Nuda

napísala EVA MÉSZÁROSOVÁ editovala MIRKA URBANOVÁ
ilustrovala MIROSLAVA DEMETEROVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 21. novembra 2019.

Premýšľam nad ňou často. Nad nudou v živote. Nad tým, aká zdrvujúco reálna je u každého z nás, ako aj nad tým, aké všetky túžby, sny, predstavy a ilúzie je schopná v nás spustiť. Aké môže mať užívanie niektorých z potenciálnych „liekov“ na nudu následky na naše životy. Aké následky môže mať naša snaha nenudiť sa pre celú spoločnosť…

Premýšľam nad tým, prečo to tak je. Že bez ohľadu na to, ako veľmi sme v našich životoch zaneprázdnení a pohltení každodennými povinnosťami, bez ohľadu na (zdanlivú) nenahraditeľnosť či druh nášho povolania sa každý občas prichytíme, že nám náš život príde jednoducho stereotypný a nezaujímavý.

Deje sa tak nezávisle na tom, či sme v dlhoročnom vzťahu alebo sa zapodievame – po istej dobe už taktiež stereotypným – randením so stále novými potenciálnymi partnermi a partnerkami. Je jedno, či sa topíme v peniazoch a užívame si všetky výdobytky modernej civilizácie alebo či sa pretĺkame „dobrodružným“ životom na voľnej nohe. Častokrát sa jednoducho ocitneme v bode, kedy sa nám celý náš život javí absolútne fádny, okukaný a nekonečne…nudný.

Sú to hlavne médiá, filmy, hudba a knihy, ktoré vytvárajú a sprostredkúvajú príbehy mimo našej dennej rutiny. Prinášajú nám tie najdramatickejšie a najdobrodružnejšie momenty a dôverne známe chvíle otupnej jednotvárnosti zvyknú radšej preskočiť alebo len naznačiť pár symbolickými zábermi či slovami.

Občas by to možno chcelo len akési vyjdenie z našej komfortnej zóny, pozostávajúcej z užívania bežných netflixových hitov či ženských románov alebo mainstreamovej hudby a zahĺbenie sa do filmov, kníh či tónov, ktoré sa odvažujú interpretovať naše životy úprimnejšie, aj keď o to možno náročnejšie pre ich prijímateľa – aj s ich občasnou monotónnosťou a každodennosťou. Ľudí, ktorým sa niečo takéto chce, ale nie je až tak veľa. Veď mainstream je mainstreamom preto, lebo ho tvorí väčšina. Väčšina, ktorá aj tak nakoniec skončí chvejúc sa pri emočne bohatom Príbehu služobníčky či vzdychajúc nad mysterióznosťou True Detective. Čo je škoda. A stáva sa to, samozrejme, aj mne.

Kamoška Bezmocnosť

Ďalším, pre mňa podobne frustrujúcim pocitom, sprevádzajúcim nudu je pocit bezmocnosti. Myslím si, že určitú formu bezmocnosti pociťujeme v živote do istej miery každý.

Ako dobrý príklad mi príde obrovská úspešnosť spomínaného seriálu Príbeh služobníčky. Premýšľala som nad tým, prečo je práve tento seriál (aj pre mňa) taký lákavý.

Verím, že to je najmä preto, že sa jedná o príbeh neustáleho boja s bezmocnosťou. Isteže, svoju popularitu si určite získava aj vášňami a emočne nabitým obsahom, kde sex naberá množstvo nových rozmerov – od tých najzvrátenejších až po tie najprirodzenejšie a najľudskejšie.

Okrem toho však v dystopickom príbehu taktiež vidíme akúsi pararelu s dnešnou realitou západnej spoločnosti, resp. s víziou jej možného smerovania. Avšak je tu jeden základný rozdiel. V našom každodennom živote nevieme, proti čomu by sme sa mohli vzbúriť tak ako hlavná postava June, proti čomu by sme mohli otvorene bojovať a čo by sme mohli označiť ako TO zlo, tú prapodstatu všetkých problémov. Žiadna sestra Lýdia neexistuje ani nikdy existovať nebude, aj keď by sme mnohí možno veľmi chceli.

Koho však viniť, a z čoho? Vždy sa jedná len o chyby v systéme, ktorého neuchopiteľnosť v nás často zanecháva práve pocit bezmocnosti. Systém nezdrapíme pod krk, nezatočíme s ním, nepostavíme sa mu tvárou v tvár.

Občas sa mi zdá, že práve táto bezmocnosť boja proti čomukoľvek pôsobí na ľudí priam neznesiteľne. Obzvlášť vedomie, že to najhrdinskejšie, čo môžeme počas nášho dňa spraviť, je zasa len rad ďalších stereotypných činností: ráno vstať, nezabudnúť si plátené tašky na poobedný nákup ovocia, trpezlivo vychystať deti do škôlky či školy (a nenakričať na ne za to, že si pätnásť minút obúvajú jednu ponožku), vyvenčiť psa alebo partnera či partnerku, v práci sa zastať kolegyne šikanovanej za to, že odchádza každý deň o pol štvrtej domov, lebo sa ponáhľa za deťmi… Alebo vysvetliť niekomu na úrade, ako má vyplniť tlačivo, pustiť staršiu pani na prechode pre chodcov aj keď sa už ponáhľame autom domov.

Jednoducho veci, ktoré „nikto nevidí”. Žiadne zabíjanie drakov sa nekoná, dejú sa len tisícky „malých-veľkých skutkov”. Je to rozhodnutie dať si rizoto namiesto steaku, je to malá výhra nad plesňou v kúpeľni, prebalenie pacienta v nemocnici, či nášho bábätka šesťkrát denne. Je to úsmev na predajcu Nota Bene. Rozhodnutie nekúpiť si nové tričko z jesennej kolekcie od Zary.

Na nudu instantnými filtrami?

A tak (aspoň) trénujeme na maratón alebo sa dáme na bojové umenie. Skočíme si padákom z lietadla, či sa vyštveráme na najvyšší kopec v Rakúsku. Odcestujeme na Kubu a vytvárame si tam ilúziu toho „ozajstného” dobrodružstva, snažiac sa pritom vymaniť z bežného kŕdľa turistov a presvedčiť sa, že práve naša výprava je INÁ. Pocity nudy a jednotvárnosti, ba možno dokonca aj pocity bezmocnosti môžeme dnes naozaj zaháňať čoraz rôznorodejšími a originálnejšími spôsobmi.

Môžeme taktiež začať cez sociálne siete presviedčať seba aj ostatných, že náš život je INÝ. Máme na to k dispozícii pozoruhodné spektrum nástrojov, od čarovných filtrov na Instagrame cez celú paletu možností sebavyjadrenia sa na Facebooku. A predsa sa nám vždy podarí nájsť aspoň jeden moment z nášho dňa či týždňa, ktorý je trochu výnimočný. Ak ho vieme lákavo odprezentovať, chvíľu sa potom naozaj cítime, že náš život je pestrejší. A keď už nič iné, aspoň sa uistíme, že sa „zaujímame” o takmer všetky udalosti na Facebooku, od kurzov štrikovania či zvárania, cez skupinu venčiacu mačky až po koncert kapely, o ktorom už teraz vieme, že naň určite nepôjdeme.

Zároveň tým síce možno prispejeme do bezodnej studne pochybností ostatných ľudí o sebe samých, ktorí tejto našej zaujímavosti v protiklade k svojej „nudnej” offline každodennosti uveria – ale tak to už chodí na sociálnych sieťach.

Toto všetko robím, samozrejme, v rámci môjho osobného boja s nudou, či s pocitom nudnosti v mojom živote občas aj ja. Problém je akurát v tom, že tie ozajstné riešenia zahnania našej nudy tkvejú častokrát niekde úplne inde než v čomkoľvek z vyššie spomenutého.

Klamať o zaujímavosti našich životov si ale nezvykneme len virtuálne. Je bežné, že keď sa nás niekto spýta, ako sa máme, zvykneme odpovedať tak, aby to vyznelo, že robíme niečo pozoruhodné. Myslím si, že vo všeobecnosti máme veľmi málo tak vzácnych priateľov, ktorým by sme sa odvážili napríklad povedať, že včera poobede sme najprv hodinu scrollovali Facebook a Instagram, potom sme pol hodinu vyjedali staré zásoby keksov a následne sme pätnásť minút pozerali von oknom na jeden zaľúbený pár a deti tmoliace sa v rade za sebou v parku, pričom sme premýšľali nad svojím novým kolegom v práci.

Isteže, existujú aj ľudia s „dobrodružnými” a „zaujímavými” povolaniami – také horolezectvo, kozmonautiku, či herectvo málokto pokladá za nudné. Avšak nestane sa aj táto forma dobrodružstva po čase rovnako stereotypná ako úradnícka práca za počítačom?

Bola tu vždy?

Neviem, či „nuda“ nie je v istom zmysle akýmsi syndrómom modernej spoločnosti. Kdesi v podvedomí mi stále rezonuje predstava pravekého človeka – tak ako ju opísal Yuval Noah Harari v knihe Homo sapiens – naháňajúceho denno-denne divú zver, aby nezomrel hladom, zbierajúceho plody, zakladajúceho oheň, putujúceho z miesta na miesto, či schovávajúceho sa v jaskyni pred nástrahami vonkajšieho sveta. Vnímal niekedy svoj život tiež ako nudný?

Zabíja naše denné nakupovanie v supermarkete, kde si môžeme vybrať z desiatich druhov naporciovaných mŕtvych zvierat, toho dávneho lovca v nás? Zabíja okamžitá dostupnosť čohokoľvek nášho vnútorného objaviteľa a dobrodruha?

Je ale dosť možné, že aj vtedy ľudia museli bojovať s istou formou nudy. Dôkazom sú všetky kmeňové tance, tradície, ceremónie… Jednoducho rôzne prostriedky, ktoré okrem účelu kreatívneho a sociálneho naplnenia mali určite aj dôležitú funkciu práve ozvláštnenia každodennosti. Som presvedčená, že išlo aj o spôsob, ako si spraviť život aspoň trochu zaujímavejším, ako vyvolať emócie, spraviť niečo INÉ.

Na čo nám je?

Ako sa dá teda tak naozaj zvíťaziť nad nudou a je vlastne nutné za každú cenu s ňou bojovať? Alebo existuje aj nejaká funkcia, ktorú nuda v našich životoch zastáva?

Isté je, že v nás môže vzbudiť tvorivé aj netvorivé činnosti. Inými slovami, z nudy môžeme buď zjesť kilo čokolády alebo ísť na expedíciu do neznámej časti nášho mesta.

Najnovšie vedecké dôkazy ale naznačujú, že pri nudení sa máme väčšiu šancu byť skôr tvorivými. V jednej štúdii sa napríklad zistilo, že znudeným účastníkom štúdie sa v testoch kreativity darilo lepšie než tým, ktorí boli viac uvoľnení, nadšení alebo zarmútení. Keby vraj nebolo nudy, prežívanie človeka by sa stalo nedostatočne napĺňajúcim a prišiel by tak o množstvo emocionálne, kognitívne a sociálne dôležitých zážitkov. Nuda je v modernej psychológii chápaná ako varovný signál, že nerobíme to, čo by sme robiť mali a zároveň impulzom, ktorý nás motivuje pozmeniť naše ciele a projekty tak, aby sa stali pre nás zaujímavejšími. Vraj ak máme pocit, že nám chýbajú kreatívne nápady, môžeme skúsiť „unudiť sa” ešte trochu viac napríklad odpovedaním na e-maily (túto skúsenosť môžem potvrdiť).

Je to len na nás. Či sa rozhodneme s nudou bojovať, alebo ju prijmeme a necháme sa inšpirovať jej skrytými impulzami. Je na nás, čo všetko objavíme v sebe či okolo seba, do čoho všetkého sa zaľúbime alebo donútime a ako veľmi sa odvážime riskovať zmenu a takto vyhnať nudu z našich životov. Alebo jednoducho len prijať každodennosť a pripomenúť si, že je zároveň aj znakom toho, že sa nedeje nič horšie.

Pre mňa osobne ako ženu, ktorá trávi svoj štvrtý rok doma s deťmi, sa zápas s nudou stal už viac-menej bežným. Je zhmotnený v boji s prachom, riadmi a neustále sa hromadiacimi nespárovanými ponožkami. Predovšetkým teraz v novembri, ktorý som už pred rokmi – hneď po februári – korunovala za mesiac nudy. Na druhej strane, keby ma všetky tieto činnosti tak príšerne nenudili, asi by nikdy nevznikol ani tento článok.

2 myšlienky na “Nuda

  1. Spätné upozornenie: Zlí chlapci – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *