Ako som rodičom dala vnúčika

napísala ZUZANA KOMAROVÁ
ilustrovala JANA LEŇOVÁ

Článok bol pôvodne publikovaný v newslettri 9. februára 2017.

Začalo sa to v jedno nevinné aprílové popoludnie, keď som veselo kráčala z korporátneho klastru v centre Prahy. Cesta pešo domov ako každý iný deň, tentokrát som však prešla okolo akvaristiky a videla som ho! Zajačika sediaceho na domčeku, olizujúceho si labku. Už neviem, či som sa pomiatla alebo čo, ale srdce mi začalo biť ostošesť. Pokračovalo to do ďalšieho rána a to som vedela, že je už zle. A tak som si v ten istý deň niesla králika aj s klietkou domov.

Facebooky a Instagramy sú neúprosné a na každom rohu na vás dnes číha fotka či video práve narodeného bábätka so zvraštenou tvárou a boxovacími pästičkami. Áno, tak ako si každý pred pár rokmi (hovorím o svojej generácii) fotil diplomovky, Erasmy a opitých spolužiakov, dnes je môjnews feed plný žiarivých svadobných šiat, tehotenských pupkov a komentov, aké krásne je byť matkou. Samozrejme, že to prišlo aj do našej rodiny, a na každej väčšej návšteve musíte dávať pozor pod nohy, vyberať vhodné bylinky na čaje pre kojace matky a odpovedať na otázky tehotenského typu. O tom, ako sa darí mojim rodinným rovesníkom, neviem nič, zato viem všetky uspávacie rituály ich potomkov. A moji rodičia, tí sú v siedmom nebi plnom malých ritiek v pamperskách a autenticky sa s nimi váľajú po zemi. Nečudujem sa im teda,  že keď som im v ten špeciálny deň poslala fotku rozkošného malého zajačika, túžobne čakajúc na správy plné usmiatych emoji, jediné, čo sa mi dostalo, bolo vydedenie ich vlastnej dcéry a odmietanie návštevy Prahy. V mojich 27 rokoch totiž čakali ľudského potomka. Ich vnučka sa však volala Pilar Komarová, zakrslý králik.

Pár zamlčaných faktov o králikoch
Myslím si, že na škole podcenili celé učivo o králikoch. Väčšina ľudí si ich fixuje ako rozkošných, huňatých tvorov, ktorí na obrázku zväčša hryzú mrkvu či jablko a spokojne si pritom ležia na sene.

Oni síce huňatí, rozkošní a hebučkí sú, no je to iba bohapustá pretvárka, pretože v skutočnosti sú to skrytí nepriatelia káblov, podlahových líšt a voľnoprúdoví púšťači bobkov v dôsledku črevných pohybov.

Takže áno, je pravda, že králiky majú rady káble. Hlavne, keď sú tie káble za skriňou a prekážajú im v ceste. Pilar veľmi obľubuje penu a tmel, ktoré lepia prah pod dverami. Takisto je zaujímavé, že králiky normálne ľudí nepohryzú a nevydávajú žiadne zvuky (okrem extrémne agresívnych králikov, ktorí s obľubou vrčia), takže je veľmi náročné zistiť, čo by asi tak v danom momente chceli.

Keď som mala Pilar asi deň, začala vrútkovať (fakt neviem, aké iné sloveso na to použiť). Spočiatku som si myslela, že má svrab alebo nejaký problém, keď z ničoho nič vyskočí do výšky a vtom s ňou trhne, ale o pár dní som sa u pána v akvaristike informovala, že keď zajko vrútkuje/skáče do výšky/keď vyzerá, že má nejaký šok, to je len radosť zo života a tešenie sa zo slobody.

A môžem takto písať ešte siahodlhé články o tom, ako ministerstvo v podstate podcenilo celé učivo o domácich králikoch, a bežný spotrebiteľ vlastne ani nevie, do akého dobrodružstva ide, keď si ho kupuje.

Prvé zoznámenie ostane v mysli zahryznuté naveky
Keď prišlo leto, vzali sme Pilar na Slovensko, moju rodnú hrudu, aby konečne spoznala svojich starých rodičov, ktorí sa ma už dlhší čas vytrvalo snažili citovo zmanipulovať na prvé dieťa. Doteraz to úspešne ignorujem a v supermarketoch bez hanby prehrabávam koše plné odtrhnutých mrkvových vňatí.

Prvá sedemhodinová cesta autom nebola veľmi ružová, ale musím povedať, že teraz – v čase, keď píšem tento článok, je Pilar už scestovaný králik s vlastným pasom, prepravkou a dokonca si vie počas cesty po diaľnici aj schrupnúť.

Moja mama sa s Pilar zoznámila už hneď vo dverách konštatujúc, aká je strakatá a huňatá. Môj otec neuskutočnil žiadne oficiálne zoznámenie a pravdupovediac som z jeho výrazu nevedela usúdiť, čo si vlastne o tomto tvorovi myslí.

Pilar trvalo dva dni, kým sa rozkukala vo veľkom štvorizbovom byte plnom tmavých a prašných zákutí. Najviac sa jej páčila asi 30-eurová kniha o Bretagni, ktorú dala sestra rodičom na Vianoce a ktorej Pilar dala najavo, že predný obal chutí najlepšie, a tak si za kus aj odtrhla! Dedko s babkou sa len usmievali, lebo „veď je to len kniha“ a všetko v byte je už staré. Fakt neviem, ako inak som im mala povedať, že králik je vo svojej podstate prvotriedny ničiteľ a nemilosrdne im zoskartuje aj zoskratuje celý byt. Nič to, príbeh ide ďalej.

V jeden deň za mnou prišla mama: „Zuzi, moja kamarátka sa stala babkou. A ja som sa stala babkou zajacovi!“

Na ďalší deň prišiel za Pilar môj otec: „Pilar, ale my dvaja sa musíme porozprávať. Keď budeš taká zlá, tak ťa pošlem do mesta kúpiť nám nový kábel!“

Pilar vyhrýzla linoleum v kuchyni, Pilar nabobkovala pod linku. Pilar napáchala veľa zločinov. Vrcholom všetkého bolo, keď mama išla do kuchyne žehliť a chcela si zapnúť telku. Nešla. Zakričala na otca, nech to príde opraviť. Lenže fixnúť nebolo čo, pretože Pilar prehrýzla kábel a telka proste nešla. A tak aom za trest musela celý večer sedieť s mamou v kuchyni a robiť jej spoločnosť, keďže nemala telku, ktorá by ju zabávala.

Napriek tomu ich fascinoval Pilarin kožúšok, rozkošné umývanie uška a hodenie sa na zem, keď je jej dobre.

Prekvapivé jesenné zistenie
V jedno septembrové popoludnie som zistila, že Pilar nie je ona, ale on. Bolo to presne vtedy, keď uskutočňoval pravidelnú, asi 20-minútovú obsedantnú očistu a zrazu spomedzi zadných labiek vystrčil niečo dlhé a červené. Po vygooglení mi všetko bolo jasné. Trvalo mi asi dve hodiny spamätať sa z faktu, že som s ním celé leto po večeroch pozerala Sex v meste a pila som s ním Aperol Spritz (aby bolo jasné, on olizoval len zarosený pohár zvonku) v domnení, že máme girls night.

Veterinárka a vlastne aj pán v akvaristike sa proste zmýlili. A áno, viem, že Pilar je španielske ženské meno, no pre prehľadnosť celej veci a pre moju lenivosť prepisovať všade nové králičie meno a tvoriť nové instagramovské hashtagy, som sa rozhodla, že Pilar jednoducho ostane Pilarom.

A pravdupovediac je mi to vlastne jedno, pretože mať zajačika nebol nikdy môj nápad. Bol to nápad osudu (vyššej sily, karmického pôsobenia a všetkého, čo súvisí s duchovnom) a maximálne si to s ním užívam, či je to samička, samec alebo králik z LGBT komunity.

Bol mi totiž najväčšou oporou v krušných časoch menštruácie, pracovných či osobných zlyhaní a tichým spoločníkom počas chladných večerov osamote. Hlavne ten jeho anitidepresívny kožúšok, ktorý vie ochotne poskytnúť, keď ma vidí nešťastnú a ubolenú (asi si to len namýšľam).

Vianoce na bobkoch
V decembri sme autom cestovali na Vianoce domov. Rodičia už boli presťahovaní do nového domu, a tak sa od Pilara očakávalo, že príde vycvičený ako vojak prvého pluku – na povel. Nestalo sa tak. Všetky káble a rastliny išli na skrinky, a skrinky, tie sa museli posunúť tesne k stenám. Dedko mu nachystal jednu murovaciu tehlu Ytong – nech si Pilarik užije Vianoce a nech si ju hryzením tvaruje podľa vlastných prianí. Babka vyhodila pár starých kníh ku krbu – nech sa spália alebo padnú Pilarovi na úžitok.

Pilarovi však najviac padol na úžitok náš živý vianočný stromček, ktorý veselo raňajkoval, obedoval aj večeral, a trávil pod ním svoje voľné chvíle. Po otvorení dverí na terasu ho ale do snehu veľmi nelákalo, radšej sa pozvoľne šmykol po predných labkách do ľahu a nasával teplo krbu do svojho pĺznuceho kožúška.

Počas rodinných návštev bol stredobodom pozornosti – veď napokon, kto má v dnes pod stromčekom ležiaceho zajaca, no a na deti zase pôsobil ako magnet. A nielen na deti. Po návšteve zvykol poctivo povysávať všetky omrvinky a aj na úkor novej obývačky, z ktorej sa stalo bobkové mínové pole, sa z neho všetci tešili a brali ho ako člena rodiny. Taktiež bolo obdivuhodné, ako si našiel miesto pri špinavých topánkach pri vchode do domu a veľkú potrebu – kompletku – robil len tam.

Príbeh má, ako inak, americký záver – celá rodina si uvedomila, že králik je v podstate najmenší ničiteľ, ktorého si vo vlastnej neprítomnosti môžete zavrieť do priestrannej klietky, kde má svoje miestečko, na rozdiel od v byte voľne žijúcej mačky či psa. Taktiež ho každé ráno a večer netreba chodiť venčiť a zametať bobky je jedna radosť – jednak sú tuhé ako Nesquik guličky, ktoré sme celé detstvo bezhlavo jedli, a takisto sú kvalitným rastlinným hnojivom plným fosforečnanov (na požiadanie vám ich rada zašlem v obálke).

Po návrate do Prahy začal Pilar do troch hodín vrútkovať, celý naradostený preto, že je opäť doma. A starí rodičia? Tí mi na Viber do 24 hodín napísali správu: „Našli sme na podlahe bobok! Pilar nám chýba!“

6 myšlienok na “Ako som rodičom dala vnúčika

  1. Spätné upozornenie: Potetovaná – Kurník
  2. Spätné upozornenie: Na bylinky – Kurník
  3. Spätné upozornenie: Minula som svoju hviezdu – Kurník

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *