O hľadaní tej pravej (kamarátky)

napísala VERONIKA PIZANO
ilustrovala ALEXANDRA JUST

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 18. apríla 2019.

Ovplyvnená americkými seriálmi a filmami som väčšinu tínedžerských rokov žila v predstave, že každé dievča by malo mať svoju najlepšiu kamošku, ideálne aj dve až tri. Mať svoju nerozlučnú skupinu, s ktorou by som sa delila o všetky útrapy, strasti, zamilovanosti. Keďže som však najlepšiu kamarátku v takom zmysle nemala, neraz som si hovorila, či som v tomto vôbec normálna, a pridávala som si tak ďalšiu neistotu už k tomu tradičnému množstvu pochybností, ktorými si tínedžerka prechádza.

Rodina, odtiaľ-potiaľ
V detstve som sa často utiekala k svojim sesterniciam a bratrancom, bola som hrdá na to, že máme veľkú rodinu, keďže moja mama má deväť súrodencov. V sesterniciach, ktoré boli v mojom veku, som videla svoje vzory, počúvala som ich a myslela si, že vedia všetko. Nachádzala som v nich to, čo som v škole či na sídlisku nájsť nevedela, aj keď stretnutia s nimi boli sporadické, keďže sme žili v iných mestách. Ale po dedičských hádkach našich rodičov sa tieto putá pretrhli a v puberte som opäť ostala bez oporného bodu spriaznenej duše.

Keby som v tom čase mala internet a venovala pozornosť rôznym štúdiám, možno by ma ešte viac zarmútilo poznanie, že priateľstvá sú pre životné šťastie a prosperovanie veľmi dôležité, minimálne také dôležité ako rodina. A dokonca so stúpajúcim vekom sú priateľstvá dôležitejšie než rodina. Staršia žena bude lepšie prosperovať, ak má nablízku dlhoživotné priateľky, než ak by sa presťahovala k deťom a bola častejšie s vnúčatami.

Občas sa to spojí a niektoré ženy majú za najlepšie kamarátky svoje sestry. „Dnes mám najsilnejší priateľský vzťah so sestrou, ktorá je o deväť rokov mladšia ako ja. Pokrvné puto nám prerástlo do priateľstva, v ktorom nie je núdza o pochopenie, pomoc, srandu a, samozrejme, sesterské hádky,“ napísala mi Viera (47). Ja sama mám skvelú sestru staršiu o sedem rokov, s ktorou si výborne rozumieme. Lenže keď ja som bola dieťa, ňou plieskala puberta, a keď mnou plieskala puberta, ona už riešila, ako prežiť idiotského šéfa. Spoločné témy sme si teda našli, až keď som nastúpila na vysokú školu. Dokážeme viesť hodinové rozhovory, radovať sa a posťažovať si, ale niektoré veci si jednoducho nepovieme, pretože sme si ich ani predtým nikdy nehovorili.

Puberťácka komplikovanosť
Môj pocit nenormálnosti pokračoval aj na gymnáziu, kde boli síce priateľské vzťahy intenzívne, napokon každodennosť školy ani inú možnosť nedáva, ale vždy som mala pocit, že každá spolužiačku tú svoju najlepšiu kamarátku má, len mne tá moja chýba. S rastúcim vekom sme riešili lásku, masturbáciu aj sex, ale vždy tam boli jemné odtiene vyťahovania sa, povrchnosti, hanbenia sa aj výsmechu, ktoré ma často brzdili v tom, aby som sa dokázala naplno do týchto priateľstiev ponoriť a odhaliť najtajnejšie zákutia svojho prežívania. Zuzana (35) mala na strednej školy viacero blízkych kamarátok, ale občas im to zaškrípalo: „Párkrát sme sa zaľúbili do toho istého chalana. Čiže v tomto životnom období som dievčenské kamarátstva síce zažila, ale aj som svoje kamarátky považovala za konkurenciu.“ Následne mala obdobie, keď uprednostnila kamarátstva s mužmi, lebo sa jej zdali menej komplikované. „Teraz s odstupom rokov vidím, že v dievčenských kamarátstvach bolo oveľa ťažšie riešiť veci na rovinu. Aj doteraz sa mi stáva, že sa o probléme s jednou kamarátkou radšej najprv poradím s druhou, než by som šla do priamej konfrontácie. Vraj je to paradoxne tým, že ženy sú viac orientované na vzťahy a nechcú ich ohroziť konfliktom.“

Keď som bola nástupom na vysokú školu vhodená do cudzieho mesta, nemala som problém rozprávať sa s novými ľuďmi. Ale prejsť k niečomu hlbšiemu bola skôr iniciatíva žien, s ktorými som sa dostala do kontaktu, než moja vlastná, a občas ma level otvorenosti zaskočil. Začali sa mi tu formovať zárodky tých priateľstiev, ktoré sa naplno rozvinuli až neskôr po skončení školy. Sú to priateľky, s ktorými sa stretávam občasne, ale vždy si máme čo povedať. Pokračujeme tam, kde sme na poslednom stretnutí prestali, hoci bolo aj pred šiestimi mesiacmi. S jednou si zájdem do divadla a práve to, že je bezdetná, mi veľmi pomáha udržiavať nadhľad nad mojím materstvom a neskĺznuť do módu ženy s tromi deťmi, ktorá sa nevie rozprávať o ničom inom. S ďalšou sa občasne stretneme a vždy mám z toho radosť, lebo nie je stretnutie, na ktorom by mi neukázala nejakú novú oblasť tohto sveta, o ktorej som doteraz netušila. Veľa priateliek z vysokej školy však odplávalo z môjho života (alebo ja z ich?) a neraz mi príde ľúto, že o človeku, s ktorým som roky mala spoločnú izbu na priváte, dnes skoro vôbec nič neviem. Patrícia (26) takéto situácie neberie tragicky: „Som človek, ktorý intenzívne žije tam, kde je, a preto sa mi často deje, že po zmene životných okolností prirodzene ochladne kontakt aj s veľmi blízkymi priateľkami. Nepovažujem to za katastrofu, skôr naopak, je to privilégium, pretože každá životná etapa sa mi hlboko zviazala s konkrétnymi ľuďmi a stretnutie po rokoch je osviežujúce.“

Sociálne siete naše každodenné
Ak sa s niektorou priateľkou už roky nestretávam a v podstate nerozprávam, často o nej viem len na základe jej aktivity na sociálnych sieťach. A za to som v podstate sociálnym médiám vďačná, aj keď práve nie som tá, ktorá dáva na Facebook súkromné veci. Pred pár rokmi ma známa pridala do populárnej materskej facebookovej skupiny. Šokovalo ma, že tam ženy pod svojím menom riešia často veľmi intímne záležitosti nehľadiac na to, že si to čítajú stovky až tisíce cudzích žien. Dodnes netuším, či ide o online formu psychohygieny, alebo o potrebu mať svoju dedinu aspoň v takejto forme. Online skupiny nezaznávam, len si myslím, že užší kruh môže byť prospešnejší, úprimnejší aj bezpečnejší. Takú online skupinu má Katarína (37): „Pár rokov mám online skupinu kamošiek, s ktorými som v kontakte doslova každý deň a povieme si všetko. Sú roztrúsené po celej zemeguli, ale prevažne v USA. Vedia o mne veci, ktoré o mne nevie nikto. Sú tam, keď človek potrebuje taký ten výkrik do tmy, ale aj keď sa treba do nejakej témy naozaj zahĺbiť. Ony ma popchli, aby som sa začala liečiť na popôrodnú depresiu. Ktovie, či by som sa bez nich objednala k psychiatrovi.“ V tejto skupine má Katarína deväť žien, ale zatiaľ len s dvoma sa fyzicky stretla. Plánujú poriadnu babskú dovolenku, len s deťmi a vzdialenosťami je to komplikované. Takže niečo, čo začalo ako adminovanie facebookovej skupiny o detskom spánku, prerástlo do online hlbokého priateľstva.

Četovacia skupina zas robí veľkú radosť Lenke (35): „Je nás tam spolu päť žien a raz za pár mesiacov sa nám podarí stretnúť sa aj naživo. Rozdebatovávame všetko od obľúbeného zapínania podprsenky cez vzťahové témy, vedu a lokálnu aj svetovú politiku.“ Ja sama považujem četovacie skupiny za hlavný pilier toho, ako udržujem komunikáciu. Mám WhatsApp skupinu so súrodencami, so súrodencami a s mamou, s kamarátkami. Momentálne objavujem čaro audiospráv, ktoré si posielam s priateľkou, s ktorou som sa nedokázala telefonicky zladiť pre rozdielne časové pásma a na vypisovanie sme obe príliš zaneprázdnené aj lenivé.

Tie naozaj najintenzívnejšie a najhlbšie priateľstvá prežívam až teraz. Spätne sa pozerám, či som sa do nich nevedela počas vysokej školy ponoriť preto, že som nebola zvyknutá rozoberať intímnosti. Alebo ma zamestnával vzťah na diaľku s mojím budúcim manželom viac, ako by sa od takého typu lásky čakalo? Po nastúpení do prvej práce som nemala okolo seba takmer žiadne ženy, navyše som pracovala z domu. Spriaznené duše som našla až vtedy, keď som vošla do nového okruhu ľudí. Boli to ľudia, ktorí spolu robili dobrovoľnícky na veci, ktorú považovali za dôležitú. V tomto kruhu som zrazu našla ľudí, ktorí ma posúvali ďalej. Otvorenosť a škála tém bola taká široká, že umožnila nahliadnuť hlbšie do každej osobnosti a nájsť tam ženy, ktoré mi prirástli k srdcu. Spoločná práca a cieľ spojili s jej dvoma najlepšími kamarátkami aj Zuzanu (37). Ich pracovné rozhovory sa prirodzene prelínali s rozhovormi o deťoch, vzťahoch i spoločenských problémoch a vyvinuli sa vo veľmi intenzívne a hlboké priateľstvo. Prehĺbenie vzťahov vďaka spoločnej „agende“ potvrdzuje aj Terézia (27): „Moje najbližšie kamošky a vlastne priateľstvo s nimi sa budovalo niekoľko rokov, no počas posledného dva a pol roka sa prehĺbilo oveľa viac. Spôsobili to naše súbežné tehotenstvá. Rodili sme v mesačných intervaloch. Počas našich tehotenstiev sme mali prirodzene spoločné témy, problémy, ktoré sme rozoberali, spoločne sa pripravovali na pôrody a napokon po pôrode sme sa delili o svoje skúsenosti.“

Ženské kruhy
Súčasné prežívanie a zdieľanie pocitov, starostí a skúseností bolo kľúčovým v rozvinutí sa môjho priateľstva so ženami, s ktorými som napísala články a knihu o pôrodníctve. Počas písania sme sa čoraz hlbšie spoznávali, nemali sme problém sa navzájom skritizovať, ale aj poradiť si, ak to situácia žiadala. Dospeli sme do štádia, keď sa nevieme ani len pohádať, nech už máme protichodné názory na niektorú tému, hoci to navonok môže vyzerať ako hádka. V určitom momente, opäť vďaka spoločnému projektu, sa k týmto dvom ženám pridali ďalšie dve, ktoré mi otvorili ďalšie obzory. Táto štvorka s ich pohľadmi na svet a podporou mi pomáha prekonať náročné obdobia rodinných či pracovných kríz.

Neraz sa stretnem s vetou, že ženy sú zákerné, že ženské kolektívy sú na nevydržanie až toxické. Možno mám len šťastie, ale naozaj mám pocit, že mám okolo seba čoraz viac skvelých žien, ktoré sa združujú do kruhov, ktoré ma napĺňajú po rôznych stránkach. Splnil sa mi detský sen (opäť raz som ovplyvnená americkou popkultúrou) a som členkou knižného klubu, ktorý je tvorený prevažne zo žien, ktoré sú neuveriteľne sčítané. Hlbší pohľad na pôrodníctvo ma prirodzene doviedol k téme feminizmu a stretla som tak ženy, ktoré feminizmus intenzívne riešia a ja sa od nich veľa učím. Aj Zuzana (48) má takýchto kruhov viac: „Mám rôzne ženské kruhy, ktoré sú vždy špecifické niečím iným – dievčatá z gympla, priateľky z výšky, kolegyne priateľky, mamky, čitateľky, dievčatá z módneho salónu. Všetky sú pre mňa dôležité a veľakrát mi dodávajú povzbudenie k veciam, o ktorých som ani neverila, že ich môžem a dokážem urobiť.“

Možno preto, že som sa konečne naučila otvorenejšie rozprávať o dôležitých veciach, sa moje priateľstvá prehĺbili. A možno preto, že som pochopila, že dobrý priateľský vzťah nemusí znamenať, že sa vidíme alebo počujeme každý deň, dnes mám priateľky, ktoré ma inšpirujú a učia nové veci.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *