Musíme sa rozprávať o deťoch?

napísala MICHAELA KUČOVÁ
ilustrovala MARTU

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 20. októbra 2016.

Všetci to vieme. Je taký vek, kedy nám Facebook a Google svorne ponúkajú plienky a detské výživy. Príbuzní do repertoáru vyčítavých pohľadov pridávajú nenaplnenú ambíciu rozmaznať ďalšiu generáciu. Všade v okolí pučia bruchá a ozýva sa detský plač. Sú medzi nami ale také (a takí), čo volaniu prírody aj spoločenskému tlaku odolajú. Či už dočasne, alebo s celoživotným odhodlaním, mnohí z nás sú bezdetní. Život bez detí má mnoho špecifík a mohli by sme sa o nich rozprávať dlhé hodiny. Problém je, že občas to nejde – naši kamoši sa totiž musia venovať svojim potomkom.

Je to celkom špeciálna osamelosť, v ktorej vám nerobí spoločnosť okruh kamarátok a už/ešte ani rodina. Ľudia, ktorí boli blízki, sa sťahujú čoraz hlbšie do svojich domovov, prímestských satelitov, do bezpečia zastrešeného hypotékou. Vybraná „rodina” starostlivo akumulovaná počas vysokoškolských čias alebo boja o prežitie v korporáte sa postupne rozpadá, bez rozchodov a rozvodov, no o to nenávratnejšie. Vo väčšine prípadov nejde o prudké rozdelenie ciest, jedna o tretej ráno zaseknutá na tanečnom parkete, kým druhá v rovnakom čase už len kojí a prebaľuje. Život nie je taký binárny, ale prináša momenty, v ktorých strácame spoločnú reč. Omnoho nenápadnejšie zisťujem, že sa počas rozhovoru s kamarátkou cítim nevypočutá. Ponad moje rameno sleduje interakciu svojho dieťaťa na pieskovisku. Celá v strehu, no nie na moje novinky. Prikyvuje, ale radšej sa nepýtam, čo mi teda radí. Po chvíli som zas stratená ja – neviem si predstaviť, čo musela prežívať na detskej pohotovosti, tentoraz sa do prikyvovania snažím čo najviac empatie dostať ja. Zostáva vo mne smútok, akoby sme už len hrali nejakú hru na priateľstvo, predstieranie blízkosti. Vieme a dokážeme prekonať tú náhlu, frustrujúcu inakosť našich svetov?

Spoza oceánu detských sĺz
Dieťa do priateľského vzťahu neprináša odcudzenie automaticky. Keď sa však obzriem okolo seba, nemá zmysel tváriť sa, že rodičovstvo ostatné vzťahy nemení. Dieťa je zmena, ktorá je neodškriepiteľná podobne ako rozchod či práca v zahraničí. V niečom je však omnoho citlivejšia, osobnejšia, ošemetnejšia. Vďaka spoločenskej norme rodinného života ako ultimátneho životného cieľa je aj tabu. O tejto zmene sa nerozprávame a už vôbec nie kriticky. Nepovieme ani chabé Chýbaš mi, hoci kamarátka je nám v detskom centre vzdialenejšia, než keby bola za oceánom (časový rozdiel je tiež podobný). Nechceme byť za bezcitných, sebeckých, nie sme predsa malí, aby sme žiarlili na dieťa. Potichu, v bezdetnom kruhu alebo tu v Kurníku to však môžeme povedať – s detnými si zrazu nemáme veľmi čo povedať.

Pred tridsiatkou sa v našich životoch prudko zvyšuje výskyt klišé a jedným z nich je aj konštatovanie, že kamarátky už riešia úplne iné veci. Rozhovory o tom, kam vedú naše kariéry, životy a stravovanie sa výlučne veganburgrami, sú metaforicky aj doslova prehlušené detským revom. Náhle sa zdá banálne otvárať tému, ktorá nie je otázkou prežitia rodu. Ťažko sa nadväzuje na linky, ktoré nás spájali doteraz, a ťažko sa navzájom vciťuje do sveta tej druhej. Povedzme to celkom priamo – priateľstvo už nefunguje tak ako kedysi. „Pri niektorých kamarátkach sa nezmenilo nič, pri iných všetko. Akoby zmenili identitu, odcestovali do zahraničia alebo niečo podobné. Chýba mi možnosť porozprávať sa s nimi dlhšie a bez toho, aby v polovici vety upozornili na to, že ich dieťa kaká alebo ho začali okrikovať. Chvalabohu, mám aj kamarátky-matky, ktoré nezmenili svoj život úplne, ale dieťa doň zakomponovali a neodstrihli svoje iné záujmy. Stále ich zaujíma svet a dá sa s nimi porozprávať aj o niečom inom, ako či dávať fotky svojho dieťaťa na Facebook. Niekedy mi je ľúto, že mám pocit, že o niektoré kamarátky som prišla a že nemá cenu im hovoriť novinky z môjho nudného bezdetného života,” hovorí Eva*.

Ako teda hľadať, znovuobjaviť spoločnú reč? Podľa psychologičky Hany Ševčíkovej sa netreba zľaknúť dočasného vzdialenia sa. Je prirodzené, že naše priateľské vzťahy menia svoju intenzitu, blízkosť medzi kamarátkami sa mení. Ak zostaneme aj počas týchto zmien otvorení, dočasné vzdialenie sa nás môže vzájomne obohatiť. Vyhradenie času „len pre nás“ podľa psychologičky netreba siliť: „Myslím, že je potrebné nechať kamarátke, zvlášť ak má naozaj veľmi malé dieťa, priestor na to, aby si tieto témy odžila. Ak ale má bezdetná priateľka pocit, že už toho bolo dosť a chce ju skúsiť vtiahnuť aj do iných tém, má to urobiť na rovinu, nie okľukou. Na to predsa priateľské vzťahy sú, aby vydržali aj takéto ťažšie chvíle. Takisto je dôležité, aby bezdetná kamarátka okrem netrpezlivého vyčkávania, kedy už prejdú detské témy, prejavila záujem o detský svet – o to, ako jej kamarátka materstvo prežíva. Je to predsa jej súčasťou a ak to bezdetná kamarátka z nejakého dôvodu ignoruje, môže to spôsobiť ochladnutie priateľského vzťahu.“

Na tenkom ľade
„Niekedy mám pocit, že deti sú ako prsteň z Pána prsteňov a že si opantajú telo aj myseľ niektorých matiek. Ešte stále neviem reagovať na povzdychnutia typu Ach, deti sú tá najúžasnejšia vec v živote. Verím, že môžu byť, ale asi nie pre každého. Je to také zvláštne, zrazu mám pocit, že ženu definuje jej dieťa a od istého bodu stráca svoju autonómnosť a stáva sa nástrojom dieťaťa. Je poslanie ženy porodiť dieťa? Toto v sebe stále nemám zodpovedané a trochu ma desí kladná odpoveď,” uvažuje Eva.

A hoci toto nemá byť anti-materský pamflet, v tomto momente sa dostávame na skutočne tenký ľad. Definovať najúžasnejšiu vec na svete je prakticky nemožné, podobne ako životné poslanie. O to viac ma vie podráždiť určitá povýšenosť, ktorú niektorí rodičia akoby získali s novorodeneckým balíčkom plienok a sunaru. Sklenený strop, ktorým sa niektoré matky (či už vedome alebo nie) oddeľujú od žien bez detí, žien nezasvätených, nekompletných. V slovách, ktoré sú možno len neuvážené, mi je naznačené, o čom je skutočný život a že vraj raz pochopím.

Áno, zdá sa mi celkom pravdepodobné, že rodičovstvo patrí k najúžasnejším, najťažším a najneprenosnejším skúsenostiam v ľudskom živote. Nemyslím si však, že je univerzálnym receptom na život, ako mi naznačujú blahosklonné povzdychy rodičov. Je naozaj úžasné, že dokážeme vo vlastnom tele vynosiť nového človeka, príroda to múdro zariadila. Jej zámerom ale takmer isto nebolo prostredníctvom individuálnej skúsenosti poučovať ostatných o tom, čo je skutočný život. Hovoriť o svojej skúsenosti a prežívaní sa podľa Hany Ševčíkovej dá aj bez implikovania materstva ako univerzálnej odpovede: „Je vhodné hovoriť za seba, v prvej osobe jednotného čísla – čo pre mňa znamená materstvo, v čom zmenilo mňa. Akonáhle žena prechádza do toho, že kto to nezažil, nemôže byť naplnený – teda do všeobecne „platných právd“, je ďaleko za čiarou empatie. Zvlášť, ak to hovorí pred bezdetnými priateľkami. Na takýto postoj je asi najzdravšie reagovať autenticky – teda tým, že pomenujem, čo so mnou robia takéto reči, čo vo mne vyvolávajú – a snáď sa mamička spamätá a rozmyslí si, ako bude svoje pocity formulovať.”

A čo ty?
Nielen v interakciách medzi svetom bezdetných a rodičov sa darí spoločenskému tlaku. O tom, že by sme sa všetci mali starať o svoju maternicu, v teórii vieme, v praxi nám ale čosi bráni rešpektovať súkromie ostatných. Zvedavosť, no myslím, že najmä spoločenský úzus, že takéto otázky sú v poriadku. Akoby to bola podobne banálna fráza typu Ako v škole?, ktorá jednoducho patrí k určitému veku. Neuvedomujeme si celkom, že téma plodenia potomka nepatrí do bežného repertoáru small talku. Pretože o dôvodoch, pre ktoré nemôžeme, nevieme, nechceme mať deti, sa naozaj nemusíme chcieť rozprávať s hocikým. „Samozrejme, je nevhodné pýtať sa na to vo veľkej skupine ľudí, v pracovnom prostredí a podobne. Ale do blízkych a priateľských vzťahov takéto otázky patria – ak o tom žena nechce hovoriť, je najlepšie povedať to jednoduchou vetou, priamo a sebavedome,” hovorí Hana Ševčíková o rešpektovaní osobných hraníc. „Myslím, že prejavovanie rešpektu a podpory žene sa vôbec nemá viazať na to, či má alebo nemá deti –detné aj bezdetné ženy majú isto veľa vlastností a úspechov, silných stránok, voči ktorým možno vyjadriť rešpekt.”

Špecifická je situácia, keď sa niekto v našom okolí pokúša o materstvo. Nie vždy sa to končí úspechom a aj tento proces môže byť zaťažkávajúcou skúškou pre priateľstvo. Keď sa blízky človek trápi, často nevieme, čo vhodné povedať. Aj v tomto prípade je však najdôležitejšie byť kamarátke na blízku a ponúknuť jej predovšetkým našu pozornosť. Prehltnite všeobecné frázy o nevyspytateľných cestách osudu a uvoľnení sa, radšej sa jednoducho spýtajte, ako sa priateľka cíti a či niečo nepotrebuje. Dôležité je kamarátku nenechať sa izolovať, no zároveň jej dopriať dosť priestoru na prežitie pocitov ľútosti. Tie môžu byť obzvlášť silné pri záplave ňuňuňu-rodinkových fotiek, ktorými tapetujeme svoje sociálne médiá. Situácia, kedy jedna z kamarátok má deti a druhú trápi snaha otehotnieť, si podľa Hany Ševčíkovej vyžaduje naozaj silné priateľstvo, empatiu a úprimnosť: „Opäť to nejde inak, ako otvorene hovoriť o svojich pocitoch – iba autentický vzťah dvoch zrelých žien umožní, aby jedna hovorila o svojich pocitoch viny voči bezdetnej kamarátke, aby na druhej strane tá bezdetná mohla hovoriť o svojej závisti, a aby si popri tom všetkom mohli vzájomne stále priať len to najlepšie.”

Eva pri komunikácii so svojimi kamarátkami považuje za dôležitý aj humor a schopnosť nebrať seba a ani svoje dieťa príliš vážne. O svojich pocitoch sa však neodvažuje hovoriť so všetkými matkami vo svojom okolí: „Myslím si, že by ich to ranilo. Stratili kontakt s okolitým svetom a o iných témach ako o dieťati a vzťahoch sa s nimi dá len ťažko. S inými to ide naopak veľmi ľahko a aj svoje dieťa a jeho výchovu dokážu interpretovať veľmi zaujímavo, zo svojho pohľadu a bez nánosov pátosu. Som veľmi rada, že poznám aj matky, vďaka ktorým mám nádej, že materstvo nevplýva na všetky rovnako. Že ich život nie je len o vzťahu matka a dieťa, ale zahŕňa aj otcov, prácu a koníčky.“

*Eva je vymyslené meno skutočnej osoby

Jedna myšlienka na “Musíme sa rozprávať o deťoch?

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *