho, čo sa urodí na vlastnom políčku. Ani sa nijako nevyžívam v role gazdinky, len sa mi ten pocit, že nie som v úplne všetkom odkázaná na okolitý svet, páči.

A nie som v tom sama. Ako ukázala malá anketa na túto tému, dôvodov, prečo miesto kupovaných vecí siahame po ich homemade a handmade alternatívach, je niekoľko. Finančné a ekologické aspekty sa objavili pri výrobe jogurtov, pracieho slizu aj domácej kozmetiky. Niekto veci, ktoré vyrába, ďalej daruje (napríklad bižutériu a doplnky, sviečky, pohľadnice, pletené čiapky a šály). Občas nás k domácim alternatívam bežných produktov privedú okolnosti – napríklad citlivá pokožka reagujúca na klasickú kozmetiku plnú chémie. A niekoho baví samotná činnosť alebo proces, keď niečo vzniká – napríklad pečenie kváskového chleba, varenie džemu a oberanie ríbezlí naň. V odpovediach sa viackrát vyskytlo aj slovo meditácia – môcť niečo vytvoriť rukami, sústrediť sa na túto činnosť a potom mať radosť a osoh z hmatateľného výsledku práce je často niečo, čo nezažívame automaticky na dennej báze.

Ja sa vo sfére DIY zatiaľ realizujem len v kuchyni (na začiatku bola klasika – jogurty –, potom som naložila kimči, robila som aj paneer, teraz som rozbehla klíčenie), no odpovede z dotazníka mi značne rozšírili obzory. Podľa nich sa dá toho doma vyrobiť naozaj veľa: oleje, dezinfekčné vody, biopostreky na rastliny, rastlinné mlieka, kaše, hračky pre deti, kozmetika – krém na tvár či telo na olejovo-maslovej báze, hyaluronové sérum a bylinkové tinktúry –, domáci „saponát“ (ktorý je 5 % roztokom kyseliny citrónovej), prípravok na umývanie skla zo štyroch komponentov (prevarenej vody, škrobu, octu a alkoholu) či domáci prášok a sliz na pranie. A to už je celkom slušný balík sebestačnosti – navyše spojený s pocitom hrdosti, čo všetko samy a sami dokážeme vyrobiť.

Mať menej a vedieť si poradiť – vyrábať, recyklovať, upcyklovať, zapojiť hlavu aj ruky, nenechať sa znechutiť vlastnou nešikovnosťou a ťarbavosťou. Aj tak môže vyzerať cesta k spokojnosti. A možno to potom raz hravo zvládnem aj v tej maringotke. Alebo sa tie snové nutkania odísť preč, ďaleko od všetkého, za skutočným, drsným životom celkom vytratia.


Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /www/n/a/u84109/public_html/wp-includes/class-wp-comment-query.php on line 405

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *